„Cieľom vojny nie je ničenie a zabíjanie ľudí. Cieľom vojny j snaha o dosiahnutie určitého výsledku, ktorý je udržateľný.“ Tak znie parafrázovanie od Sun Tzu a jeho Umenia vojny. Samozrejme história s touto parafrázovanou citáciou korešponduje niekedy vo väčšej a niekedy v menšej miere, aj podľa toho nakoľko bolo v konfliktne zainsteresované ego panovníka, šľachty alebo celého národa.

Čo Rusko získalo a čo stratilo? – Na materiálnej, morálnej či hodnotovej úrovni? Získalo rešpekt alebo dešpekt, možno rešpekt budený strachom, že je schopné všetkého, minimálne konvenčnej vojny, kde prevalcuje civilné obyvateľstvo, že vie rámcovať svoje útoky jadrovými zbraňami, ktoré majú ostatných odstrašovať aby akokoľvek pomáhali napadnutej krajine. Rusko ukázalo, že chce fungovať ako impérium, ale je to pre neho dobré, je to dobré pre Rusov? Mnohí a väčšina to asi vnímajú pozitívne a menšina buď bude ticho, ale bude mať problém.

Rusko dosiahol negative-sum effect, ublížilo a poslalo na smrť mnoho ľudí v Rusku, zavraždilo mnoho ľudí na Ukrajine, nalialo do toho veľa peňazí a pohoršilo si ekonomicky kvôli sankciám, ale najviac sa prepadlo hodnotovo a morálne. To však nevadí. V inom smere, vo virtuálnom svete a nemyslím ten digitálny, vo virtuálnom svete dosiahol Putin, jeho okolie, ale aj veľa obyčajných Rusov potešenie, zadosťučinenie a blaho(v). Lebo pre niečo to robiť museli a to prečo to robili nie je pre skutočnosť, ale pre to čo sa odohráva v ich hlave, duši, to čo teší ich ego. Celá tá deštrukcia je pre nich úspech, lebo zaplatili menej ako Ukrajinci, možno nie v počte životov, ale v ostatnom, veď Ukrajinci, 40 miliónový národ je na hranici ohrozenia, kým Rusko 3,5 krát ľudnatejšie sa bude tváriť, že si nevšimne, že časť jednej generácie poslalo na smrť, i tak časť z nich boli väzni či obyvatelia odľahlých regiónov, ktorí tak nejak polovične Rusmi sú aj nie sú.

Ruskí občania, ale nie iba oni dosahujú vo virtuálnom svete divy, bez ohľadu na skutočnosť a realitu. Niekto trpí, ale iný má radosť. Víťazstvo vzniká podrobením nepriateľa, preto aj títo ľudia sú plní negativizmu a jedovatých slov, ktoré prskajú všade ako jed. Majú pravdu, takú svoju, ktorá svetu vôbec nepomáha, ale nepretržite ho poškodzuje.

Skutočne postmoderný človek vznikol v človeku ktorý celý ten čas postmodernosť odmietal. Ale je to skôr svet postfaktický ako postmoderný. Fakty a realita prestávajú mať význam, dôležité je kto chce čomu veriť a čím vie a nevie byť naplnený. Nudní lídri či štátnici nikoho nezaujímajú, ale vodcovia sú unikátní, vytvárajú nepriateľa, nepriateľov a s nimi aj hlboký zmysel prečo a za čo bojovať, aj keby to celé bola fikcia. Ale za tú fikciu musí niekto na konci zaplatiť.

V globalizovanom svete, ale nie vždy platí za škody ten kto ich spôsobil. Je tu príliš veľa prenesenej zodpovednosti, aj preto k tomu mohlo dôjsť. Smolu má ten kto sa dostal do nemilosti vodcov a ich noschledov, často aj preto, že im nejak zavadzia pri výstupe k moci. Takým spôsobom sa stali migranti v Európe aj USA nepriateľmi časti spoločnosti a prekryli sa tým problémy skorumpovaných elít. Putin zas odviedol pozornosť keď mu klesala popularita a podpora s vojnou.

Nechcete prijať premisu vodcov? Ale táto premisa tu i tak nie je pre Vás! Je pre tých, ktorí v sebe nosia dopyt po krivde či probléme, ktorí chcú potvrdenie, závisť, zakomplexovanosť a nenávisť je ok, všetko to zlé a negatívne čo v sebe cítiš, s tým nemáš bojovať, máš to prijať ako niečo pozitívne a užitočné, nie je to žiadna neresť, ale cnosť. Vodcovia ponúkli mnohým ľuďom „rozhrešenie“ aby nemuseli bojovať o svoje lepšie ja, ale mohli si namýšľať, že tie neduhy, ktoré v sebe majú sú vlastne dobré a skvelé, že tým neubližujú iným a spoločnosti, ale vlastne pomôžu. Niečo ako fastfoodom  a cigaretami k zdravému životnému štýlu, kto by to nechcel, kto by to nebral?

Orbán, Lukašenko, Putin, Trump, Fico, všetko sú to druhy vodcov, ktorí majú svoje ovečky, ktoré budú do zbesnenia obhajovať tie najväčšie blbosti, aj keby ste im to neviem ako vysvetlili a dokázali. Vodcovia sú úspešní, lebo vybudujú novú identitu, ktorú si mnohí oblečú a cítia sa v nej dobre, veľmi dobre, než aby ju opustili. Virtuálny svet vyhrá nad skutočným, pre týchto ľudí ich virtualita je skutočná a akákoľvek skutočnosť im príde virtuálna, lebo ohrozuje ich presvedčenie a dobrý pocit.

Naozaj sa s tým dá bojovať nejakým kritickým myslením? Veľmi limitovane. Je to ako vytiahnuť človeka zo sekty, šanca je malá a musí sám v sebe nájsť dôvod, nikto z vonku ho len tak o nejakom nepresvedčí. Ani to, že sa svet pomaly rozpadá, a kvôli migrantom? Nie kvôli vodcom, kvôli ich noschledom, kvôli ľuďom tohto typu, ktorí síce sľubujú istoty a stabilitu, ale pôsobia deštrukciu, aj neodbornosťou, ale aj úmyslom.

Fašisti, komunisti, rôzne sekty sú iba podmnožinou určitej ľudskej hlúposti skombinované s morálnou slabosťou, ktorá sama seba vníma ako morálnu nadradenosť. Môže, lebo skutočnosť je popieraná a najdivokejšie sny sú dovolené. Je to modla, niečo čo nie je otázka viery, preto, že môže existovať, ale nemusí, ale preto, že to nedáva zmysel. Nacisti a fašisti videli v sebe nadradenú rasu, ktorá drží spolu, ale v ostatných nevidel ani ľudí, a ak iba podradných či zaostalejších. Šlo o antihumanizmus, o to mať v človeku nepriateľa a nehľadať k nemu cestu, o tom sú tí, ktorí uzatvárajú spoločnosť, než aby ju otvárali. Komunisti mali svoju falošnú internacionálu, ale kapitalistov nahradili súdruhovia, svet ani nepoznal taký kult osobnosti aký si dokázali vybudovať komunistickí diktátori, v Rusku poslal Stalin na smrť viac ľudí ako Hitler Židov a predsa je tam mnohými obdivovaný a milovaný. Komunisti odmietali náboženstvo iba preto, aby sa mohli stať novým a silnejším, aby nikto nekonkuroval ich posolstvám, v ktorých však bolo pramálo morálneho posolstva, len akési ilúzie, že každému podľa jeho potrieb, tak aby v realite každý nemal skoro nič, ani len slobodu.

Vodcovia potrebujú to náboženské oduševnenie, byť zbožňovaní a zbožšťovaní. Ale aby mohli byť úspešní, musela v ľuďoch byť určitá prázdnota a nerealizovaný dopyt. Oni vyplnili iba to čo mohli, mnohokrát nenahradili iné, iba vypĺňali. Keby ľudia v sebe nenosili toľko „prázdnoty“ a nedostatkov, na mnohých by tieto veci tak nepôsobili. Imunita nie je v iq a vedomostiach, ale vo vybudovanej a nevybudovanej identite, kde ju vybudujú iní, kde sa budú točiť filozofie, striedať jedna druhú. Aj v sekte neskončí hocikto, ale ten kto to potreboval nájsť, nájsť „niečo viac“.

Tak ako kedysi koloval ezoterický blábol „Secret“, že si pritiahneme silou ‘gravitácie’ na čo myslíme a veríme, v skutočnosti si naším psychologickým nastavením dokresľujeme svet, nepriťahujeme, nemeníme tak samú skutočnosť, ale iba to ako ju vnímame. A až potom máme nejaký vplyv, svojimi slovami, ale hlavne činmi. Svet a iných môžeme poznať, alebo si ich iba v sebe dotvoriť, mať pravdy, na ktorých nie je nič pravdivé, tváriť sa akí sme morálni, aj keď nie sme a naše názory pretavené do reality iba ubližujú.

Vodcovia sú šmejdi, horší ako šmejdi, lebo nám nepredali iba nekvalitný výrobok za neprimeranú cenu alebo nespôsobili na nás iba podvod, ktorý nás stojí peniaze. Predali nám ‚realitu‘, ktorá nie je a nikdy nebola realitou, aby aj náš hlas, naša podpora tvorila ich moc. Preto ich mená rezonujú, kým mená ich nepriateľov sa stále menia a variujú, kto je práve v nemilosti. V skutočnosti pre nich pravda nie je vo svete, v priestore, niekde medzi nami, oni sú pravdou, ale pravdou sú aj ich noschledy, sami tak seba vidia. Prázdno napĺnené chutnými klamstvami.

Neexistuje žiadna rýchla cesta von a čo je vôbec prevencia? Prevenciou je neprepadnúť vo vlastnom živote pre samého seba. Mnohí ľudia majú silné reči, ale v realite stiahnu chvost aj keď vedia, že niekto nemá pravdu. Noschledy sú v skutočnosti zbabelí a nasledovanie vodcu im dáva imaginárnu silu, ktorú by nepotrebovali ak by našli reálnu vo svojich životoch. Nemuseli by nasledovať každú sprostosť, keď niekto myslí za nich, a ešte to berú ako unikátnosť, že idú proti prúdu, proti mainstreamu, ale presne tak ako im to niekto pripravil a predal.

Mínus, negatívna hodnota stále rastie. Každý deň keď neriešime reálne problémy, ale domnelé. A niekedy sú to aj reálne, ale sú nafúknuté, pritom ich reálna veľkosť je, že by boli problémami menšími, niekde vzadu, keď niečo reálne páli viac. Nie je to ako popáliť sa o oheň, preto nevidíme ten následok, medzi vstupom a výstupom je diskontinuita, pozeráme sa do zrkadla, ale netušíme, že sme v ňom, že sa pozeráme na seba.

Človek rozumný, ktorý objavil spoluprácu, ale aj človek nerozumný , ktorý praktikuje márnosť v konfliktoch, kde namiesto budovania sa realizuje deštrukcia toho čo vybudovali iní. Žijeme vo svete kde tak veľa vecí mohlo vyplniť to prázdno, ale súčasne mnoho aj nevie, sú iba vatou namiesto jedla, oklamaním mozgu, hladu, ktorý duša má. Pobavenie, namiesto toho čo dáva zmysel. Pobavenie pritom nevadí, ale nemôže byť všetkým. Našli sme mnohokrát pobavenie o ktorom hovoríme, že má hlboký a významný zmysel, aj keď nemá. Je to preceňovanie niečoho. Kto vie, že má v sebe prázdne časti ešte stále hľadá, ale kto sa cíti plní naopak, už nehľadá, už len nasáva a vylieva, stále tie isté vzorce, ktorého zamestnávajú, ale nedodávajú mu žiadne živiny aby sa to prázdno reálne zmenšovalo.

Akú podobu má a nemá humanizmus? Čo je ľudskosť, čo ňou už pre nás nie je? Akí lídri a štátnici by mali viesť svet a prečo ho niekde niekedy takí ľudia nevedú? Nie je v tom nuda? Čo sú naše významy a čo je náš zmysel života keď sa svet nerozpadá, keby sa nerozpadal? Čomu by sme každý deň venovali čas, ako by vyzerali problémy, ktoré by sme riešili?

Ja by som asi písal o umení, ľudskej duši, ako čo individuálne vnímam, o vzťahoch, o radosti zo života, ale aj o potrebe zodpovednosti v ňom. Blogy, ktoré som písal ako mladý. Namiesto toho mám v sebe posledné týždne nesústredenie, deje sa príliš veľa vecí, nie je to strach, len sa dívam, ako to riadia nekompetentní ľudia, ktorí celý svet berú ako hru a koľko ľudí im túto hru kvituje, akoby sa nezahrávali aj s ich životmi a životmi ich detí či vnúčat.

Je toho toľko, knihy, ktoré sme neprečítali, ľudia s ktorými sme sa nerozprávali, krajiny, ktoré sme nenavštívili, myšlienky a filozofie, ktoré nepoznáme. Proti čomu niektorí bojujú a za čo? Veď sme žili v mieri, kto ho rozbil? Prečo za tým nie je ani tak dôvod ako absencia niečoho? Nebudú snáď veriť v impérium, tí ktorí majú v živote aj niečo iné. Nebudú veriť v pofiderného premiéra, ktorí desaťročia kryje korupčné kauzy pre to, že sa im páči jeho „kritika“, ktorá je skôr šírením nenávisti. Sekta je sekta, ale z vnútra tak nikdy nevyzerá. Aká časť každej bubliny má charakter sekty? Dnes nemusí človek sedieť na stoličke medzi ďalšími vygumovanými, stačí mu byť na internete. Koľko informácii nie je žiadnymi informáciami, len cucanie z prsta, bez logiky a myšlienky, meme, niečo čo sa dá uchopiť aj keď kríva na obe nohy, veriť, že to funguje aj keď nie. Pravda pre mnohých je len kto bol čomu ochotný uveriť, nájsť si zástupné dôvody a dookola a do zunovania ich opakovať. Človek rozumný prehral alebo minimálne prehráva nad človekom nerozumným. Antihumanizmus a neľudskosť je na koni, má mnoho tvári, akej kto verí.

Bezohľadní, necitliví, až neprimerane preferujúci to čo je nám bližšie, uzavretí či uzavieraní do seba. Čo to zmení? Som pesimistický a skeptický v tom, že záchrana prichádza z hora, že kým si ľudia neuvedomia, neuvedomí si ani nikto nad nimi, žiaden typ elity, lebo aj keby tam niekto taký bol, zanikne v dave.

Aj mier je ako ‘prisoner dilema’, kde každá krajina je ako jeden podozrivý, kde slobodu všetkým zaručí iba veľmi veľká vzájomná dôvera. V tej dôvere bola Európa a západný svet najďalej a dávala príklad ostatnému svetu, ale teraz sa vraciame k starému princípu sily, lebo dôveru narušilo Rusko a kaskádovým efektom sa to šíri ďalej, napr. USA.

Zrazu sa pozeráme ako na naivnú ilúziu čo bolo ako tak dve desaťročia realitou. Realitou vo svete kde nevedú krajiny vodcovia, hlavne veľké krajiny, ktoré majú silu a moc zahýbať svetom.

Možno najbližšie polstoročie sa budeme pozerať na Fukuyamov pozitívny koniec civilizácie ako na úplne nereálnu ilúziu. Mohli sme v nej žiť, ale súčasne musíme sa vedieť ubrániť a musíme zbrojiť, byť odstrašujúci, musíme sa vrátiť k pravidlám džungle. Civilizácia robí veľký krok späť a úplne každá krajina platí za to čo sa deje, namiesto spolupráce a nenulového súčtu tu máme konflikt, vojnu, ale aj hrozbu ďalšej vojny – to všetko je záporný súčet a efekt na každú krajinu, spoločnosť, jednotlivca.

Nedôvera vyhrala. Tak ako s migrantmi, darmo, že sa väčšina integruje a majú pozitívny vplyv na ekonomiku a iné aspekty života spoločnosti, vypichneme si iba mínusy. Hostilita, nepriateľstvo neprispieva k dobru, ale k rozbroju. Ľudia ako motýle, namiesto krídiel ich názory, rozkmitajú konflikty, aj keby nestáli na začiatku, sú súčasťou ‚mexickej vlny‘, ktorá ten konflikt rozšíri, zapáli svet! Mnoho ľudí nesie vinu, aj keď si to neuvedomuje, boli len takí miniatúrny dielik niečoho veľkého, čo k tomu dopomohlo. Každý človek má váhu aj mimo demokraciu a bude vždy mať, aj keď si niekde nazvú vládu reptiliánskou republikou. Diktatúry sú iba o tom, že ľudia neprevážia diktatúru, a diktátor si zaistí dostatočný počet verných. Je to ako ‘tyrania neústupnej menšiny‘, kde menšina nebojuje o svoje práva a v tomto význame nie je definovaná nejakým znakom ako je rasa, etnicita, sexuálna orientácia, dokonca ani výber, ale skôr odmietnutie pristúpiť na niečo. Nie o tom čo väčšina prijme, ale o tom čo určitá menšina nikdy neprijme a ten status quo je že ani nemusí. Neústupné menšiny sú rôzne, niekde kvôli nim nemôže byť demokracia a inde kvôli nim nepadne. Nie je to pozitívny ani negatívny jav, je to proste jav, ale čo ak zásadne záleží, ako je táto menšina definovaná svojou prázdnotou alebo tým čo ju naplňuje? A pritom v každej spoločnosti sú rôzne a pôsobia súčasne. Ale rovnako sú tu aj neangažované väčšiny, spoločnosti, krajiny, kde väčšine sú niektoré aspekty života ľuďom ukradnuté alebo im na tom záleží dosť málo aby v tej veci vyvíjala nejaké úsilie.

Čo ak rôzne neústupné menšiny nevedia ustúpiť z virtuálnych pozíc, ale väčšina si nevie dať záležať ani na veciach, ktoré tvoria zásadne našu skutočnosť? Chápeme základne princípy, musíme dýchať, jesť, piť, ak nechceme byť bezdomovci aj chodiť do práce, ale ak má naša krajina a svet fungovať, tak si naozaj môžeme vybrať čokoľvek? Keby sme do práce prišli prezlečení za kukuricu? Príbehy zo Zemeplochy sú séria fantasy, ale keď neústupná menšina začne veriť na plochú zem, to sa deje stále v čoraz viac oblastiach, keď skutočnosť je prevrátená naruby a niektorí ľudia sú o niečom absolútne presvedčení, aj preto, že ten minoritný a menšinový efekt im dáva pocit rebelstva, revolučnosti a antimainstreamovosti. Objav roka, darwinova cena, hlavička do studne.

Na USA vidno ako rýchlo sa dá zmeniť podoba krajiny. A ľudia fluktujú ak sa im podoba danej krajiny nepáči alebo ich naopak pritiahne. Môžu zmeniť, ujsť alebo nájsť (a niekedy aj snažiť sa zachovať to čo je). Ale je zlé, ak musia utekať.

Asi to ostáva na psychoterapiu tej ktorej celej spoločnosti, nájsť čo ju vo vnútri tvorí, celý jej charakter, jej boliestky, ale aj traumy, pracovať s tým, niečo sa snažiť zachovať a iné zmeniť a niekedy v niektorých prípadoch radšej ujsť, podobne ako z toxického vzťahu, keď dotyčný je inde ako celá spoločnosť kde žije, kde je na opačnej strane ako väčšina i neústupná menšina.

Kde o čo majú záujem alebo aj nie, kde čo aké je alebo nie je pestré. A nedávajme pestrosti len vybrané konotácie, ale tiež sa netvárme, že je ňou úplne všetko ako prijateľné, lebo nie je, tak ako sami nie sme OK ak je nám ublížené, či je s nami jednané nespravodlivo.

…