Denník N

Nemôžem zmeniť druhých, môžem zmeniť iba seba. Prekonala som svoju pýchu. Vyplatilo sa.

V mladosti sa dvakrát pokúsila o samovraždu, dnes žije spokojne v rodnom Dánsku a svoju bipolárnu poruchu má pod kontrolou. Ako dokázala krátko po päťdesiatke prelomiť začarovaný kruh osamelosti a depresie? Prečo je dôležité hovoriť o samovražde?

Nájdete si aj inokedy než dnes, 5. 5., aspoň 5 minút na tému psychické zdravie?

 

(Tento rozhovor nadväzuje na interview, ktoré som so Susanne (nie jej skutočné meno) robila v roku 2014. Nájdete ho, spolu s ďalšími, na mojom staršom blogu (tutu). Netreba avšak čítať chronologicky; tento súčasný (toto je jeho prvá polovica) môže niekomu postačiť a iného možno podnieti, aby sa dozvedel o bipolárnej poruche a o Susanninom živote v Južnej Afrike viac.)

 

Keď sme si po temer dvoch rokoch začali znovu písať, veľmi ma potešilo, že ste svoj mejl ukončili slovami: „Starnutie môžem odporúčať. Človek získa viac než stratí :-).“ Aký kontrast oproti interview, ktoré sme spolu robili r. 2014, kedy ste sa starnutia tak veľmi obávali: „Cítim veľkú úzkosť, keď myslím na svoju starobu; nie je už až tak ďaleko a mám veľmi málo peňazí, hoci žijem veľmi skromne. Robím si preto veľké starosti.  […] myslím, že moja budúcnosť je riadne pochmúrna. Možno sa to zmení; závisí to od perspektívy a postoja a moje nie sú veľmi dobré.“ Čo spôsobilo takú zmeny vašej perspektívy a postoja?

Mnohé z toho bolo kvôli nedostatku peňazí. Nemám nárok na temer žiadnu penziu. Nepracujem a nie som veľmi zamestnateľná. V Južnej Afrike by som skončila vo veľmi chudobných životných podmienkach. Táto obrovská starosť opadla, keď som sa presťahovala do rodného Dánska, kde sociálny systém zabezpečí, že ak mi celkom dôjdu peniaze, nebudem ponechaná „na ulici“, keď budem stará a nebudem sa o seba vedieť postarať. Dávka sociálnej podpory nie je vysoká, ale ja žijem hospodárne a dokážem to zvládnuť. Toto samotné mi odňalo obrovský kameň zo srdca. Zároveň som v krajine, kde mám rodinu, ktorá by mi pomáhala inými spôsobmi.

Tiež si myslím, že sa mám lepšie psychicky. Mám tú správnu kombináciu liekov – po takom dlhom hľadaní. Vďaka tomu, že sa cítim lepšie, dokážem i lepšie používať schopnosti, ktoré som sa naučila počas psychoterapie, zabraňovať svojim myšlienkam, aby určovali moje pocity, a celkovo myslieť zdravšie. Vyjsť zo svojej hlavy a zaujímať sa o svet, angažovať sa v ňom a budovať spoločenské vzťahy. Toľkokrát som čítala, že psychicky chorí ľudia s dobrým spoločenským systémom podpory majú lepšiu prognózu. Dokázala som si ho konečne vybudovať, čo spätne pôsobí pozitívne na to, ako sa cítim. Angažovanosťou mimo seba samej som získala sebavedomie a uvedomila si, že som schopná, svojím spôsobom, svetu prospievať. Takto sa teda, hádam, zmenila moja perspektíva.

Myslím si, že zmena krajín tiež prispela. Bolo to ako začínať odznovu. Predala som väčšinu svojich starých vecí a dom, čo je istým spôsobom ako zbaviť sa nejakej záťaže v mojej hlave. Mala som priveľa haraburdia a kadečoho. (Haraburdie zbieram i tu, je to zvyk, ale aspoň je to nové haraburdie! :-) )

 

Vo svojom mejle ste tiež spomenuli, že vaše „názory na to, čo je v živote skutočne dôležité, sa posunuli.“ Ako by ste charakterizovali tento posun?

Uvedomila som si, nakoľko sú moja rodina a blízki dôležití pre moje šťastie. Predtým som si myslela, že veľmi dôležité je to, ako vo svete napredujem svojím životom, čo ROBÍM (pracovne atď.). Teraz si myslím, že moje vzťahy s ostatnými sú dôležitejšie. Aj priatelia, ktorých som zanechala v Južnej Afrike. Keď som tam nedávno bola, dbala som na to, aby som sa so všetkými stretla, a rovnako to urobím nabudúce (v decembri, už mám kúpenú letenku). Zopár nových priateľstiev som nadviazala tu v Dánsku (cez moje hobby – patchwork – a dobrovoľnícku prácu v azylovom centre pre imigrantov). Čo títo ľudia robia, aké je ich postavenie – ekonomické, spoločenské, intelektuálne – teraz nie je dôležité. Sú to milí, priateľskí ľudia, s ktorými sa chcem priateliť. Väčšinou sú to tiež ľudia, ktorí zažili (či stále zažívajú) v živote rôzne úskalia problémy, stali sa vľúdnejšími, menej kontrolujúcimi a menej zameranými na výkon a úspech. Myslím, že som bývala značne snobská. Už sa viac nehodnotím podľa postavenia ľudí, s ktorými sa priatelím; inými slovami podľa toho, či si iní ľudia myslia, či sú „dôležití“. Znamená to, že dokážem nájsť priateľov na oveľa početnejších miestach.

 

Takže sa zdá, že ste v minulom interview mali pravdu: „Myslím, že hlavným problémom v mojom súčasnom živote je, že som osamelá. Lenže pravdepodobne je to moja vlastná chyba.“ Zdá sa však, že „chyba“ bola iná, než ste vtedy predpokladali. Ako ste prišli na to, čo bolo bariérou, ktorá vás zadržiavala uviaznutú v osamelosti?

Vlastne bola jedna špecifická udalosť, vďaka ktorej som si tento snobizmus uvedomila. Bola som veľmi osamelá a trávila väčšinu času sama, vo svojom dome. Tá osamelosť ma začala viac a viac zožierať. Nejaký čas predtým mi jedna žena, ktorú som poznala, povedala, nech k nej niekedy prídem na čaj. Jedného dňa, asi rok potom, som jej z čírej osamelosti zavolala a povedala, že by som rada prišla na čaj. Pozvala ma na najbližšiu nedeľu a keď som tam prišla, boli tam aj iní ľudia – zo skupiny venujúcej sa patchworku, ktorej bola členkou. To ma veľmi nenadchlo, ale všetky boli ku mne veľmi priateľské. Táto žena sa mi nikdy nejavila ako niekto, s kým by som chcela tráviť čas, ale bola som zúfalo osamelá. Jedna z prítomných bola (intelektuálne) značne hlúpa a ďalšia zase trochu čudná. Prešívané deky, ktoré robili, boli veľmi tradičného a jednoduchého typu. Sama som taký predtým robievala, ale začal byť pre mňa veľmi nudný, príliš jednoduchý a neumelecký či bez fantázie. Skrátka „nie dosť dobrý“. Ale, ako som povedala, boli veľmi priateľské. Pozvali ma, nech prídem i budúci týždeň. Šla som len z čírej osamelosti a aby som sa dostala von spomedzi svojich štyroch stien. Opäť som dostala dávku priateľstva, zaujímali sa o to, čo sa deje v mojom živote a pýtali sa, ako sa mám. Nechodila som tam rozoberať svoju depresiu a problémy, len všeobecné veci. Bolo to milé a zakaždým, keď som sa vrátila domov, cítila som sa lepšie. Začalo ma tešiť chodiť tam každý týždeň. Po ďalších pár týždňoch som sa začala skutočne cítiť súčasťou skupiny, teda už viac nie len ako osoba sediaca stranou. A potom, niekedy medzičasom, som začala chápať, že hoci som vzdorovala tráveniu času s takýmito typmi ľudí, z akejkoľvek spoločenskej vrstvy, bolo to v skutočnosti veľmi príjemné. Jednoducho ma prijímali takú, aká som.

Po tomto som začala vnímať každého, kto sa na mňa usmial, ako hodného rozhovoru. Väčšinou to bola len všedná, spoločenská konverzácia, ako s pokladníčkou v obchode alebo človekom stojacim so mnou v rade. (Len ak sa usmiali alebo mi niečo povedali! Nezačala som hovoriť s ľuďmi len tak sčista-jasna! To by bolo divné :-).) Každý z tých malých úsmevov akosi začal dávať zmysel.

V skutočnosti som nič „neurobila“, okrem rozhodnutia, že raz za týždeň pôjdem von, aby som bola s nejakými ľuďmi. Stretávali sa, aby sa venovali činnosti (patchworku), ktorú som kedysi mala rada, hoci vtedy už nie. Nič sa nestalo náhle či dramaticky, len sa to pomaly vyvíjalo, týždeň za týždňom.

Keď bola, v minulosti, pre mňa psychoterapia veľmi ťažká, niekto mi povedal, že celkom stačí, keď sa tam zakaždým dostavím a ostatné sa už časom vyvinie. A tak som sa neprestávala dostavovať. (Raz som vstúpila do speváckeho zboru a hoci som tam chodila rok, s nikým som sa tam nespriatelila, ani som sa nenaučila čítať noty, ani som si to obzvlášť neužívala, a tak som odtiaľ odišla. Takže prvýkrát to nefungovalo. Vlastne to nevyšlo ani druhýkrát, ale to preto, že šlo Quiz Nights a ja som iba zriedka poznala odpovede a len som sa každý týždeň cítila hlúpa!) No zakaždým to bol môj pocit nešťastia, čo ma dohnal k uvedomeniu si, že sa to nelepší a že s tým musím niečo robiť. A to bol jediný mne známy spôsob, ktorý ma aspoň dostal von alebo ma aspoň trošku rozptýlil.

 

Otvorili ste sa teda vybudovaniu nových, dobrých zvykov, boli ste odmenená jedným z najcennejších a najdôležitejších pocitov – „byť prijímaná taká, aká ste“ – popri tom, ako ste sa učili prijímať druhých takých, akí sú, opúšťajúc isté predsudky. No zaujímalo by ma, či ste sa stretli s nejakými situáciami, kedy bolo náročné či komplikované mať kamarátov, ktorí neboli takpovediac „intelektuálne a/alebo vzdelanostne na úrovni“ alebo ktorí boli príliš odlišní svojimi svetonázormi. Pýtam sa v kontexte súčasnej akoby stále viac sa polarizujúcej spoločnosti. Je mnoho tém, pri ktorých ľahko vznikajú konflikty medzi priateľmi, ak jeden z nich (temer či doslovne) „pohŕda nebezpečne neinformovaným, nezodpovedným, úzkoprsým“ názorom druhého a ten reaguje silno defenzívne a tvrdohlavo, odmietajúc racionálne argumenty. Vyplýva z vašej zmeny hodnôt, uprednostňujúcej vzťahy a priateľstvá, že niektorým témam alebo vyjadrovaniu niektorých názorov sa treba vyhýbať? Alebo ste našli aj účinný nový prístup k takýmto konfliktom?

Často stretávam ľudí, ktorí sú zle informovaní, bigotní atď. Ak ich nepoznám, môžem riskovať vyjadrenie svojho názoru a objasniť im situáciu. Ak sú ochotní počúvať a diskutovať o veciach priateľským spôsobom, môžeme sa porozprávať. Ak odmietajú racionálne argumenty, skrátka prestanem hovoriť či argumentovať. Nechcem viac mrhať energiou na ľudí, ktorí nie sú schopní preskúmať a prehodnotiť svoju mienku, keď dostanú nové informácie. Ak s tou témou prídu znovu alebo sa ma snažia presvedčiť, jednoducho zmením tému. To znamená, že sa im potom snažím vyhýbať. Ak sú to príbuzní či ľudia, ktorým sa vyhnúť nemôžem, nedotýkam sa tej témy a odmietam o nej hovoriť. Zakaždým, keď sa pohádam, som z toho len veľmi nešťastná a frustrovaná. Takže áno, vyhýbam sa témam, ktoré prinášajú konflikt. Uvažujem takto: Nemôžem zmeniť druhých, môžem zmeniť iba seba. Radšej budem šťastná než vyhrám nejakú hádku. Už pre mňa nie je také dôležité mať pravdu, ako keď som bola mladšia, čo je skutočne obrovská úľava, lebo to odníma bremeno potreby druhých o niečom presvedčiť!

 

Noví priatelia sa stali kľúčoví pre vašu psychickú pohodu. Ale čo tí starí? Vtedy pred skoro dvoma rokmi ste napísali: „Počas rokov depresie […] som sa prestala vídať so všetkými priateľmi a odcudzili sme sa, takže dnes sme si takmer cudzí. Cítim sa príliš hrdá na to, aby som za nimi išla a povedala im, že ich teraz potrebujem, a ľudia aj tak nemajú radi tých, čo od nich niečo potrebujú, takže by som sa cítila trápne.“ Prekonali ste i toto odcudzenie a strach z odmietnutia? Sú vaši „bývalí“ priatelia späť vo vašom živote a ak áno, ako reagovali, keď ste sa k nim vrátili?

Áno, sú späť v mojom živote. Aspoň tí, ktorí boli pre mňa dôležití. Porozprávala som sa s nimi, vysvetlila, ako som sa mala a prečo som bola taká. Ako sa veci zmenili a nakoľko bolo pre mňa ich priateľstvo dôležité. V podstate som prekonala svoju pýchu! :-) Umožnil to fakt, že som sa na nich viac neobracala z pozície núdze. Nežiadala som ich, aby pre mňa niečo urobili, nemala som na nich žiadne požiadavky. Vysvetlila som im to stručne a potom som prešla k vypytovaniu sa na to, ako sa oni majú a rozprávaniu sa o ich živote. V podstate som ich tak implicitne uistila, že som sa na nich neobracala preto, že by som od nich niečo chcela. Boli prevažne veľmi pozitívni. Máloktorí si ponechali odstup. Ale viete; nie všetci priatelia sú priateľmi na celý život. Niektorí sú tu len na čas, keď máte niečo spoločné, a keď sa to zmení, nie ste viac priateľmi. To je OK. A dnes tiež viem, že človek musí pracovať na tom, aby si udržal priateľstvá, ktoré sú pre neho dôležité.

Popri tom som sa naučila, že ľudia milujú hovoriť o sebe. :-) Ak chcete, aby k vám bol niekto priateľský, stačí ho nechať, aby vám rozprával o sebe. Bude s vami veľmi rád tráviť čas. Niekedy ľudia hovoria iba o sebe, čo začne byť záťažou, ale väčšina potom počúva i vás. Tiež som sa naučila nepreťažovať ľudí svojimi bremenami (čo je, samozrejme, ľahšie, ak tie bremená nepreťažujú vás! Ak sa sama cítite veľmi zle, je to ťažké – práve preto som sa viac izolovala, keď som sa necítila dobre). Každopádne, odbočila som; toto už nie je relevantné vzhľadom na vašu otázku.

 

Ja si myslím, že to relevantné je, navyše nás to približuje k mojej otázke týkajúcej sa práve zdieľania jedného z „bremien“: Raz ste spomenuli, že samovražda je „zabijak konverzácie“; keď ju spomeniete, ľudia na vás len doslova civejú a potom sa vám snažia vyhýbať. Hoci je jednoduché predstaviť si možné odpovede (no možno sú všetky nesprávne!), mohli by sme sa spýtať: Prečo na tom záleží; prečo by ste s niekým (okrem profesionálov starajúcich sa o psychické zdravie) mali hovoriť o svojich pokusoch o samovraždu? Mohlo by vám to nejako pomôcť?

Neboli to moje pokusy o samovraždu, čo som mala namysli, skôr šlo o témy samovražda a suicidalita. O svojich pokusoch som nechcela hovoriť s nikým než s psychiatrom či psychológom; tie boli až príliš osobné.

Takže prečo na téme samovražda záleží? Dve odpovede: :-)

Nie, samozrejme, že na tom nezáleží. Skrátka to nie je typ témy, o ktorej by človek hovoril, bolo by to nepatričné. Preto je to taký „zabijak konverzácie“.

Áno, vtedy na tom záležalo. Pretože to zaberalo takú veľkú časť môjho myslenia a života. Bola to odpoveď na otázku: „Na čo myslíš?“ Vtedy toho nebolo oveľa viac, o čom by sa dalo hovoriť; všetko ostatné bolo také okrajové. A všedná, spoločenská konverzácia bola TAKÁ náročná. Môj svet sa stal veľmi, veľmi malým a sebastredným. Stala som sa extrémne izolovanou, von som chodila len po jedlo. Moja mladšia dcéra vtedy bývala u svojho otca, takže som bola sama stále. Keby som vtedy bola zomrela, nenašli by ma skôr, než keď by susedia začali cítiť prílišný pach. Môj psychológ býval hodinu cesty autom a nemohla som k nemu často chodiť; okrem toho moje zdravotné poistenie neuhrádzalo viac než 15 terapeutických sedení ročne a sama som si ich nemohla dovoliť platiť. Takže som sa zúfalo potrebovala rozprávať.

 

Myslím si, že takéto interview môže byť užitočnou príležitosťou hovoriť o takejto téme, ktorej sa vo väčšine rozhovorov tvárou v tvár obvykle vyhýbame. Pokiaľ viem, dôvody na pokus o samovraždu môžu byť rôznorodé, napríklad volanie o pomoc – znamenie pre všetkých tých, ktorým, zdá sa, „nedochádza“, že človek naozaj vážne trpí a nie je „len smutný“, alebo pocit takej bezmocnosti, že samovražda sa javí ako jediná možnosť, ako prevziať kontrolu nad vlastným životom, alebo niekedy tam môže byť ak prvok „pomsty“ voči tým, ktorí „dopustili (alebo dokonca spôsobili), že človek tak trpí, ponechaný sám na seba“. Ako by ste vy opísali dôvody svojich niekdajších samovražedných myšlienok a pohnútky tých dvoch pokusov, ku ktorým viedli?

Prvý z nich bol volaním o pomoc. Žiadna pomsta, to nikdy nebolo medzi mojimi pohnútkami. (Prekvapuje ma, že toto by bol pre niekoho dôvod!) Bola som vtedy na ledabolej liečbe (benzodiazepínmi!) predpísanej všeobecným lekárom, nepomáhala mi a áno, nemala som pocit, že by niekto chápal, ako zle sa cítim. Vtedy som nechcela skutočne zomrieť. Prijali ma do nemocnice, poslali ma prvýkrát k psychiatrovi, predpísali poriadne antidepresívum, cítila som sa konečne vypočutá, cítila som, že mi pomáhajú.

Druhý pokus bol celkom iný. Nebolo to volanie o pomoc, skutočne som chcela zomrieť. Cítila som sa zle už tak dlho a nič mi nepomáhalo. V práci to bolo úplne mizerné, každé ráno po príchode, než som začala, vzala som si lieky proti nevoľnosti a bolesti hlavy, aby som zmiernila migrény spôsobené pracovnými nepríjemnosťami a stresom. Šesť mesiacov predtým som sa rozviedla a po troch mesiacoch mi dal kopačky nový priateľ. Vzchopila som sa v novom vzťahu a o samovraždu som sa pokúsila, keď ma nechal aj tento. To bola len posledná kvapka v slede psychických rán. Predtým som bola dva roky hypomanická a následne na rok upadla do depresie. Zo spätného pohľadu vidím, že to vtedy začalo moje rýchle cyklické striedanie hypománie a depresie a pretože moja bipolárna porucha nebola diagnostikovaná, brala som nesprávne, neúčinné lieky. „Samoliečila“ som sa vtedy pilulkami na chudnutie, pretože mi dodávali energiu a eufóriu. No žiadnou inou drogou či alkoholom.

(Priznávam, že tu po dohode vynechávam podrobný popis, ako si Susanne naplánovala svoju samovraždu a ako to, deň pred jej 25. narodeninami, kedy „nevedela zniesť, že by mala byť ešte o rok staršia“, prebiehalo, keďže výskumy dokazujú, že takéto opisy v médiách prispievajú k zvyšovaniu počtu samovrážd, preto sa novinárom zásadne neodporúčajú. Myslím si však, že je dôležité ukázať, aký odhodlaný sa človek môže cítiť, nakoľko veľmi ho môže hnevať, keď ho zachránia, a predsa s odstupom času ten istý človek môže nadobudnúť chuť žiť, naučiť sa čeliť problémom a dokázať si neskôr ešte roky užívať mnoho príjemného.)

[…] Cítila som prekvapujúcu úľavu a uvoľnenie. Prevzala som vedenie a všetko už malo byť iba lepšie. Bol to dobrý pocit, šťastne som upadla do spánku.

Zobudila som sa o štyri dni a zistila, že som na jednotke intenzívnej starostlivosti, na umelom dýchaní, dostala som dve jednotky krvi a nevedelo sa, či sa moja pečeň a obličky zotavia. (Uzdravili sa, úplne.) Hnevala som sa, že ma zachránili, ešte dlho potom. Krátko potom som dala výpoveď a potom som stretla muža, ktorý sa stal neskôr mojím manželom, vtedy som teda vďaka nemu opäť mala prečo žiť.

V tom čase som nemala správnu diagnózu, pretože diagnóza bipolárna porucha II. typu ešte neexistovala, nebola v DSM. Nespĺňala som kritériá bipolárnej poruchy I. typu, pretože som mala hypománie a nie mánie (hoci neskôr sa môj typ II rokmi vyvinul do typu I). Takže mi diagnostikovali ťažkú rekurentnú depresiu a, samozrejme, antidepresíva mi len spôsobovali rýchle cyklické striedanie stavov.

Všetko sa to dnes javí tak ďaleko, ako  keby sa to stalo inej osobe v inom živote! :-) Ale keby ste ma vtedy poznali, a potom ma stretli teraz, neverili by ste, že to je tá istá osoba.

 

(Pokračovanie tohto interview prinesiem, dúfam, niekedy nabudúce…)

 

Teraz najčítanejšie