BLOG
Michal Mironov
Michal Mironov
4 799

Bez google mapy, alebo ako som objavoval Isfahán so zaviazanými očami

Treba sa na cestu po Iráne pripravovať? Dá sa s konzervatívnym moslimom vtipkovať o viere? A prečo je vlastne každý tak očarený Isfahánom? Aj takéto otázky mi lietali hlavou, keď som nasadal na bus do Isfahánu. Lebo z lenivosti som si o meste dopredu nič nenaštudoval. A ukázalo sa, že dobre som urobil. Lebo v Isfaháne sa dajú zažiť veci, na ktoré ťa google nepripraví.

Most Khaju v Isfaháne je tesne po zotmení skutočne čarovný

Tretia časť cestovateľského denníku „S batohom sólo“ v Iráne.

Poctiví cestovatelia si dnes všetko prežijú minimálne dvakrát: raz, zhrbení nad počítačom pri detailnom štúdiu google mapy, blogov a fotiek z miest, kam sa ešte len chystajú, a druhýkrát naživo, už spokojne stojac na plánovanom mieste. Celkový dojem tým však často utrpí, najmä keď človek zistí, že vyrendrované fotky na internete vyzerajú lepšie ako realita.

Flákači, ktorí tento postup z rozličných príčin vynechajú, zvyčajne bývajú odmení len jedným, zato niekoľkonásobne silnejším zážitkom. Áno, svet je nespravodlivý, ale lenivosť sa aj v mojom prípade patrične vyplatila.

Ako ma „zbalila“ baba v čiernom

So Saidou sme sa zoznámili na moste. Ako inak, veď sme v Isfaháne, a tu sa život od nepamäti točí okolo slávnych mostov. Teda, vtedy som ešte netušil, že slávnych mostov je tu hneď niekoľko, keďže do Isfahánu som dorazil ako sprosté teľa, úplne na pankáča, a ešte som aj vystúpil na zlej zastávke. Ale o tom neskôr.

Saida bola na prvý pohľad  iná ako väčšina mojich iránskych známych. Hlboko veriaca moslimka, zahalená v čiernom takmer až po oči, sprevádzaná prísnou, rovnako oblečenou mamou. Proste ten posledný typ dievčaťa, od ktorého by ste čakali, že spontánne na ulici osloví cudzinca.

Ale presne to Saida urobila: „Ahoj, som Saida, ako sa máš, páči sa ti Isfahán?“ „To ešte neviem, pricestoval som iba popoludní, ale práve som sa stihol zamilovať… Teda do mesta a jeho atmosféry!!!“, rýchlo upresňujem, keďže si hneď uvedomím, ako hlúpo to mohlo vyznieť. Saida sa zasmiala a predstavila mi mamu. Boli v tú chvíľu už trináste v poradí z miestnych ľudí, ktorí sa pri mne zastavili na kus reči, spýtali sa, či mi niečo nechýba, alebo len tak popriali pekný deň, ponúkli čaj, oriešky, či dokonca nocľah. Isfahán je naozaj jedno neuveriteľne šarmantné mesto, plné priateľských ľudí.

Pýtam sa Saidy, čo robí a čo mi v meste odporúča vidieť. „A máš týždeň čas?“ smeje sa Saida, „na Isfahán si ho pokojne rezervuj.“ Vysvitlo, že Saida študuje turistický ruch, ale chýba jej kontakt s cudzincami, a oslovila ma aj preto, aby si mohla pocvičiť angličtinu: „Bolo by super, kebyže sa aj zajtra môžeme opäť stretnúť a rozprávať,“ nalieha, „prosííííím, spravím ti úplne zadarmo prehliadku mesta!“ To by šlo, pomyslím si, aspoň budem mať prvýkrát v Iráne kvalifikovaného sprievodcu!

Dohodli sme sa, že prehliadku začneme zajtra na rovnakom mieste, vymenili si čísla a rozlúčili sa. „Good day!“ nečakane vyhŕkla po anglicky aj Saidina mama, čím pobavila nielen mňa, ale aj okoloidúcich. Slnko zapadalo a ja som si práve uvedomil, že ani netuším, kde budem v Isfaháne nocovať.

Most Si-o-seh pol, väčšia dvojička mosta Khaju, je obľúbené miesto stretnutí.

Isfahánske mosty – terapia pre hanblivých

Úprimne povediac, v ten deň by som nedbal rozložiť karimatku hoci aj rovno pod mostom – tak veľmi sa mi v Isfaháne páčilo. Do mesta som dorazil neskoro popoludní, s batohom, bez mapy a s vybitým mobilom. O Isfaháne som vedel len to, že je patrične starý, že má nejaký krásny most, a že moji iránski priatelia ho rozhodne odporúčajú.

Zamestnanec na informáciách v autobusovej stanici sa vydesil, keď som mu oznámil, že chcem do centra vyraziť pešo: „Mistrrrr! To bude najmenej tri hodiny, musíte si zobrať taxík alebo autobus, smer Sofeh!“ kričí za mnou. Tak teda dobre. „Sofeh?“ pýtam sa prvého šoféra fajčiaceho pri autobuse. „Sofeh, Sofeh,“ horlivo prikyvuje a hasí cigaretu o dvere.

Nasadnem medzi Iráncov, ktorí si ma so záujmom premeriavajú. Autobus na moje prekvapenie vyrazí von z mesta rovno na východ, aby sa postupne, obrovským oblúkom stočil k rieke smerom na juh. „Center? City?“ zúfalo zisťujem destináciu u šoféra. „Sofeh, Sofeh,“ opakuje dookola to isté a je mi jasné, že po anglicky si veru nepokecáme. „Sofeh je hora za mestom,“ vysvetľuje mi jeden zo spolucestujúcich, „tento autobus v centre nestojí.“ Vystupujem teda na akejsi zastávke pri rieke; veď ak je tu nejaký slávny most, popri brehu sa k nemu musím dostať.

Prvé prekvapenie: stojím na brehu, ale rieka tu nie je. Normálne vyschla. Pod nohami sa mi rozprestiera široké koryto bez vody, Iránci kráčajú krížom kade chcú. Vyberiem sa teda popri brehu smerom na západ a vychutnávam si pokojný, teplý podvečer. Po chvíli sa za ďalším ohybom rieky naozaj vynoria kontúry mosta. Iránci nekecali. V zapadajúcom slnku je naozaj nádherný, atmosféru dofarbuje aj umelé osvetlenie. Podídem bližšie a fotím si bohaté ornamenty.  S odrazom od chýbajúcej vody by bol most určite ešte krajší.

Vyschnuté koryto rieky Zayandeh. Letá v Iráne bývajú naozaj horúce.

Na okolitej tráve, ale aj priamo na moste posedávajú domáci, jedia, varia čaj a debatujú. Rovno pod mostom sa hrá volejbalový zápas. Opäť zisťujem, že spoločenský život v Iráne sa odohráva najmä vonku a nie doma v obývačke.

Každú chvíľu ma niekto zastaví. Niekedy je to mladík s perfektnou, až komicky zdvorilou angličtinou: „Prepáčte. Dovoľte, aby som sa Vám predstavil. Som Mohammad, študent architektúry. Srdečne Vás vítam v Isfaháne. Veľmi ma mrzí, že Vám nemôžem ponúknuť ubytovanie, pretože bývam na internáte, ale s priateľmi by som Vás rád pozval na piknik a zajtrajší futbalový zápas. Ak by ste čokoľvek potrebovali, nech sa páči, tu je moje telefónne číslo.“

Niekedy je to starší pán v saku, ktorý nevie ani ceknúť po anglicky; dlho mi trasie rukou a nechce ma pustiť, napokon vychrlí záplavu perzských slov, vyťahuje z vrecka mandarínku a podáva mi ju na cestu.

A niekedy je to stretnutie, ktoré vám pripomenie, že Isfahán je aj rušná a chaotická metropola: „Chceš sex alebo trávu?“ osloví ma mladý, na prvý pohľad obyčajný manželský pár. „Nie, ďakujem,“ odpovedám.  „Asi sa nechápeme, myslím tým, či chceš sex so mnou a s mojou ženou. Do trojky,“ upresňuje muž. „Aha, nie, no aj tak ďakujem,“ hovorím a neviem, či som viac červený ja, alebo žena, ktorá sa hanblivo usmieva.

Mosty v Isfaháne by naozaj mohli slúžiť ako terapia pre hanblivých, je takmer nemožné sedieť tu ticho a sám.

Západ žije propagandou, tvrdí študent, ale cituje Kennedyho

Na moste Khaju sa tiež prvýkrát v Iráne stretnem s nedôverou. „Prečo nás považujete za teroristov?,“ prekvapí ma otázkou mladík zo skupiny študentov, ktorí sa so mnou chcú odfotiť. „Koho tým myslíš?“ pýtam sa. „No celkovo, západné médiá,“ odpovedá. „A čítaš nejaké západné médiá?“ pýtam sa. „Nie,“ priznáva, „ale každý vie, že je tam propaganda.“ Vysvetľujem, že nemám pocit, že by médiá vykresľovali Irán extra zle, a že u nás si aj tak číta každý, čo chce a čo vyhovuje jeho svetonázoru. „Nemáte žiadnu cenzúru?“ pýta sa prekvapene. „Nie,“ odpovedám, „minimálne neviem o tom, že by slovenská vláda blokovala nejaké weby ako tá vaša.“

Chvíľu sa bavíme o vládnych systémoch. To, že slobodne cestujem kam len chcem, urobí na študenta najväčší dojem. „Na čo si na Slovensku najviac hrdý,“ prekvapí ma otázkou po druhý raz. Dlho je ticho, premýšľam. Je očividné, že kopec vecí u nás funguje lepšie a že život v Iráne nie je med lízať. Zároveň si však spomínam na to obrovské množstvo Iráncov, ktorí mi doteraz nezištne pomohli či poradili, a premýšľam, či sa aj my Slováci vieme tak úctivo správať k cudzincom. Koľko Slovákov by si Iránca pozvalo k sebe na obed? Rozhodujem, že najlepšie bude hovoriť sám za seba. „Ako Slovák nie som hrdý na nič,“ odpovedám, „nedokážem byť hrdý na veci, o ktoré som sa ničím nezaslúžil.“ „Nepýtaj sa, čo môže krajina urobiť pre teba, ale čo môžeš urobiť ty pre svoju krajinu,“ poúča ma študent. „A to ti nevadí, že si práve doslova citoval Kennedyho?“ pýtam sa ho. „Amerika je OK“ smeje sa, „len ten Izrael by sa mohol polepšiť,“ skúša otvoriť ďalšiu tému, ale tu ho už stopnú jeho vlastní kamaráti, vraj nech neotravuje hosťa s politikou.

Sedím v oblúku mosta Khaju, pijem čaj, lúskam darované pistácie, a píšem si do zápisníku. Príde mi to neuveriteľné. Predstavte si niečo podobne pekné ako Karlov most v Prahe, ale bez tlačenice, bez davu fotiacich turistov, bez harabúrd, karikatúr či suvenírov. Viem, že pokrok nezastavíš a biznis s turizmom raz dobehne aj Isfahán – už teraz je tu turistov viac ako v iných iránskych mestách. Chápem aj to, že je to dobré pre miestnych a ekonomiku, ale tejto chvíli som šťastný, že staré mesto je stále autentické a plné domácich ľudí.

Detail bohatej výzdoby mosta Khaju.

S Isfahánčanmi sme debatovali dlho do noci a hotel sa mi hľadať nechcelo, najmä keď je očividne tak ľahké vybaviť si kdekoľvek nocľah. Moje starosti s ubytovaním nakoniec vyriešil zhovorčivý miestny kebabár: „Máš kde spať? Môj ujo riadi lacný hotel, keď sa dnes večer u mňa naješ, vybavím ti izbu za polovicu,“ hovorí. „Super, tak platí,“ odpovedám a objednávam si najdrahší kebab v ponuke.

Mladá Iránka v čádore? Musí byť tlstá!

Na druhý deň ma čakalo „rande“ so Saidou. Na prechádzku som sa tešil, pretože mladí Iránci, ktorých som doteraz stretol, skôr kopírovali západné zvyky a o náboženstvo sa príliš nestarali. Saida predstavovala môj prvý kontakt s trochu záhadnou, tradične konzervatívnou časťou Iránu.

Prišla na minútu presne a v rovnakom zahaľujúcom odeve ako včera. Bolo horúce poludnie a videl som, ako Saide pod pražiacim slnkom stekajú po čele kvapky potu. „Naozaj musíš nosiť tie čierne šaty?“ nedalo mi položiť osobnú otázku hneď na úvod. „Nemusím, chcem. Moje sesternice nosia džínsy a teta mi vyčíta, že vyzerám ako strašiak. Ale ja sa v čádore cítim naozaj lepšie.“ Saida spomína, ako až do sedemnástich rokov chodila na párty, čítala časopisy o móde a obliekala sa podľa najnovších trendov. „Potom sa stalo niečo zvláštne a našla som Boha,“ vysvetľuje. „Neviem, či by som kvôli Bohu vydržal také teplo,“ zapochybujem a trochu testujem Saidin zmysel pre humor. Predsa len, s tou babou mám stráviť polku dňa a nerád by som svoj čas zabíjal s nejakou fanatičkou. „Vieš, nejaká sexi Iránka by ti určite povedala, že mladé baby sa zahaľujú do čádoru jedine vtedy, keď chcú zakryť, že sú príšerne tlsté. A ja milujem čokoládu!“ hovorí Saida naoko smutne a komicky zagúľa očami. „To by vysvetľovalo, prečo náboženská polícia obťažuje výlučne tie chudé,“ so smiechom odpovedám a teším sa, že moje predsudky o moslimkách bez zmyslu pre humor boli neopodstatnené.

Ukázalo sa, že Saida je nielen vtipná, ale aj skvele pozná históriu mesta, mostov, mešít a palácov. Ukazuje mi skryté detaily, štruktúru kameňov, prekladá perzské aj arabské nápisy. Presuny medzi pamiatkami si spestrujeme otázkami o osobnom živote a náboženstve.

„Môžem si ťa odfotiť pred tým palácom?“ pýtam zo začiatku pre istotu. „Jasné, ja nie som mníška, milujem fotenie, potom to hodím aj na instagram,“ odpovedá. Vedľa nás sa fotia aj nejaké vlasaté, namaľované Iránky, ktorým pestrofarebné šatky na hlave držia snáď nejakým zázrakom. Pýtam sa Saidy, či je toto už za hranicou, ktorú je náboženská polícia ochotná tolerovať. „Ani nie,“ odpovedá, „kedysi som na políciu bola nahnevaná, boli naozaj drzí a nepríjemní. Niekoľko kamošiek zatkli alebo odprevadili domov. Ale posledné roky sa mnohé zmenilo k lepšiemu. Módne priestupky zvyčajne riešia obyčajným dohovorom priamo na ulici, nič strašné.“

So Saidou pred palácom Hasht Behesht.

Cez bazár so zaviazanými očami

Saidu sa zaujíma o Slovensko a pýta sa, čo mi robí v živote najväčšiu radosť. Spomeniem cestovanie a hory. „Ty lezieš na hory? Islam by sa ti páčil. Korán často spomína hory ako stabilný prvok vo svete a prenesene aj v živote. Dokonca je tam vedecky opísaná aj výšková choroba,“ vraví. „Čo, už sa ma snažíš konvertovať?“ pýtam sa pobavene. „Ani by mi to nenapadlo,“ hovorí Saida vážne a s veľkým dôrazom, „nemusíš veriť v Alaha, úplne stačí, keď si dobrý človek,“ dodáva.

Kráčame v úzkych, krivolakých uličkách medzi hlinenými domčekmi. Nachádzame sa v najstaršej časti Isfahánu a ja ani len netuším, akými skratkami ma Saida vedie. V jednom momente ulička vyústi do začiatku bazáru. „Stoj, tu ti zaviažem oči,“ hovorí Saida a kým stihnem zaprotestovať, vyťahuje z kabelky šatku, ktorú mi šikovne omotá okolo hlavy. Prekvapený sa pýtam, čo to má znamenať. „To je prekvapenie, chyť sa ma za čádor a ja ťa  povediem,“ odvetí. Opatrne kráčame pomedzi ľudí a ja nielen počujem, ale na chrbte takmer fyzicky cítim pobavené pohľady Iráncov. Po piatich nekonečných minútach Saida konečne stojí a na tvári cítim jej ruky, ako mi dávajú dole šatku. „Chcela som vidieť, ako sa zatváriš, keď to uvidíš,“ vraví.

Z toho pohľadu mi doslova padla sánka. Sprvu som vnímal len šum vody a veľkú fontánu bezprostredne predo mnou, ale postupne sa okolo nej vynorilo obrovské námestie – najväčšie, aké som kedy videl – z časti ponorené do tieňa majestátnej, bohato zdobenej mešity. Tak toto je teda ten Isfahán, o ktorom Iránci tak nadšene hovoria; mesto, ktoré je symbolom Orientu.

Reflexívne vyťahujem foťák, ale nakoniec sa na to vykašlem a uveličene si sadám na trávu medzi ostatných Iráncov. Na fotky bude ešte čas, toto si treba vychutnať. Saida sa ticho usmieva a dáva mi priestor na predýchanie. Námestie Naqsh-e Jahan však rozhodne nie je žiadne sterilné múzeum, ale živé miesto plné ľudí a tak už za pár sekúnd si ku nám prisadne zvedavý Iránec, ktorý ma zasype otázkami. Po chvíli debaty už vieme o sebe všeličo. Okrem iného aj to, že ja pracujem v online marketingu a on že je zubár a rozbieha biznis na internete. A tak som, sediac v srdci Isfahánu, namiesto rozjímania nad dávnou históriou starej Perzie, strávil takmer hodinu riešením optimalizácie webu so zubnými protézami. Sklamanie? Určite nie, momenty s Iráncami patria medzi to najlepšie, čo život ponúka.

Námestie Naghsh-i Jahan je podľa niektorých zdrojov druhým najväčším námestím sveta.
Lotfollahova mešita na námestí Naghsh-i Jahan.

Noc ešte zďaleka nekončí

Oveľa neskôr, už sám a unavený po náročnom dni plnom chodenia, sedím na jednom z mála tichých miest v Isfaháne. Mešita Jameh patrí k najstarším v meste a neskoro popoludní aj k najopustenejším. A rozhodne k najkrajším – jemné a dômyselné arabské ornamenty sa tu opakujú v nekonečných slučkách. Pôvodnú výzdobu len kde-tu dopĺňa perzský nápis. Ticho je takmer neskutočné, statická elektrina vo vzduchu by sa dala krájať. Počujem každé šuchnutie lístka či náhodné cvaknutie fotoaparátu. Bolo by príjemné len tak si ľahnúť a zaspať, presne podľa vzoru dvoch Iráncov, ktorí sa rozložili na mäkkých kobercoch. Do vzdialeného hostela v rušnom centre sa mi veru nechce.

Do ticha zrazu cinkne esemeska. Píše mi akýsi Mohaymen z Isfahánu, že cez couchsurfing našiel moju staršiu správu a že bude poctený, keď dnešnú noc strávim u jeho rodiny. A že dúfa, že nie som unavený, lebo na večer mi už stihol naplánovať jedno prekvapenie. Títo Isfahánčania! Zúrivo priateľskí, úctiví až do kostí. Dá sa im povedať nie? „Milý Mohaymen, beriem si taxík,“ odpisujem a obúvam topánky na boľavé nohy. Zdá sa, že aj moja druhá noc v Isfaháne bude poriadne dlhá…

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Life is absurd. Because it's absurd there is always hope.

Blogy

|