Branná povinnosť mnohým mužom zabila pol roka až dva roky života, niektorí sú toho názoru, že niekomu prospela, že ich niečo naučila, čo ich asi rodičia doma nemohli, napríklad šikane. Mazáctvo sa v našej brannej armáde vyskytovalo mimoriadne často a je to jav, ktorí sa v profesionálni armáde vyskytuje 5x-10x menej často (v branneckej armáde s ním malo skúsenosť 70-80% brancov, v profesionálnej 5-15% aj podľa krajiny a systému).

Znova sa ukazuje, že na Slovensku znamená jedno hovoriť, druhé urobiť.

Zrovna hlasy aj konšpirátorov v USA vyniesli k moci ľudí, ktorí sa o vojne na Teamse bavia ako z nejakej konšpirácie, o vojenskom útoku sa bavia ako o narodeninovej oslave. Diletanstvom je, že sa vôbec o tom svet dozvedel, diletanstvom je tak i obsah sám a spôsob akým sa takéto veci komunikujú. Pripomína to trochu scénu z Blade Runnera, kde slečna rozhoduje o živote a smrti počas toho ako si necháva lakovať nechty:

Pôvodne som mal v hlave myšlienku na iný článok o tom ako si mnohí ľudia obliekajú svetonázor ako karnevalové kostýmy, že to nie vždy v živote znamená akí naozaj sú, ale súčasne to niečo znamená, odzrkadľuje ich víziu sveta, to z čoho majú aj nemajú obavy, čo považujú za dôležitejšie a menej dôležité.
Až situácie v živote nás preveria kým sme. Niekedy zafunguje efekt prihliadajúceho, čím viac ľudí sleduje ako sa niečo deje, tým skôr nikto nič neurobí, lebo dúfa, že to spraví niekto iný.
Súčasne sme sa niekam zaradili a seba tam vnímame, obhajujeme to a atakujeme protipóly, príliš si domýšľame a fantazírujeme práve to s čím sa nestotožňujeme. Prečo? Tribalizmus, dnešný tribalizmus je ilúzia, sme v názorovom kmeni, ktorý môže byť kľudne našou vlastnou záhubou.
Každá filozofia môže trochu vyzerať ako akýsi plán cnostnej a správni cesty, ale aj ako odôvodnenie pre rôzne vlastné slabosti, neduhy a hľadanie skuliniek pre akési „kto z koho“. Vedľa seba v podobných názoroch môžu stáť ľudia, kde jeden je ako štít pre druhých a druhý ako niekto ochotný žiť na úkor iných a zneužiť ich.

Príliš sa upíname na to aké majú ľudia názory a nie akí sú. Ako sú ochotní klamať, zavádzať, pomáhať alebo naopak ubližovať. Naozaj toto vyhodnocujeme? Vieme to vyhodnocovať u tých, ktorí majú názory nám bližšie?
Keď niekto prehrá, hovorí sa o tom ako o jeho zlyhaní, aj keď víťaz vyhral nečestne za pomocí zavádzania a klamstiev, špinavou hrou. Je to vôbec férové? Vyčítame správnosti, že je niekedy nudnejšia a menej efektívna ako populizmus
Akú váhu dali mnohí sľubom od tých, ktorí skoro nikdy žiadne nesplnili a často klamali? Stačili slová aby si kúpili väčšinu.
Naozaj má prebiehať debata a diskusia, keď sa v nej ani fauly nepískajú? Barabáš vyhrá a Ježiša pribijú na kríž, to je už pradávny obraz ľudskej spoločnosti, aj ukrytý princíp prečo sa to stalo, lebo Ježiš bol vnútornou výzvou pre ľudí, pre ich dušu a spôsob života. Mal odvahu byť k nim kritický a nie ich iba chváliť, utvrdzovať ich v chybách aké sú super či zneužívať ich v prospech svojej moci.
Výhry sú iba pomyselné, svetonázor neznamená toľko ako prístup k životu. Neustále hľadanie rovnováhy je náročnejšie ako inklinovať k niečomu a iba prehlbovať svoju „pravovernosť“.

Všade môžeme nájsť mínusy, ale ktoré sme si vypichli a ktoré nechceli vidieť, robíme to naozaj dobre? Tragikomédia je, že tá obrovská vlna antisystémovosti prináša tie najhoršie prvky a vlastnosti, ktoré kritizovala na určitom systéme a nechystá sa opravovať, ale ničiť, bohužiaľ však bez schopnosti postaviť niečo nové ako náhradu, tak aj neschopná vidieť pôvodný význam vecí, ktoré sa rozhodla zničiť, lebo boli pre ňu príliš nedokonalé.

Nekrič hop kým nepreskočíš. Mnohí zakričali „hop“ pri skoku do priepasti. Otočili filozofiu Ayn Rand, že v každom altruizme je kúsok sebectva, na to, že v každom sebectve je kúsok altruizmu, ale bohužiaľ nie je, obrátene to neplatí, sebectvo je vždy iba sebectvo. Nie iba komu sme dopriali, ale koho sme vylúčili z kruhu, aby mu mohlo byť dopriate. (Ešte aj tam kde zafungoval efekt spolupráce.)

Nie je to voľba slobody, ale voľba morálky a zodpovednosti. Názory, ktoré formujú činy, nie sme si ani len vždy vedomí, čo sme kde upiekli, či už sme chceli alebo nechceli.
Sme vôbec ochotní znášať zodpovednosť? Vybrať si pomalé a náročné cesty, ktoré sú dlhodobo udržateľné? Vieme vôbec rešpektovať realitu a skutočnosť? Dokážeme prežiť kritiku? Zanechať svoje omyly a omyly druhých, ktoré sme si vzali za svoje? Ilúzia jednoduchých a lákavých riešení. Je taký náš prístup k životu? Potom len klamstvo ostane pravdou, hodnoty sú iba fráza. Čo nás pomyselne ohrozuje a čo naozaj. To, že sa našej „množine“ nedostalo dostatočne uznania, lebo si ho nikdy ani nezaslúžila. Pár ľudí vytiahla k moci a tí ostatní sa ani nevedia cítiť zneužití, počítalo sa s tým, že si nedokážu pripustiť svoje zlyhanie a tak si to radšej celé zopakujú aj keď ich podvedomie už tak nejak vie, kam tá cesta vedie.

.