Denník N

Stratené príbehy darcov kníh

Stratené príbehy kníh
Stratené príbehy kníh

Vďaka nespočetným knižným búdkam a antikvariátom sa k nám dostávajú knihy z druhej či tretej ruky a okrem príbehov samotných autorov ukrývajú odkazy aj od darcov, ktoré pri zapojení fantázie dýchajú človečinou. Pozrime sa na niektoré z nich.

Raz za čas si z antikvariátu prinesiete napríklad staré vydanie Gogoľových Mŕtvych duší a po otvorení knihy zistíte, že ju už raz niekto niekomu venoval. Začnete premýšľať, aký bol asi ich vzťah, čo sa stalo, keď dar zahodili, prečo sa ho vzdali alebo či už nebodaj bývalý vlastník nie je medzi nami a môže sa tak stať ďalšou obeťou hlavného hrdinu Čičikova.

Súťažné a pečiatkové dary

Netreba však zabudnúť ani na o niečo neosobnejšie dary. Hviezdoslavove Kubíny, Puškinove pamätníky, pionierske súťaže či ocenenia za vzornú alebo dlhoročnú prácu. My, čo za školské roky vlastníme lne účastnícky diplom z matematického klokana, môžeme len ticho závidieť

Edícia Stopy, ktorá sa po dlhých rokoch opäť vrátila na trh, bola zrejme obľúbeným darom na Hviezdoslavovom Kubíne v roku 1988 alebo aj v slohovej súťaži s názvom „ZSSR očami detí.“ Na eseji si dal však pán Š. zrejme poriadne záležať, a hoci získal len druhé miesto, ocenenie si pravdepodobne vážil, keďže knižka sa ku mne dostala v neobvykle zachovalom stave. Tretí kúsok zo Stôp patrí pánovi Bohušovi za „vzornú reprezentáciu ČSS“ z roku 1985. K venovaniu darca využil aj pečiatku, čo síce pôsobí chladne a neosobne, ale kto nemá pečiatku, neexistuje. A hlavne mal pán Bohuš dôkaz, že si to nenapísal sám.

Pečiatkovanie však obľubovali predovšetkým zamestnávatelia predchádzajúceho režimu. Môj osobný favorit patrí ROH z Banskej Bystrice z roku 1955, ktoré znie nasledovne:

„Z príležitosti usporiadania „Dňa novej techniky“ v automobilovej doprave za ubehnutie 100 000 km bez nehody venuje ROH.“

Vskutku zvláštne venovanie, ktorému navyše chýba meno obdarovaného, hoci podľa venovania to vyzerá, že Jilemnického Kroniku získala jedna zo spoľahlivých a legendárnych Tatier. Samotné želanie je ako inak doplnené štýlovou bordovou pečiatkou ROH a strohým podpisom.

Za zmienku stojí aj venovanie v Jókaiovom Novom Zemepánovi od Odborového zväzu pracovníkov stavebníctva a výroby stavebných hmôt za vzornú prácu pre pána S.

Stratené priateľstvá či nevhodné darčeky

Zabudnime však na neosobné priania a poďme k človečine. Hneď prvé venovanie je dôkazom, že menej je niekedy viac. Gejza a Ľudo venovali Mirkovi mrazivé Vianoce 1969, keď mu kúpili hororového Draculu s ešte poctivým upírom z pera Brama Stokera. Opäť ide o nesmierne zachovalú knižku a Gejza s Ľudom v predstavách ožívajú ako najlepší Mirovi kamoši do dažďa, ktorí si z neho vedeli chlapsky vystreliť, pri stretnutí mu nikdy nezabudli pevne zatriasť rukou a až do smrti k nemu chodievali na partičku žolíka, kde debatovali predovšetkým o tom, kto z ich generácie už nie je medzi nimi. Jednoducho najbližší priatelia, ktorých človek nikdy nemá veľa a o to sú vzácnejší.

Počas zbierania knižiek sa mi do rúk dostalo aj anglické vydanie Anny zo zeleného domu, ktoré venovala skromná a tichá Jenna svojej susedke v lavici Karen. Karen bola z neusporiadanej rodiny, jej rodičia sa práve rozvádzali a dala sa na zlé chodníčky. Jenna to videla a dúfala, že sa Karen vysporiada s ťažkou životnou situáciou práve čítaním. Bolo však už neskoro a po tom, čo Jenna hodila knihu do miestneho blšáku, sa ich cesty navždy rozišli. Škoda.

No a čo chudák Miro, ktorý z „celého srdca“ venoval Marte prvú časť Asimovej Základne. Fanúšikovia fantastiky boli v minulosti v značnej menšine a ťažko povedať, či sa u Marty stretol s porozumením. Miro sa zrejme narodil do chudobnejšej rodiny a aj preto sa rád utiekal ku geniálnym Asimovým svetom a Marta bola preňho bleskom z čistého neba, pretože sa mu jediná neposmievala, že nemá ani pár halierov na zmrzlinu. Verím, že tento príbeh skončil šťastne, že spolu prečítali aj ďalšie štyri diely Asimovej série, že sa jedným pre druhého stali bútľavou vŕbou a ako dobrí priatelia sa podporovali v ťažkých chvíľach. Ešte je tu možnosť, že Marta bola Mirova sestra. Preto jej kúpil knihu, ktorú si chcel sám prečítať.

A na záver som si nechal pomerne nedávne venovanie z románu o dospievaní, zo Salingerovho Kto chytá v žite:

„Viem o sebe, že písanie venovaní mi príliš nejde, ale nad tým pre teba sa trápim veľmi rád. Tvoj večne nechápajúci X.“

Pán X. vsadil na úprimnosť, no možno sa mu napokon nevyplatila. Vzhľadom na relatívne nové vydanie je možné, že jeho milá sa knižky zbavila, aby jej ho nepripomínala. Išlo o klasickú prvú lásku na strednej škole, ktorá sa neskôr vytratila v Buninových Temných alejach. Netreba však zúfať. Kniha je totiž zároveň svedectvom šťastného obdobia, hoci krátkeho a navyše Holden Caulfield určite pomohol obom s chladnou hlavou prežiť obdobie dospievania, keď sa vám konečne začínajú páčiť iní, ale aby ste to nemali také ľahké, tak vás pre istotu príroda obdarí neúnosným množstvom pupencov.

Schránky minulosti

Aj odkazy v knihách teda skrývajú kúsok z nás, naše minulé ja a zašlé pocity, šťastné obdobia či bolestivé spomienky. Po rokoch z nich dýchajú ľudia zrodení zo spleti ich rukopisov a našich fantázií a dodávajú knižným príbehom príbehy jednotlivých kníh. Keď sa k vám nabudúce dostane zašlý kúsok z antikvariátu a objavíte na jeho začiatku venovanie, vážte si, že držíte v rukách nielen dielo veľkých myslí, ale aj minulosť azda niekoľkých darcov a obdarených. Ale majte na pamäti, že medzi nimi mohli byť aj masoví vrahovia.

Teraz najčítanejšie