Denník N

Prečo si potrebujeme udrieť

Proces viktimizácie a potrebu obetného baránka môžeme vnímať veľmi silno v nazeraní na svet, ktoré stojí za nedávnym referendom, za ruskou propagandou obviňujúcou každého, kto s ňou nesúhlasí, za nábožensky motivovaným násilím, ktorého špičkami ľadovca sú križiacke vojny v minulosti, či pre civilizovaného človeka nepredstaviteľné násilie islamského štátu.

Niečo spája myšlienkový svet, ktorý obdivne koketuje s Putinovým Ruskom, číta weby ako lifenews.sk, hlavnespravy.sk či zem a vek, za „zlo“ obviňuje kadekoho od Židov, cez Maďarov a homosexuálov až po tých hnusných amíkov, slobodomurárov, iluminátov či niečo tak normálne, ako je proste „svet“ /nazýva ho skazeným, diabolským a vyzýva chrániť sa ho/…

Niečo živí potrebu takéhoto nazerania na svet, ľudí a históriu, podporuje chtivosť po konšpiračných teóriách, niečo posiľuje potrebu nachádzať nepriateľa – obetného baránka, biľagovať ho a lynčovať.

René Girard to nazýva mimetickou túžbou, ktorá vedie ku napätiu, stupňuje nepriateľstvo a vo väčšine prípadov vedie k násiliu a scapegoatingu.

Proces viktimizácie a potrebu obetného baránka môžeme vnímať veľmi silno v nazeraní na svet, ktoré stojí za nedávnym referendom, za ruskou propagandou obviňujúcou každého, kto s ňou nesúhlasí, za nábožensky motivovaným násilím, ktorého špičkami ľadovca sú križiacke vojny v minulosti, či pre civilizovaného človeka nepredstaviteľné násilie islamského štátu.

Kríž, v ktorom sa Boh definitívne a neodškriepiteľne sám identifikuje s obeťou, stotožňuje sa s ňou, stáva sa ňou, je odpoveďou na násilie a prekonaním mimetickej túžby nenásilím a odpustením. Kristus nie je obetným baránkom, ktorého potrebuje Boh, aby na neho vylial svoj hnev nasmerovaný na inak nehodného človeka. Kristus sa stáva obetným baránkom nás samých a menovite, nábožensky a politicky motivovanej túžby po odplate a pomste.

Odveká špirála násilia a v podstate náboženská túžba nájsť vinníka /či už je to diabol, fyzicky či mentálne postihnutý človek, čarodejnice, Židia, či samotný Boh/, obviniť ho a obetovať, je na kríži konfrontovaná s radikálnym odmietnutím viktimizácie, obvinenia niekoho iného, s odmietnutím zaradiť sa do davu hľadajúceho vinníka, do hnevom a túžbou po odplate motivovanej a stmelenej, inak ale rôznorodej skupiny ľudí. V dave pred 2000 rokmi spolu stáli náboženskí lídri, politická špička, inoverci spolu s pravovernými, jednoduchý ľud svojej doby. Podobne to vidíme aj dnes  v pochodoch, ktoré prezentujeme ako boj za správne hodnoty, no nevidíme, že sú iba násilnou odpoveďou, zákonníckym pokusom o nastolenie našej morálky, ktoré nemá veľa spoločného s milostivou akceptáciou. Nevidíme, že zákony sú protikladom evanjelia, ktoré obnovuje človeka cez lásku a nie cez príkaz alebo zákaz.

Kresťanstvo má šancu ponúknuť radikálnu a uzdravujúcu odpoveď na tento sebazničujúci mechanizmus. Evanjelium poskytuje jedinečný pohľad na mýtus o vine jedného človeka či nejakej odlišujúcej sa skupiny ľudí. Boh sa identifikuje s najmenšími, najslabšími, najprenasledovanjšími nie preto, aby glorifikoval potrebu utrpenia, trestu, sebatrýzne, ale naopak preto, aby ukázal zvrátenosť našej potreby niekoho trestať, obmedzovať, izolovať a obetovať v mene túžby po potrestaní vinníkov.

Kríž naznačuje, a pre niekoho veľmi jasne, že pokoj nenachádzame v diktatúre väčšiny, v obetovaní baránkov či už zvieracích, ľudských alebo Božských na oltároch spravodlivého hnevu. Kríž ponúka radikálnu odpoveď vo forme nenásilia, bezpodmienečného prijatia a odpustenia. Bezpodmiečné v tomto prípade znamená naozaj odpustenie a prijate bez akýchkoľvek podmienok.

Teraz najčítanejšie

Martin Švikruha

Na ceste odhaľovania, že človek je dôležitejší ako inštitúcia. Azda bude nápomocná sklamaným z inštitucionalizovaných foriem kresťanstva a spoločne sa pokúsime hľadať odpoveď na otázku, či neexistuje autentickejšie, nedogmatické, slobodné, organické prežívanie viery.