Denník N

Tak predsa prekvapili…

Rozhodnutie Ústavného súdu o sťažnosti Denníka N proti vláde nakoniec predsa len prekvapilo. Ale inak, ako by sme čakali – nemilo.

Pred 2 týždňami som na tomto blogu napísal, že rozhodnutím o odmietnutí sťažnosti Denníka N proti vláde pre nedostatok právomoci (spisová značka I. ÚS 228/2016) Ústavný súd neprekvapil. To bolo ešte v čase, keď nebolo známe písomné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré mi bolo doručené len pred pár dňami. Preto teraz nastal čas vrátiť sa na chvílu k môjmu staršiemu blogu na túto tému a záver o neprekvapení mierne skorigovať.

Bol by som najradšej, ak by som dnes tento priestor mohol využiť na verejné ospravedlnenie sa I. senátu Ústavného súdu za moje predčasné pochybnosti a závery s konštatovaním, že som sa mýlil. S radosťou by som si priznal vlastnú chybu a a vyzdvihol všetky pozitívne stránky tohto rozhodnutia a jeho význam pre ústavnú prax. Ako však čitateľ iste tuší, takéto potešenie mi nebolo dopriate. Namiesto toho teda využijem tento priestor na to, aby som poukázal aspoň na tie najzávažnejšie omyly a zlyhania, na ktorých je toto rozhodnutie založené.

Na úvod si pomôžem jednoduchým príbehom: Predstavte si, že manžel podá proti svojej manželke návrh na rozvod manželstva z dôvodu, že ho manželka podvádza s poštárom. Súd po viac než 10 mesiacoch od podania návrhu rozhodne, že návrh odmieta a nebude sa ním vôbec zaoberať, pretože nemá právomoc riešiť spory medzi manželom a poštárom. K tomu dodá, že poštára treba žalovať na inom súde a samostatnou žalobou za každú jednu „návštevu“. Poviete si – ako je to možné, veď predsa odporcom označeným v návrhu nebol poštár ale manželka? Poštára nikto nežaloval… A prečo viesť desiatky súdnych sporov, ktoré príčinu rozvratu manželstva aj tak neodstránia?  Denníku N sa teraz pred Ústavným súdom prihodilo niečo veľmi podobné.

V každom súdnom konaní je povinnosťou navrhovateľa (žalobcu, sťažovateľa) definovať príslušný spor, o ktorého vyriešenie súd žiada. Spor sa definuje tak, že navrhovateľ v návrhu (žalobe, sťažnosti) označí kohoza čo žaluje. Označí odporcu (t.j. osobu, proti ktorej návrh smeruje), opíše podstatné skutočnosti svojho prípadu a označí dôkazy na ich preukázanie. Súd má potom povinnosť rozhodnúť výlučne o takto definovanom spore. Nie je oprávnený žiadne z uvedených „parametrov“ sporu meniť.

V prípade ústavnej sťažnosti je sťažovateľ povinný okrem iného uviesť proti komu sťažnosť smeruje (označenie odporcu), ktoré rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah odporcu voči sťažovateľovi sa sťažnosťou napáda (označenie napadnutého rozhodnutia) a ktoré základné práva alebo slobody sťažovateľa mal tým odporca porušiť (označenie porušených práv). Takto sťažovateľ určí spor, o ktorom má Ústavný súd na základe jeho sťažnosti rozhodnúť. Ústavný súd je takýmto určením sporu viazaný a nemôže na základe danej sťažnosti rozhodovať o inom spore než bol určený sťažovateľom v sťažnosti.

Vo svojej ústavnej sťažnosti vydavateľ Denníka N ako sťažovateľ presne určil spor, o ktorého vyriešenie žiadal Ústavný súd. Označil odporcu (vládu Slovenskej republiky), napadnuté rozhodnutie (konkrétne rozhodnutie vlády o nekomunikovaní s Denníkom N zo dňa 6. mája 2015) a porušené práva (právo na slobodu prejavu, na informácie a na slobodné vyjadrovanie a šírenie názorov a právo podnikať). Celú ústavnú sťažnosť si môžete pozrieť tu, dá sa to vyčítať už zo zhrnutia na titulnej strane.

Ústavný súd, súc podľa § 20 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení (ďalej len „ZoUS“) viazaný takýmto určením sporu, bol povinný rozhodnúť výlučne o tomto spore. Bol teda povinný rozhodnúť práve a len o tom, či práve vláda Slovenskej republiky práve svojím rozhodnutím nekomunikovať s Denníkom N zo dňa 6. mája 2015 porušila alebo neporušila práve základné práva vydavateľa Denníka N na slobodu prejavu, na informácie a slobodné vyjadrovanie a šírenie názorov a na podnikanie. Ak by Ústavný súd dospel k záveru, že vláda týmto rozhodnutím tieto práva sťažovateľa porušila, mal sťažnosti vyhovieť. Ak by dospel k záveru, že neporušila, mal sťažnosti nevyhovieť, resp. ju mal odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z písomného vyhotovenia uznesenia Ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok právomoci je však zrejmé, že Ústavný súd rozhodoval o úplne inom spore, než aký definoval sťažovateľ v sťažnosti. Namiesto vlády Slovenskej republiky považoval za odporcov ministerstvá a úrad vlády, a namiesto napadnutého rozhodnutia vlády Slovenskej republiky zo dňa 6. mája 2015 za napadnuté rozhodnutia považoval rozhodnutia ministerstiev a úradu vlády o neposkytnutí požadovaných informácií na základe infožiadostí Denníka N z 21. až 22. mája 2015.

Uvedené rozhodnutia ministerstiev a úradu vlády z 21. až 22. mája 2015 použil vydavateľ Denníka N vo svojej ústavnej sťažnosti iba preto, aby preukázal, že napadnuté rozhodnutie vlády sa proti nemu reálne uplatňuje zo strany všetkých orgánov, ktoré sú podľa zákona rozhodnutiami vlády viazané. Urobil tak iba preto, lebo napadnuté rozhodnutie vlády nemalo formu štandardného uznesenia vlády zaznamenaného v zápisnici, ale išlo o neformálne rozhodnutie, opatrenie, resp. zásah. Pri takomto type rozhodnutí, opatrení, resp. zásahov, ktorých právna sila nie je určená právnymi predpismi (pretože sú s nimi v rozpore) musí sťažovateľ vždy preukázať, že dané rozhodnutie, opatrenie alebo zásah sa proti sťažovateľovi reálne mocensky uplatňuje akoby bolo zákonné. Základné práva sťažovateľa však boli porušené už samotným prijatím napadnutého rozhodnutia vlády. To, že určité (resp. istý čas aj všetky) štátne orgány viazané rozhodnutiami vlády toto rozhodnutie voči sťažovateľovi reálne mocensky uplatňovali, iba preukazuje, že nešlo len o akúsi „nezáväznú komunikáciu“ či „kanadský žartík“ zo strany členov vlády, ale o vážne mienené mocenské rozhodnutie prijaté s cieľom jeho skutočného uplatňovania a vynucovania.

Napadnuté rozhodnutie prijala vláda (čo bolo aj písomne potvrdené v dokumente, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie verejne oznámené) a nie ministerstvá či úrad vlády. Časť textu písomného oznámenia napadnutého rozhodnutia, ktorá má charakter jeho „výroku“, znie nasledovne:  „Vláda SR sa rozhodla nekomunikovať s Denníkom N.“ Zvyšná časť textu napadnutého rozhodnutia vlády, ktorá má charakter jeho „odôvodnenia“, znie nasledovne: „Dôvodom je dlhodobé tendenčné informovanie o práci kabinetu zo strany denníka, ktoré vyvrcholilo odštartovaním samolepkovej politickej antikampane… […] Dohodli sa na tom všetci členovia vlády po skončení jej zasadnutia v stredu minulý týždeň. […] Vzhľadom na prijaté rozhodnutie zástupcovia komunikačných odborov vládnych inštitúcií vzájomne konzultovali ďalší postup po technickej aj právnej stránke.“ Preto vydavateľ Denníka N logicky nasmeroval sťažnosť proti vláde, lebo ona vydala rozhodnutie, ktorým bol a stále je negatívne dotknutý na svojich právach. Ministerstvá a úrad vlády, zjavne sa cítiac viazaní napadnutým rozhodnutím vlády, sa v komunikácii so sťažovateľom týmto napadnutým rozhodnutím riadili, čím potvrdili jeho  záväznosť a relevanciu. Vo vzťahu k sťažovateľovi boli však iba vykonávateľmi, ktorí sami nemohli napadnuté rozhodnutie nijako zmeniť ani zrušiť, a nemohol by tak urobiť ani všeobecný súd v žalobe podanej proti ktorémukoľvek z týchto vykonávateľov.

Ústavný súd teda odmietol sťažnosť Denníka N preto, lebo nemá právomoc riešiť sťažnosť podanú proti ministerstvám a úradu vlády pre odmietnutie poskytnutia informácii na základe infozákona. No samozrejme, že nemá. Veď práve preto sťažnosť nesmerovala proti ministerstvám a úradu vlády pre ich rozhodnutia podľa infozákona (na ktorých preskúmanie jednotlivo majú právomoc všeobecné súdy) ale proti vláde a jej konkrétnemu rozhodnutiu o nekomunikovaní s Denníkom N zo dňa 6. mája 2015. Ústavný súd teda najskôr (v rozpore so svojou zákonnou povinnosťou byť viazaný sťažnosťou tak, ako ju sťažovateľ podal) pozmenil parametre sporu tak, že zmenil osobu odporcu a napadnuté rozhodnutie (čo mu trvalo vyše 10 mesiacov) a potom konštatoval, že na posúdenie takto „pozmeneného“ sporu nemá právomoc. K sporu pôvodne definovanému sťažovateľom v sťažnosti sa súd vo svojom uznesení nevyjadril. Vo svete umeleckej tvorby by sa to dalo označiť za kreativitu a „kopnutie múzou“. Vo svete práva a súdneho rozhodovania sa to však volá aktivizmus a svojvôľa (v konkrétnom prípade vo veľmi hrubom prevedení). Kým kreatívni umelci požívajúci priazeň múz sú pre spoločnosť spravidla obohatením, aktivistické a svojvoľné súdne rozhodnutia sú spoločnosti bezvýnimočne na hanbu a na škodu.

Už len ako „crème de la crème“ vyznieva snaha I. senátu Ústavného súdu odôvodniť neodôvodniteľné. Konkrétne to,  prečo by pre vydavateľa Denníka N bolo podľa Ústavného súdu efektívnejšie a účinnejšie po každom jednom odmietnutí poskytnutia informácie nejakým ministerstvom alebo iným orgánom podriadeným vláde podať žalobu na všeobecný súd a súdiť sa niekoľko rokov (čo by v tomto prípade mohlo znamenať desiatky až stovky žalôb ročne) než podať jednu ústavnú sťažnosť, ktorou sa do budúcnosti odstráni základná a jediná príčina takýchto sporov. Ústavný súd sťažovateľovi dokonca aj „vyveštil“, keď konštatoval, že „prípadný úspech sťažovateľky [spoločnosti N Press, s.r.o., pozn.] v konaní pred všeobecnými súdmi podľa názoru ústavného súdu prelomí neformálnu dohodu členov vlády prijatú po rokovaní vlády, a tak zabezpečí efektívnosť poskytnutej súdnej ochrany.“ Nuž, rád by som si bol takto istý úctou najvyšších orgánov nášho štátu k súdnej moci a jej rozhodnutiam, ale nanešťastie nemôžem, pretože mi to nedovolí ani zákon, ani moje doterajšie praktické skúsenosti. Najmä nie po tom, ako sa v nedávnej minulosti ukázalo, že na úrad vlády býva problém doručiť aj štandardné súdne písomnosti vydané v súdnom konaní, ktorého priamym účastníkom je adresát pracujúci na úrade vlády. O to viac to môže byť problém vtedy, ak by sa daná procesná písomnosť vlády vôbec netýkala. Okrem toho, že by bolo dosť ťažké dosiahnuť, aby sa vláda o takomto rozhodnutí všeobecného súdu vôbec oficiálne dozvedela, keďže by nebola účastníkom takéhoto konania, rozhodnutie v ňom vydané by pre ňu nebolo ani právne záväzné (keďže je záväzné len medzi účastníkmi daného súdneho konania a len vo vzťahu k poskytnutiu konkrétnej informácie, ktorej by sa týkala žaloba).

Nuž uvidíme, čo na postup vlády a Ústavného súdu povie Európsky súd pre ľudské práva.

[Tento text vyjadruje osobné názory jeho autora a nevyjadruje postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor text pôsobí ako partner. / This text represents personal views of its author and does not necessarily represent the positions and opinions of Dentons Europe LLP, of which the author of this text is a partner.]

Teraz najčítanejšie

Peter Kubina

Texty zverejnené na tomto blogu vyjadrujú osobné názory ich autora a nevyjadrujú postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor blogu pôsobí ako partner. / Texts published on this blog represent personal views of their author and do not necessarily represent the positions and opinions of Dentons Europe LLP, of which the author of this blog is a partner.