Denník N

O čom hovorím, keď hovorím o univerzite

Model novej budovy Estonian Academy of Arts. Áno, bude zateplená
Model novej budovy Estonian Academy of Arts. Áno, bude zateplená

Na prijímačkách na magisterský obor v Prahe sa ma spýtali: Tak nám řekněte, u koho ste studovali? Hm. Nevedela som.

V septembri som zmenila školu. Z Bratislavy som prišla študovať do Tallinnu.

Vyzbrojená pozitívnou energiou aktívnych ľudí okolo mňa, celkom spokojná so životom na Slovensku, som si hovorila, že to nemôže byť až taký rozdiel. Že vlastne idem do podobného. Krajiny mali rovnaký osud, mesto je porovnateľné, veľkosťou aj počtom obyvateľov. Aj Tallinn má svoj Hotel Kyjev, Petržalku a romantické uličky s mačacími hlavami.

Presvedčenie, že na Slovensku nie je až tak zle, v akom som žila doteraz, že to len ľudia nadávajú a rozosievajú negatívnu energiu, mi vydržalo konkrétne dva týždne.

Potom som, chtiac či nechtiac, začala vidieť rozdiely. Najmä v novej škole.

Na Fakultu architektúry v Tallinne tu chodí asi 150 ľudí. Tým chodí myslím, že ráno prídu a večer odídu. Budova žije po celý deň, pracuje sa tu, varí, smeje. Atmoška. Na prednáškach architektov z praxe, ktoré sa konajú mimo vyučovania vždy vo štvrtok večer, sa skoro nedá sadnúť. Sú vždy kvalitné, pripravené, s medzinárodným obsadením. Škola si tak robí skvelé kontakty. Hltať slová tam chodia nielen študenti, ale aj celý profesorský zbor. A verte, že nikto nám neposiela pozvánky facebook, nepozýva do úmoru cez najrôznejšie informačné kanály. Keď som v Bratislave pomáhala podobný cyklus prednášok pripravovať, stála nás propagácia toľko námahy! A aj tak sme tlačili plagáty v strachu, že na tie prednášky nepríde nik.

Akokoľvek som sa tomu bránila, v Estónsku dospela som k smutnému záveru. Slovenské univerzity nie sú len „trochu pozadu za vyspelým západom“, s ktorým sa vlastne nemôžeme porovnávať; my sme totálne v zadku aj za krajinami, s ktorými sme zdieľali rovnakú štartovaciu čiaru.

Trefná výpoveď Miroslava Beblavého o nepochopení pojmu modernizácia v slovenskom školstve skvele ukazuje, ako prízemne predstavitelia slovenského školstva v porovnaní s takými Čechmi rozmýšľajú. Miesto spisovania atraktívnych projektov, prijatia najmodernejších technológií alebo snahy o prilákanie najlepších hláv, je vrcholom našej snahy to, aby nám nefúkalo do tried. Lebo keď už niekde presedieť pol dňa, tak v teplúčku.

Nebola som ja vždy takáto negatívna. Vlastne to považujem za drzé, hovoriť o svojej alma mater týmto štýlom. Ale nemôžem inak. Našim školám nechýbajú klubovne, stolný futbal na chodbe ani zdravé potraviny v bufete. Oni trpia na nezáujem robiť veci dobre.

A nad vlastnou nemohúcnosťou sa smejú. Radšej nepočujú a nevidia.

No ani pre tých, ktorí neberú prácu v škole ako humanitárnu pomoc a skutočne robia niečo preto, aby sa posunuli ďalej, neexistuje patričné ohodnotenie. Skostnatelý systém, kde priemer je nadpriemer. Nič navyše. Počet učiteľských mobilít je minimálny, publikačná činnosť mizne. Makať na sebe predsa nie je v zákone.

V tom teplúčku na katedre sa dá ľahko uviaznuť. A skĺznuť do presvedčenia o nemennosti systému. Veď aj ja som sa dala nachytať na to nedá sa.

Od kedy som ale tu, vyprchal zo mňa pocit, že univerzita je vždy niečo spiatočnícke. V Tallinne je práve škola miestom, kde sa rodia nápady, skúšajú nové veci, odkiaľ to všetko vychádza. Tu sa kumulujú inšpiratívni ľudia, tu to srší nápadmi. Takže zatiaľ čo v Estónsku otváram ústa nad najnovšími metódami  v určovaní komerčného potenciálu ulíc v metropolách cez aplikáciu v mobile, v Bratislave o siedmej ráno skormútený architekt s kruhmi pod očami ukazuje rukou kreslené schémky na meotare.

Na prijímačkách na magisterský obor v Prahe sa ma spýtali: Tak nám řekněte, u koho ste studovali? Hm. Nevedela som. Chceli počuť mená, osobnosti, niekoho, kto by môjmu bakalárskemu titulu dal vážnosť. Nikto taký ma nikdy neučil.

Učili ma docenti, ktorí miesto písania vedeckých článkov opravovali 150 zadaní týždenne alebo takí, ktorých jedinou povrchnou zábavou boli medziľudské vzťahy na ústave. Ak sa profesorka fyziky rozhodla nenapísať skriptá, tak neboli. Ak ste chceli zostať pracovať v škole po vyučovaní, museli ste napísať písomnú žiadosť. Ak ste požadovali prezentácie z prednášok, vyhlásili na nich embargo. Na STU tvorili môj hlavný študijný materiál na skúšku rozmazané fotky, ktoré v aule niekto pred piatimi rokmi nafotil do mobilu.

V Tallinne mám opačný problém. K štúdiu máme toľko materiálov, že ak by niekto mal záujem ísť do hĺbky, môže sa vzdelávať donekonečna. A ten záujem tu aj je.

Škola neznesie modré z neba, ale poskytne, čo potrebujete. Aj po skončení štúdia tu fungujú viaceré univerzitné inštitúcie zamerané na kariérne poradenstvo, start-upy alebo konkrétne sprostredkovanie práce. Celý jeden ústav sa venuje pomoci pri písaní grantov a príprave projektov. Spoluprácu s verejnosťou má na starosti tucet ľudí. Škola usporadúva desiatky podujatí, výstav, je niečím, čo významne patrí do spoločenského života.

 

My nad týmto zrejme nemáme kapacitu rozmýšľať.

Všetku nám totiž zabral výber správnych plastových okien.

 

Teraz najčítanejšie

Lívia Gažová

Vyštudovala urbánne štúdiá v Estónsku a v súčasnosti je doktorandkou urbánnej sociológie v Brne. Venuje sa popularizácii a výskumu architektúry a mestských tém. Je členkou kolektívu Čierne diery.