Denník N

„Úkol zněl jasně“ (alebo postrehy z nedeľnej cesty domov)

Nedávno som tu na webe Denníka N čítala denník cestujúceho na železnici. To sa ma netýka, pomyslela som si pri čítaní o meškaní, meškaní a zas meškaní vlakov.

Nedávno som tu na webe Denníka N čítala denník cestujúceho na železniciTo sa ma netýka, pomyslela som si pri čítaní o meškaní, meškaní a zas meškaní vlakov. Ako rodina prakticky nevyužívame iný dopravný dopravný prostriedok na dlhšie cesty ako naše auto. No včera som si spomenula na autora spomínaného článku, lebo naša cesta domov (pozn. autorky – do Bratislavy) bola meškanie, meškanie, meškanie…

Môj muž je v cestovaní zásadový a na cestu z Liptova do Bratislavy tak zásadne využíva južnú trasu cez Donovaly a Banskú Bystricu (prejdeš Donovaly a si na er jednotke direkt do Bratislavy). Včera sme ešte odchádzali s rezervou, veď snežilo a fúkal vietor, tak aby sme sa nestresovali. Prvé „prekvapenie“ nastalo hneď pod Donovalmi – siahodlhá kolóna o príčine ktorej sme nemali ani tušenia (výpadok rádiového signálu spolu s kolísavým mobilným signálom nás prakticky odrezal od sveta). No čo, nie sme v tom sami, hovoríme si a bavíme sa na našich predjazdcoch – partii vracajúcej sa z lyžovačky (usudzujeme podľa lyžiarok v kufri, keď vodič vybehol z auta vybrať proviant).

Jeden veselý člen posádky si robí selfie s nekonečnou kolónou a ďalší ho z auta pre istotu dokumentuje (aj s cikajúcim členom inej posádky v pozadí ;) Zatiaľ sa smejeme, lebo zdržanie je chabých 10 minút). Trochu sa posúvame, tak to nevyzerá až tak tragicky. Po pár metroch opäť stojíme, posádka pred nami vyberá z kufra fľaštičku. (Stále sa smejeme, mohli by ponúknuť, hovorím a státie v kolóne nám stále až tak nevadí). O chvíľku sa otvárajú zadné dvere (toho istého auta pred nami) a veselý člen, ktorý si pred chvíľkou robil selfie, vystrčí z dverí balenú slaninu a nožom sa ju snaží otvoriť. (Stále sa smejeme, manžel im ukazuje, že sú jedničky a smejú sa aj oni). Malý posun a zas stojíme, veselý člen vybieha z auta a beží k nášmu – či nemáme dosku na krájanie. Nemáme, je mi ľúto, odpovedám po pravde a veselý člen sa vracia do svojho auta vyriešiť túto dilemu.

Asi ju vyriešil, zas vybieha z auta aj s fľaštičkou aj so slaninou a ide k nášmu autu. Z fľaštičky ponúkol mňa – na zahriatie, slaninou ponúkol môjho manžela – predsa len, šofér by nemal piť. Ponúkané prijímame, niekto z ich to všetko dokumentuje do mobilu, stále sa smejeme :) Akurát, že Donovaly sú v nedohľadne a meškanie už nabralo nejakých 40 minút. O chvíľku sa dozvedáme príčinu – tri kamióny, ktorých vodiči plnia dôležitú úlohu – úkol zněl jasně – prejsť Donovaly za každého počasia, nech to trvá dlho ako len chce. Bežný jav na našich cestách, tak len dúfame, že sa nájde príležitosť ich niekde obísť skôr, ako sa niektorý z nich skríži. Na vjazde do Donovál to vyzerá nádejne, uprostred cesty stojí policajt a my sa tešíme, že zodpovedná osoba riadi dopravu a my konečne obídeme tie kamióny.

Chyba. Aj policajtov úkol zněl jasně – skontrolovať mýtne jednotky (ten si pekne splnil) a nad otázkami vodičov z áut stojacich v kolóne už len krčil ramenami. Našťastie vodiči oproti idúcich áut sú ohľaduplní a časť našej kolóny nechávajú prejsť okolo kamiónov. Posledný, či vlastne prvý sa už začína krížiť, ale pán vodič má na mysli svoj úkol a ďalej sa snaží vyštverať na vrchol Donovál. V záujme siahodlhého hada za nami som v duchu s ním a želám mu veľa úspechov. Snáď sa podarí.

Veselá partia pred nami sa odpája pred odbočkou na Šturec, zakývame si a my pokračujeme ďalej plní optimizmu, veď o chvíľku sme na diaľnici. Ten nás čoskoro opustil, na obchvate Nitry sú neskutočné snehové jazyky (a to máme vlastne šťastie, že hromadná nehoda už je odstránená). Na diaľnici do Bratislavy nikto nikoho nevyblikáva za jazdu v prostrednom pruhu, pravý sa prakticky nepoužíva (toto som si o trojprúdovom projekte myslela od začiatku – že tretí pruh bude v bežnej premávke odstavný a otvorí sa len v prípade zhustenej premávky). Uznávam, cestári robili, čo mohli, solili, lenže počasie malo tentokrát navrch. Do Bratislavy sme dorazili s vyše dvojhodinovým meškaním ale zato s pocitom, že to s nami na Slovensku nie je najhoršie. A ja so záväzkom, že nabudúce pôjdem vlakom ;)

Repliku z titulku a z článku som si požičala z filmu Pelíšky

Teraz najčítanejšie