Denník N

Len to nikomu nepovedz

Je neskoro večer a mňa akosi spánok obchádza. Ležím a bezmocne sa prehadzujem z boka na bok.
Všade vládne pokoj, prerušovaný len občasnými nočnými zvukmi z ulice a ešte čímsi. Spočiatku tomu nevenujem pozornosť. Krik sa však neustále stupňuje a tak vstanem z postele, aby som našla zdroj nepokoja. Buchnutie. Detský plač, rozliehajúci sa po celom paneláku. V panike vybehnem von, ani sama neviem, čo chcem robiť. Stojím pred dverami jedného z bytov a načúvam.
„Nebudeš už ticho?! Ešte raz a prisahám, že to bude ešte horšie.“ Znova buchnutie a znova detský plač. Keď mi konečne svitne, čo sa tam deje, vrátim sa domov. Ja predsa nebudem nič ohlasovať. Netýka sa ma to. Mám strach z klebiet. A napokon, poznám ich už dlhé roky. A tak sa poberiem do svojho sveta. Zakryjem si oči a zapchám uši, aby som nevidela a nepočula.

Šikana, týranie detí, únosy. Veci, ktoré sú všade okolo nás a predsa ich nevidíme.
Pred niekoľkými rokmi Slovenskom otriasol prípad malej Lucky, utýranej na smrť. Brutálne ju bil jej nevlastný otec. Ako malé dievčatko ju mali zasypať hračkami, dať jej pocítiť, že je vo svojej rodine v bezpečí, že má niekoho, za kým sa môže v noci počas zlého sna rozbehnúť a kto jej nočné mory utíši. Miesto toho však dostávala bitku. Nemala právo sa najesť, koľko a kedy chcela. Nemohla vychádzať z bytu. Keď napokon organizmus nezvládol bitku a nedobrovoľná hladovka trvala pridlho,
Luckin život vyhasol. Tyran bez svedomia nedoprial dievčatku ani dôstojný odchod a tri roky v dome jej mŕtvolu schovával.

Aký to asi musel byť človek? Nemal svedomie, alebo len jeho hlas umlčal? A kde boli tí, ktorí jej mohli pomôcť? Prečo nik nekričal za tú, ktorá nemala hlas?
V Cíferi existuje dom hrôzy, za ktorého múrmi sa odohrával scenár ako z hororu. Na celú ulicu sa ozýval plač ôsmich detí, ktoré vďaka svojim rodičom zrejme už nebudú schopné plnohodnotne žiť. Členovia rodiny, i keď o ich osude vedeli, zostali ľahostajní. Jediné, ktoré po čase nabrali odvahu a prehovorili, boli susedky, ktoré sa o deti občas starali a snažili sa vynahradiť im všetko, čoho mali nedostatok. Rodičov trest neminul a deti sa už navždy vymanili spod ich krutovlády. A hoci tento príbeh mal šťastný koniec, nepopierateľným faktom zostáva, že deti boli ochudobnené o najkrajšie obdobie svojho života. Ukradli im detstvo, pošliapali po ich ľudských právach, nemali možnosť spoznať skutočný význam slova rodič. Čaká ich dlhý boj, počas ktorého budú musieť pozbierať zvyšky svojej sily, aby opäť našli samých seba a uvideli, kým v skutočnosti sú.

Je šiesty máj roku 2013 a médiá sú burcované šokujúcou správou. Celý svet si vypočul dych vyrážajúcu a strastiplnú cestu Michelle Knight a dvoch ďalších spolutrpiteliek počas jedenásťročného väzenia v pivnici Ariela Castra. Michelle zmizla v roku 2002 a prešli roky, kým jej oči uvideli denné svetlo. V ten večer sa ponáhľala na súd, kde mali rozhodnúť o navrátení jej syna do opatery. Ponáhľala sa bojovať o svoje jediné dieťa. Len jeden chybný krok, len jedna zlá voľba ju na dlho pripravili o možnosť začať odznova. Cestou na súd sa totiž zastavila v obchodíku, aby sa spýtala, kadiaľ sa na súd dostane. A tam sa to všetko začalo. Michelle a dve ďalšie ženy si prešli peklom na zemi. Znásilňované, bité, psychicky týrané už ani nedúfali, že prežijú. Michelle však na rozdiel od ostatných obetí nikto nehľadal. Nikto sa nepýtal, kde je. Nikto nevolal na políciu, aby ju hľadali.

„Neviditeľná. Tak som sa cítila počas bezmála 4000 dní prežitých v dome hrôzy Ariela Castra. Môjmu zmiznutiu nik nevenoval pozornosť. Nik nebdel, na stránkach denníkov sa o únose nepísalo. Ani moji príbuzní, ani susedia nevzali rozum do hrsti a nerozvešali po meste plagát s mojou fotografiou. Svet sa krútil ďalej, ako keby som nikdy neexistovala. Mala som pocit, že kričím z plných pľúc, no nik ma nepočul. Keby bolo viac ľudí v strehu, keby si našli čas zburcovať políciu, z mojich jedenástich rokov by určite niečo ubudlo.“

Nie je ľahké písať tieto riadky, pretože z príbehov, ktoré sú ich súčasťou, sála smútok. Po chrbte mi prechádza mráz a moja myseľ je neschopná pochopiť toľké zlo. Každý z tých, ktorí museli zažiť krutosť v celej jej sile sa stal iným človekom. Silnejším. Pretože len ten, kto skutočne plakal, vie sa aj skutočne smiať. Len ten, kto zažil zlo, dokáže oceniť dobro. Veď akoby sme vedeli, čo je dobré, keby sme predtým neokúsili to zlé? Nad každým z príbehov však ostáva visieť tieň nevšímavosti. Nevidíme a nepočujeme to, čo nechceme. Dokážeme zburcovať davy pre vyššie platy, pre nespokojnosť v politike, preto, aby si psia sirota našla domov. Prečo mlčíme, keď ide o človeka? Prečo sme ľahostajní?

,,Takéto a im podobné príbehy vždy rozčeria hladinu. A keď sa situácia upokojí, na nezvestných sa rýchlo zabudne. Aj preto odhaľujem svoj život. Chcem, aby sme si spomenuli na stratené duše. Ak si niekedy všimnete niečo čudné – dieťa, čo vynecháva školu, ženu, ktorá asi nie je schopná vyjsť z domu, zavolajte, prosím, na políciu a požiadajte ich, aby to preverili.“

Ako susedia, priatelia, spolužiaci si dokážeme všimnúť na druhom človeku čokoľvek. Vidíme, či schudol, alebo, naopak, pribral, či má nové tetovanie, že je dnes oblečený v iných farbách ako zvyčajne. Keď budeme vidieť, že niečo nie je v poriadku, nemlčme!

Len to nikomu nepovedzLen to nikomu nepovedz

Teraz najčítanejšie