Denník N

Umenie musí mať silu

Nejde len o prázdnu estetiku. Umenie musí mať silu. Inak je predsa nanič.

V súvislosti so strachom, ktoré v Bruseli vzbudzujú slovenské maľby, a negatívnym myslením, ktoré môžu navodzovať, pričom si dokonca dovoľujú prezentovať náboženské motívy, mi dovoľte jeden obrázkový, a pritom tak trochu uštipačný článok. Bez cenzúry a s extrabonusom navyše.

Tieto obrazy budú naberať na svojej sláve práve tým, že boli odmietnuté. Tak to už raz býva. Ale to je len z núdze cnosť, iba politický kontext, nie inherentné umenie. Ku každému dielu ale patrí nejaký ten príbeh. Z môjho pohľadu je však zaujímavé:

1. prečo je na jednom z nich ukrižovaný František Šebej:-) (?)

2. a to, že boli odmietnuté napriek expresívnosti a sile, kvôli riziku kontroverzií, ktoré by azda mohli vyvolať

Inými slovami, odmietnutie bolo jednoznačne opatrením cenzúry, tak trocha sterilným a bezzubým, pripomínajúcim socialistické zadania na tvorbu, pričom ho neváham freudovsky označiť ako kastračné. Práve preto, že disponujú silou, musíme ich tejto potencie zbaviť, nakoľko majú okrem iného aj silu pôsobiť na dav pracujúcich (i toto je excelentná konsonancia k socializmu) v Berlaymonte! Napríklad by mohli chudáci pracujúci pocítiť nejaké emócie. Mohli by nimi pohnúť, veď slovo emócie pochádza z latinského movere, teda hýbať, pohybovať. Tiež je tu riziko, že by sa naľakali, že aj v Berlaymonte, kde predsa pokojne a svedomito vykonávajú svoju pracovnú činnosť, by teoreticky mohla vybuchnúť bomba, lebo aj túto tému naznačuje Binderov obraz.

Máločo je tak nebezpečné ako cenzúra, toť môj názor. Nehovoríme nič o svojich trápeniach, lebo sa to nepatrí. Sexuálnemu partnerovi sa vôbec nezmienime o svojom drobnom problémiku a tak si s nevypovedanými obavami zas a znova líhame do postele, možno už tradične po dvoch štamperlíkoch. Na hodine dejepisu nezdvihneme ruku, pretože to, čo sa chceme opýtať, je iste blbosť. A svoje túžby si nechávame pre seba, akoby ich mohlo autoeroticky vyplniť, bez akýchkoľvek slov, niečo automatické v nás. Počúvame odporučenia o tom, čo je dobrá a čo blbá kniha, a čo sú hranice, za ktoré by sme už nemali ísť, ak chceme byť dobrými….nasledovníkmi xy sekty.

Každý mechanizmus cenzúry čerpá energiu z presvedčenia, že isté témy majú ostať tabuizované. Vo svojich dôsledkoch však cenzúra vedie k deformácii vzťahov medzi ľuďmi. Toť moja kritika.

Marek Ormandík: Trest III (2014).

Všetko to potom končí pri zákaze nosenia krížikov alebo buriek, a to v liberálnej demokracii, čo sú samozrejme úplne neliberálne počiny, nakoľko sú prejavom konzekventného sekularizmu, ktorý s liberalizmom nemá nič spoločného. Je to vraj snaha predísť konfliktom. A práve tu sa zbieha rozprávanie o cenzúre s rozprávaním o našich dvoch maľbách, pretože práve z tohto dôvodu boli odmietnuté. Takéto umelé predchádzanie kontroverziám je však práve tým najlepší spôsobom, ako vyvolať skutočnú roztržku. Neviem, kto v európskych inštitúciách vymýšľa takéto nepsychologické hovadiny, ale mali by ho prebudiť k životu (je pritom jasné, že ide o kolektív:-). Možno by sa mal vysexovať z podoby, možno zájsť do Afriky, aby videl, že o život sa aj zápasí, možno by ním mali zatriasť a hodiť ho do Liptovskej Mary, pretože pri plávaní v studenej vode by konečne cítil tepanie svojho srdca. Stačilo by ale porozumieť bežným problémom pracujúceho občana. Nebolo by tiež od veci, keby spoznal Boha, pretože by vo svojom administratívnom Ja konečne pocítil šteklenie Duchom zaliateho vnútra, a zistil by, že to nie je nič nevhodného na konverzáciu, či umelecké spodobnenie.

Stále dookola niekoho niečo poburuje, namiesto toho, aby len prešiel niečím, čo sa mu nepáči, a ponúkal to svoje. A tak sa z nás stávajú duchovní liliputáni, ktorí síce šomrú na východné kultúry a ich praktiky, no mnohé z dynamizmov, ktorými sa riadime, sú im na výsosť podobné.

Z dvoch nešťastných sa mi páči najmä obraz Marka Ormandíka, ktorý sa volá Trest, čo aktuálne vzbudzuje viaceré asociácie:-). Františkovi Šebejovi sa ospravedlňujem za prezentovanú vizuálnu podobnosť s ukrižovaným objektom.

Nuž a na záver pridávam sľúbený bonus, dielko slovenského maliara Cypriána Majerníka z roku 1935, s názvom Milenci na periférii. Čo by na to asi povedali naši bruselskí úradníci? Možno je to návod na vraždu milenky, čo poviete? A ešte k tomu pod svätým obrázkom!

Milenci na periférii
Cyprián Majerník: Milenci na periférii (1935).

Nejde len o prázdnu estetiku. Umenie musí mať silu. Inak je predsa nanič.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.