Blog570 zobrazení

Koncept „khalyava“ a Západný svet

Marko ČiernyMarko Čierny

Chytám sa za hlavu nad tým, čomu všetkému vraj Západ nerozumie, kde všade robí zásadné chyby, sypanie si popolu na hlavu je častou módou niektorých ľudí Západného sveta, ktorí inak sebakritikou neoplývajú a ich kritika vzniká až akýmsi dištancovaním sa od Západného sveta. Samozrejme aj „zvonku“ mnohými krajinami a kultúrami je Západ kritizovaný, ale koľko z toho tvoria historické reálie a koľko závisť? A možno závisť nie je to správne slovo, správne je „khalyava“, ruský pojem pre to keď dostaneme niečo zadarmo – napríklad pomoc, ale súčasne s tým nesieme svoj vnútorný dlh, ktorý ten kto dáva ani nevymáha, nespomína a práve preto v tom môže obdarovaný vnímať blahosklonnosť, extrémne veľkú blahosklonnosť.

Západný svet môže tvoriť cez miliardu ľudí. Ale to čím je nie je ich dielom, ich dielom je iba jeho podoba, ktorú uchovali, nerozbili a posunuli niekam ďalej. Západný svet nie je jednou, dvoma či troma vecami. Nie je ani uzavretým súborom filozofií či výlučne náboženským konceptom. Ovplyvňujú ho fakty, zásadné osobnosti, myšlienky jednotlivcov i celých spoločností. Západ má genetickú štruktúru ako každá iná kultúra. Ale jeho štruktúra je menej monolitická, jednoznačná ako bývala. Každý kto sa narodil v Západnom svete alebo doňho migroval bol svojím spôsobom iba pozvaný do sveta, kde veci fungujú a rozvíjajú sa akýmsi spôsobom. Sveta kde je zakrývanie chýb a prešlapov dovolené iba v nejakej miere, čo vytvára vedomie a uvedomenie si mnohých nedokonalostí s ktorými sa musí každý z nás zmieriť aj keď mnohí to nezvládame. Preto vplyvy, filozofie, prúdy z iných svetov sú nám sympatickejšie, lebo ľahšie prijímame ich vnútorné pravdy, ľahšie sa v nich budujú pevné body ako v Západnom svete, ktorý sa nám niekedy (aleboo nikdy?!) dostatočne nezavďačí a nikdy dostatočne neuzná našu vnútornú, či sociálnu hodnotu. Kde žiadna múdrosť, bohatstvo, duševný rozvoj nie je dostatočný, aby nemohol byť spochybnený a vysmiaty kýmkoľvek, i tým posledným neschopným hlupákom, lebo aj to je sloboda, ktorú Západný svet umožňuje. A je to tak dobre.

Existuje nepochopenie khalyavy z oboch strán, zo strany, ktorý dáva, ale aj zo strany, ktorá príjíma. Dáva nie preto, že si kupuje, zaväzuje alebo chce byť blahosklonný. Západný svet dáva aj keď sa mu to nevráti, nedostane vďačnosť, ale nevraživosť. Deti nebudú hladné, ale mnohé keď vyrastú nebudú cítiť vďačnosť, ale zášť či nespravodlivosť, že sa na nich Západný svet pozerá skrz prsty alebo zhora, aj keď to nebol dôvod prečo pomáhal. Tak ako niekde ani nevedel či nemohol alebo dokonca veci pokazil, možno priviedol k horšiemu keby nezasahoval. Ale bol to jeho úmysel alebo babráctvo?

V západnom svete nie sme iba darcami, sme prijímatelia pomoci, v mnohých smeroch to nevnímame, mnohokrát nám tu pomoc dali predošlé generácie a nie iba našej krajiny. Mnohí často počítajú čo všetko musia dať, nie čo dostali „zadarmo“, čo všetko majú zadarmo, veci tak samozrejmé, veď platia dane, tiež sa na tom podieľajú a tiež je to tak aj inde mimo západný svet, ale kde a v akej miere?

Západný svet vo väčšej miere zničil určenú hierarchická distribúciu. Nie iba vodcovia, panovníci redistribuujú statky na nižšiu úroveň, z ktorej sa distribuuje ďalej na ešte nižšiu. Dostávame darom, kde nie je priamy darca a sami dávame ďalej, aj keď nie všetci súhlasia a každý má rôzne oblasti kde by nepomáhal, lebo je to podľa neho zbytočné, či škodlivé. „Západný svet“ je personifikácia neurčitosti, ktorá dáva, ale súčasne opak niečoho „božieho“, skôr niečo čo opľujeme, kopneme si do toho, vytkneme tomu či to kritizujeme. Je to niečo neurčité čo mnohých ľudí ponížilo. Ponížil ich svet, ktorý sa utriasol nie cez stáročia, ale tisícročia vývoja ľudskej civilizácie. Je opakom ako býva náboženská viera. Je niečím skutočným v čo málokto verí, naopak, stále menej ľudí verí v „Západný svet“ aj keď z toho prevažne benefituje, než nie. Len si toho nie je vedomí, lebo odišli doby, keď sa nosila vďačnosť. Naopak je „Západný svet“ obvinený za každú chybu, hrozbu či nedostatok.

Možno už všetky kultúry sú poznačené kultúrou „Západného sveta“ viac áno ako nie. Nemuseli sa vzdať svojej lokálnej kultúry a predsa je onen neurčitý Západný svet konkurenciou aj keby nemal v nikom svojho advokáta. Nie je to nejaká formulácia pokroku, politickej agendy, práv, je to to čo sa udialo a deje, čo je príliš samozrejmé a bojovať proti tomu sa dá iba trucovaním, trucovaním, ktoré prichádza so strádaním v oblastiach, ktoré sme si dostatočne nevážili a znevážili.

Ten Západný svet ani neprišiel úplne zo západu a nevytvorili ho úspechy, ale chyby, ich uvedomovanie si a priznanie si ich. Ľudstvo má problém popasovať sa so svojou omylnosťou, ale jednotlivec aj s hodnotami a významom. Mnohý človek, sám sebe chce byť strojca, nechce to len tak dostať a byť niečomu neurčitému zaviazaný, keď je to Boh, alebo nejaký vodca, má afinitu. Západný svet, ale nebuduje afinitu, naopak mnohí budujú rôzne afinity práve proti západnému svetu. Západný svet nikto nechce reprezentovať, je to nepopulárne, nudné, nie je to žiaden úspech, len mínusy v tej ktorej veci, ako že každá oblasť nejaké mínusy vždy má.

Bez nejakej snahy Západný svet neustále challenguje naše predstavy o rôznych veciach, o svete, o živote, o ľuďoch o spoločnosti. Nevstupuje s nami do diskusie, my si vytvárame diskusiu v sebe s ním. A ak sa u niektorých stal ich nepriateľom, pre svoju nedokonalosť alebo pre ich slabosť ako sa nikdy nedokázali zmieriť s tým kde ľudia dospeli?
Pre niekoho príroda či vesmír a pre niekoho iného Boh sú nadčasové a večné. Západný svet taký nie je, je „iba“ utrasený v čase, taký ku ktorému sme dospeli, nikto to neplánoval, nebola to rámcová filozofia, je to vedľajší produkt fungovania ľudí. Nežiadaný? Niekedy ani len podvedome ho nemáme radi aj keď na ňom stoja veškeré naše životy. V akom inom svete by sme chceli žiť? Aby odišlo len niečo a iné ostalo, naozaj by to vedelo tak fungovať?

Keď už nie sme v núdzi nestojíme niekedy o pomoc, ktorú sme dostali. Nezmilovali sa nad nami bohovia, iba anonymní ľudia aj to nie všetci, iba trochu viac chcelo pomôcť ako nie, aj to nie vždy.
Západný svet sa vždy mýli a ostatní majú pravdu, musí to tak byť aby sa vyrovnával sociálny status, aby menej škrela tých ktorým sa dostala pomoc, „blahosklonnosť pomoci“. Samozrejme aj pomoc sa zneužije, nabalí sa na nej niekto, pripíše si za ňu body, ale vždy niekto kto je iba prostredník transakcie, pôvodní darcovia vždy budú anonymní a ostanú bez zásluhy, iba s vinou, že mali tu drzosť hrať sa na bohov a dovoliť si niekomu pomôcť. Niektorí by radšej nepomohli a nechali obete napospas osudu pravidlám džungle, nech zahynú, nakoniec sa na nás nebude ani mať kto krivo pozerať.

Západný svet sa utriasol do niečoho iného ako mať len nejakú filozofickú pravdu v predstave či teórii. Ktokoľvek v ňom akumuluje akúkoľvek moc, privlastní si i pojmy ako pravda či sloboda, ťažko rozbije čo toľko ľudí čo tu žili pred nami a žije stále zaplatili nevedome svojím prístupom, dokonca aj keď pojem „Západný svet“ nikdy nevnímali pozitívne. Ľudstvo začalo prekonávať khalyavu už dávno, ale súčasne ju nikdy neprekonalo, stále má flashbacky, vyrovnať sa s distribúciou, na jednej strane sa tváriť, že materiálne neznamená v živote najviac, ale na druhej podľa toho definovať svoju filozofiu v tak veľkej miere, že ťažko by ju bolo nazvať ako nematerialistická, keď hodnota a krivdy vyplývajú hlavne z toho, čo a kto z kade kam smeruje (materiálne).

Západný svet to nechápe a nebude, ale funguje tak. Tí čo majú pocit, že sa im nedostalo, sami seba budú trápiť naštvanosťou, tí čo sú si vedomí, že dostali to vrátia, nie ako požičaný prášok do pečiva susede, ale posunú svoju vôľu k pomoci tým kde oni vnímajú, že je potrebná a spôsobom im vlastným. Nakoniec si uvedomia, že im to vlastne neposúva nejaká spoločnosť na Západe, nejaký politik, ale ľudstvo ako také, nerozkrájané podľa kultúry a identity, filozofického vzorca, aj keď súčasne všetko v tom hralo roľu.

A je nešťastné, že to vôbec voláme Západný svet a nie humanizmus? Ale potom by si ten nešťastný Západný svet privlastnil aj ten – veď si ho aj. Pomenovanie nezáleží, vždy bude niečo viac na západ, neviditeľné veci, ktoré zapadli, ale súčasne za to môžu, aj keď sa pri všetkej nevďačnosti rozkrájame.

Marko ČiernyMarko Čierny

Blogy