Denník N

Pravda o Kunsthalle Bratislava.

Strach z neznámeho, Dom umenia/Kunsthalle Bratislava, apríl 2016
Strach z neznámeho, Dom umenia/Kunsthalle Bratislava, apríl 2016

Predstavme si, že by župan Kotleba zvolal poradný orgán pre divadlo, pôsobiace v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja. Za jeho členov by nominoval uznávaných expertov. Poskytol by nie celkom komplexné podklady o rozpočte a činnosti a opýtal by sa, ako by divadlo mohlo vykonávať svoju činnosť lepšie. S vysokou pravdepodobnosťou by sa dozvedel, že divadlo má aj isté rezervy a mohlo by sa zlepšiť.

Pravda o Kunsthalle Bratislava?

V posledných dňoch zaznelo z médií viacero nepresností a dezinformácii týkajúcich sa činnosti Slovenského centra vizuálnych umení (SCVU) a jej výstavných priestorov – Domu umenia/ Kunsthalle Bratislava (KHB). Pripravovaná delimitácia spod Národného osvetového centra (NOC) pod Slovenskú národnú galériu (SNG) bola zo strany NOC aj MKSR oddôvodnená “nedostatočným napĺňaním zo zriaďovacej listiny vyplývajúcich povinností”. V denníku SME som sa dočítal, že: “Podľa jeho riaditeľky Jany Kresákovej vedenie Slovenského centra výtvarných umení nezvládlo svoje pozície.” Minister kultúry Marek Maďarič na zasadaní Výboru NRSR pre kultúru a médiá povedal, že „ak by odborný poradný zbor NOC skonštatoval, že SCVU plní svoje poslanie, bol by to dôvod nad jeho osamostatnením uvažovať.“

Keďže som bol v NOC od roku 2013 zamestnaný a poverený prípravou zriadenia SCVU, v roku 2014 dočasne poverený vedením a od decembra 2014 pôsobím ako riaditeľ SCVU, považujem za nevyhnutné zaujať k uvedeným vyjadreniam stanovisko.

SCVU vzniklo k 1.1.2014. Prvých 8 mesiacov sme sa venovali primárne budovaniu tímu, úpravám výstavných priestorov (Kunsthalle a Kunsthalle LAB), príprave prezentácii v Kunsthalle KLUB,  plánovaniu vzdelávacích a paralelných programov, zakladaniu a budovaniu medzinárodných kontaktov, nastaveniu koncepcii PR, marketingu, fundraisingu, budovaniu vizuálnej identity KHB, uvádzacím kampaniam, nastavovaním procesov prevádzky, príprave katalógu k výstave Paradox 90., príprave výstavných titulov pre najbližšie roky činnosti a i. Výstava, ktorú sme v septembri otvorili (Paradox 90.) tak nebola pripravovaná, ako to v porovnateľných inštitúciách býva – niekoľko rokov, ale de facto len pár týždňov. A to v organizácii (NOC), ktorá s administráciou takéhoto typu projektov nemala žiadne skúsenosti. Iné aktivity, ako prípravu knižnice a informačného centra sme zámerne ponechali do druhej fázy projektu.

Zriaďovacia listina (http://www.nocka.sk/uploads/94/0a/940a6f52614ef2cc3accf2c532e95f30/rozhodnutie-o-zmene-zriadovacej-listiny-2013.pdf) bola zadefinovaná ako súpis typov činností, ktoré boli pre vizuálne umenie dlhodobo zanedbávané. Bolo iba otázkou času, financií a personálneho obsadenia, kedy sa každá z týchto činností začne napĺňať, resp. naplní natoľko, aby sa dala sprístupniť odbornej aj širšej verejnosti. Vytýkať SCVU, že nevykonáva toľko aktivít, ako iné, na scéne  pôsobiace organizácie, ako napríklad Divadelný ústav, Slovenský filmový ústav, Slovenské centrum dizajnu, Literárne informačné centrum, alebo Hudobné centrum, bez porovnania personálneho obsadenia a rozpočtov organizácii, by bolo nesprávne. Výsledok ale hovorí jednoznačne – rozpočet aj počet zamestnancov je v prípade SCVU zo všetkých organizácii najnižší. A to SCVU na rozdiel od desaťročia pôsobiacich organizácii vyvíja aktivity iba o čosi viac, ako rok a pol.

Odkiaľ ale prichádzajú argumenty o nedostatočnom napĺňaní poslania SCVU? 

Najprekvapivejšou časťou celej delimitácie bolo zasadanie poradného zboru GR NOC Jany Kresákovej. Ako výsledok vznikol zápis (nie zápisnica), ktorý slúžil ako hlavný zdroj argumentov pre delimitáciu SCVU pod SNG na tlačovke NOC Janou Kresákovou, ako aj na zasadaní Výboru NRSR pre kultúru a médiá ministrom kultúry Marekom Maďaričom.

Predstavme si, že by župan Kotleba zvolal poradný orgán pre divadlo, pôsobiace v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja. Za jeho členov by nominoval uznávaných expertov. Poskytol by nie celkom komplexné podklady o rozpočte a činnosti a opýtal by sa, ako by divadlo mohlo vykonávať svoju činnosť lepšie. S vysokou pravdepodobnosťou by sa dozvedel, že divadlo má aj isté rezervy a mohlo by sa zlepšiť. Odhliadnime teraz od skutočnosti, či by ste ako divadelný expert v takejto, na prvý pohľad legitímnej, ale v skutočnosti manipulatívnej rade boli ochotný pôsobiť. Základným problémom bolo, že NOC mi napriek žiadostiam nikdy nesprístupnila podklady, na základe ktorých zbor rokoval. Zložito som sa k nim dopracoval až na MKSR. Tu som po takmer dvoch mesiacoch od jediného zasadania zistil, že informácie neboli kompletné. V štatúte rady som sa o.i. dočítal, že sa “vyjadruje k dosiahnutým výsledkom z hľadiska koncepcie a zámerov NOC”. Poradný zbor ale nemal k dispozícii moju Koncepciu riadenia a rozvoja SCVU 2014-2019 a odpočet činnosti mi nebolo dovolené predstaviť. Ďalším závažným nedostatkom bolo, že z poradného zboru nevznikla žiadna zápisnica. Jeho výstupom nie je komplexné zhodnotenie činnosti, iba sumár nedostatkov, ktoré zo zasadania poradného orgánu spísala sama generálna riaditeľka NOC Jana Kresáková. Napriek nesúhlasu niektorých členov je toto stanovisko verejnosťou a médiami považované za stanovisko rady. Až na bývalú riaditeľku SNG Zuzanu Bartošovú sa žiaden člen voči zneužitiu svojho mena doteraz neohradil. Tento prístup je pre mňa nepochopiteľný predovšetkým preto, že sa jednalo o skutočne vážených expertov a ľudí ktorých si nielen ja, ale celá scéna váži (Jana Oravcová, Zuzana Bartošová, Dorka Kenderová, Bohunka Koklesová, Bohdana Hromádková, Renáta Niczová, Robert Makar, Zuzana Komárová) a ktorí by problematike SCVU a KHB mali rozumieť. Ak ale pracujete s nekomplexnými a nepresnými podkladmi a navyše v manipulatívnom kontexte, môže sa aj dobrý úmysel obrátiť proti vám. A je v tejto chvíli irelevantné, či si členovia myslia, že by delimitácia pod SNG bola rozumnejším riešením, alebo nie, pretože takto položenú otázku im na zasadaní (ak sa nemýlim) nikto nekládol. Rád by som veril, že zbor pracoval so správnymi podkladmi, poznal moju koncepciu a nebol zmanipulovaný, to by ale vyžadovalo reakciu jeho konkrétnych členov, ktorí na túto tému už dlho mlčia.

“Hlavnou výhradou (poradnej rady) bolo, že Slovenské centrum vizuálnych umení budovalo skôr značku Kunsthalle, nie dokumentačné a informačné aktivity.”

Rozhodnutie, uskutočniť sprístupnenie knižnice a informačného centra v ďalšej fáze projektu som deklaroval konkurznej komisii, ktorá ma na miesto riaditeľa SCVU vybrala. Komisia tento návrh nerozporovala a ja som v napĺňaní svojej koncepcie postupoval v zhode so schváleným harmonogramom. Aj preto som rozhodol ako prioritu budovať najskôr (značku) Kunsthalle. Pre výstavné priestory bolo potrebné pripraviť kvalitný medzinárodný program ihneď a pokiaľ porovnateľné kunsthalle zamestnávajú pri porovnateľnom počte metrov štvorcových cca 30 zamestnancov, nám sa to podarilo s menej ako desiatimi. Človek navyše nemusí byť marketingovým expertom, aby pochopil, že uviesť na svet značku “Slovenské centrum vizuálnych umení – Dom umenia/Kunsthalle Bratislava, súčasť Národného osvetového, zriadené Ministerstvom kultúry SR, generálny partner Tatra banka” je možné iba s rozpočtom značne presahujúcim naše možnosti. Na základe viacerých konzultácii s marketingovými expertmi sme sa rozhodli v prvej fáze komunikovať primárne Dom umenia/Kunsthalle Bratislava ako priestor, v ktorom verejnosti pomôžeme porozumieť vizuálnemu umeniu. Podobne postupovalo aj napríklad Slovenské centrum dizajnu, ktoré postupne sprístupňovalo značku galéria Satelit, a opäť neskôr Slovenské múzeum dizajnu – to je ale celkom iný príbeh.

Prioritou SCVU po jej zriadení bolo pripraviť výstavný program do priestorov Domu umenia a Kunsthalle LAB. Administrácia tejto činnosti v prostredí NOC sa ukázala vzhľadom na nastavenie procesov cca o 40-60 % náročnejšia ako sme plánovali a ako by nezávislý expert z externého prostredia predpokladal. Napriek skutočnosti, že by sa mohlo zdať, že výstavnej činnosti sme doteraz venovali najviac pozornosti, nie je to celkom tak. Výstav sme dodnes pripravili 18, počet vzdelávacích programov ale predstavuje 221. Vzdelávanie SCVU a KHB sme budovali na rozdiel od existujúcich modelov (SNG, GMB), na prísnejších a komplexnejších štandardoch (mediátori, spolupráca vzdelávacieho oddelenia s kurátormi pri príprave výstav a i.).

Aké problémy NOC a jej rada SCVU vyčítala?

“Posúvanie termínov výstav” je úplne zavádzajúci argument, nie som si vedomý za celé obdobie činnosti SCVU, že by došlo k nejakému neplánovanému, dramatickému, alebo ďalšiu činnosť a dobré vzťahy ohrozujúcim zmenám termínov. Som len človek a môžem sa mýliť, ale aj ak by sa termín posunul, nerozumiem celkom presne prečo by to malo v danom kontexte zaznievať.

“Problémy s uzatváraním zmlúv” sme naopak zažívali denne – to je úplná pravda. Prístup právneho oddelenia NOC je taký, že sa každá zmluva pripravuje takmer ako originálne umelecké dielo a tak jej kreovanie trvá dlhšie, ako býva zvykom. Napriek našim žiadostiam dlho neexistovali vzory zmlúv na pravidelne opakované typy činností, ktoré by sa mohli použiť znova. Nový zákon o verejných obstarávaniach, s ktorým objektívne nemal v roku 2014 nikto v NOC, ani SCVU dostatok skúsenosti takmer paralyzoval otvorenie Kunsthalle a niektorí zamestnanci SCVU a NOC v tejto súvislosti dobre nespávajú dodnes, pokiaľ radšej z organizácii neodišli. Nastavenie administratívnych procesov na strane NOC bolo také, že kolegovia z SCVU fyzicky nemohli zabezpečiť zmluvnú agendu k termínom do finále. Preskakovanie cez polená, ktoré mali pripravené pod nohami viacerým dolámalo nohy a niektorým aj väzy.

“Výška honorárov” je otázka subjektívna. Absurdné je, že jarmom sporu sa v tomto prípade stáva honorár kurátora, pracujúceho na výstave takmer rok za sumu v mesačnom prepočte nižšiu, ako je minimálna mzda v SR. Navyše k honoráru nemohol na základe rozhodnutia NOC dostať žiaden príspevok na cestu ani ubytovanie. V konkurze na riaditeľa SCVU som deklaroval ambíciu spolupracovať s externymi kurátormi a spolupodieľať sa tak na vytvorení všade vo svete existujúceho a pre umeleckú scénu dôležitého štatútu “freelance kurátora”. (Za rok a pol sme takto spolupracovali so 14 domácimi a zahraničnými “freelance kurátormi”.) Pripúšťam dnes ale svoju naivitu – podcenil som prístup štátneho úradníka, ktorý takéto huncúctvo, predsa nemôže tolerovať.

Koncepcia SCVU

Čo ale v debate doteraz nezaznelo je otázka koncepčná. Abecedný zoznam umelcov zverejnený na internete nie je zdroj, ktorý by dnes vedel zahraničného, alebo domáceho experta, alebo milovníka umenia principiálne usmerniť. Žijeme v dobe „kurátorov“ a mediátorov. Aj Apple Music má kurátorov, ktorí vyberajú hudbu, čo by vás mohla zaujímať. Súčasťou koncepcie, s ktorou som sa uchádzal o miesto riaditeľa SCVU bolo vytvoriť otvorenú platformu, v ktorej by konkrétni kurátori navrhovali autorov, ktorí budú do databázy zaraďovaní. Za týmto účelom sme sa rozhodli v prvej fáze zverejňovať profily slovenských umelcov na voľne prístupnej encyklopédii – Wikipedii, na ktorej sa dajú nájsť informácie o mnohých svetových umelcoch, ale len minimum informácii o slovenských. Na programovanie vlastnej databázy sme navyše nemali žiadne finančné prostriedky. Ďalším projektom, ktorého prípravu sme dolaďovali takmer rok, malo byť spustenie Kunsthalle televízie (KTV). Mala umožniť divákom virtuálne navštevovať výstavy v rôznych galériách na Slovensku, ako aj výstavy slovenských umelcov v zahraničí. Pilotnou mala byť relácia Kunsthalló pripravená Omarom Mirzom a nadväzujúca na jeho úspešný formát Hore bez, ktorý roky realizoval pre SME.tv. Oba tieto projekty, ktoré mali zabezpečené personálne obsadenie aj financovanie sa neuskutočnili, pretože mi ich uskutočnenie GR NOC Jana Kresáková zakázala. Tá istá Jana Kresáková, ktorá nám dnes slovami svojho poradného zboru vytýka, že SCVU neplnila dostatočne svoje zo zriaďovacej listiny vyplývajúce poslanie. Z darov viacerých subjektov sa nám podarilo začať budovať knižnicu, momentálne má takmer 1600 titulov a čaká primárne na priestor, o ktorý sme neúspešne žiadali NOC, aby mohla byť sprístupnená verejnosti. Rokovali sme aj s dvoma významnými autormi o darovaní ich archívu ako základu archívu súčasného umenia SCVU.

Sú SCVU a KHB dostatočne otvorené?

Hovoriť o nedostatočnej otvorenosti sa dá, iba ak človek nemá správne podklady o činnosti SCVU. V Kunsthalle vystavovalo 114 umelcov (z toho 32 slovenských), aktívnych v médiách ako fotografia, maľba, video, digitálna tlač, inštalácia, objekt, architektúra, textil, light art, sound art, computer art, interaktívne umenie, participatívne umenie a mnohých ďalších a dá sa tak povedať, že prakticky neexistuje médium, stratégia, alebo technika, ktorá by sa doteraz na niektorej z výstav KHB neobjavila, alebo ktorá by u nás nemala otvorené dvere. V Kunsthalle KLUB sme v rámci 55 akcii prezentovali aj 49 slovenských umelcov. Zastával som ale teóriu, že otvorenosť SCVU ani KHB nikdy nemôže byť dostatočná a snažil sa viesť kolegov k tomu, že na väčšej otvorenosti musíme tvrdo pracovať.

Neokonceptualisti versus fotografi.

Argumentovať termínom neokonceptuálne umenie môže iba človek, ktorý podstate tohoto termínu celkom nerozumie. Vytýkať vedeniu SCVU, že z Domu umenia vytesnilo fotografov sa dá iba v prípade, že si fotografiu zadefinujete tak, ako sa vám to aktuálne hodí. A autori ako Ján Mančuška, Zbigniew Libera, alebo Tomáš Rafa sú fotografmi podľa toho, či sa do takejto definície práve hodia, alebo nie.  Viac k tejto téme napíšem už čoskoro.

Aké pracovnoprávne a administratívno-ekonomické podmienky panovali v NOC zažili na svojej vlastnej koži mnohí umelci, kurátori, dodávatelia, spolupracovníci. Každý z nich si zažil svoju osobnú verziu, či už nedôstojného prístupu, alebo nebojím sa povedať prístupu hraničiaceho s administratívnou šikanou. Na dlhodobé pretrvávanie takéhoto prístupu sme sa snažili NOC aj MKSR viackrát upozorniť. Ja osobne sa čudujem, že po tom, čím si títo ľudia prešli sa ešte so mnou dokážu rozprávať, aj keď osobne dúfam, že na spoluprácu pod vedením NOC sa im podarilo čo najrýchlejšie zabudnúť. Rád by som sa zástupcom viacerých dodávateľských subjektov, ako aj autorom na tomto mieste osobne ospravedlnil a poďakoval za mimoriadne pevné nervy pri doterajšej spolupráci s SCVU. Okrem iného to boli aj Lukáš Kordík, Štefan Polakovič, Omar Mizra, Martin Bajaník, Stano Masár, Paťo Safko, Dorota Sadovská, Oliver Kleinert, Martin Marenčin, Peter Bartoš, Peter Barényi, Zuzana Godálová, Natália Urblíková, Lenka Kukurová a ďalší.

Juraj Čarný

riaditeľ SCVU a KHB

Teraz najčítanejšie