Denník N

Sú Rado Ondřejíček a Cynická obluda naozaj tá istá osoba?

Zisťujem, že čo ako trefné sú vtipy od Cynickej obludy, o to menej môžem súhlasiť s osobnými názormi Rada Ondřejíčka. Tieto boli prezentované už v relácii Pod lampou a naposledy aj v článku Národ perfekcionistov.

Ak som Rada Ondřejíčka správne pochopil, zastáva tvrdenie, že je naivné myslieť si, že by situácia mohla byť dnes, 25 rokov po revolúcii, oveľa lepšia, ako vlastne je, a v princípe zodpovedá tomu, akí sme my.

No áno, ako celok možno. Ako ale správne uvádza, existuje ešte skupina ľudí, ktorí podľa autora “nemajú vyvinutú schopnosť vidieť čokoľvek dobré, čo sa udialo, len aby sme sa mohli sebaľútostivo bahniť vo vlastnej frustrácii. “
Podľa mňa je to skôr skupina ľudí so schopnosťou rozlišovať medzi vecami, ktoré sa po ´89 zlepšovali (zhodou okolností bez našeho pričinenia) a vecami, ktoré sa našou občianskou pasivitou skôr zhoršovali.

Protichodné trendy: Pozitívny vývoj spoločnosti a negatívny vývoj štátu.
Slovensko bolo v roku ´89 poriadne popostrčené tým správnym smerom. Zotrvačnosťou sa veci v mnohých oblastiach, hlavne čo sa týka slobody jednotlivca a možnosti jeho osobnej realizácie, vyvíjali správnym smerom. Naozaj sme sa nemuseli starať o to, či bude v obchode dosť mandariniek, nemuseli sme každý deň podopierať otvorené závory na hraniciach (odmyslime si teraz jednorázovú akciu v roku 1998) a ani potajme zháňať samizdat.
Ten, koho práve neprešiel traktor, a ani k nemu osud nebol inak krutý, sa mohol slobodne realizovať. A realizovali sme sa skoro všetci. Pritom sme kašlali na to, ako funguje štát. Tomu, čo práve nebol chorý, bolo jedno, ako fungujú nemocnice a koľko zarábajú zdravotné sestry. Ten, čo sa práve sám nesúdil, zas zvysoka kašlal na to, ako a či vôbec súdy rozhodujú. Samozrejme sme to všetko tak nejak vnímali., Informácie ale išli jedných uchom dnu a druhým von a pritom sme s chuťou jedli mandarinky.

Aj napriek tomu sa mnohé veci ( skôr v spoločnosti ako v štáte) zlepšovali, a tak vznikol podvedomý pocit, že časom sa ešte nefungujúce veci akoby spontánne zmenia k lepšiemu samy. Iba ´´tomu treba nechať čas´´. Tam, kde sa veci nelepšili, sme sa začali utešovať tým, že časom prebehne generačná výmena. No a áno, tá prišla. Tak ako je uvedené v článku: Kolesík, Blaha, Martvoň a Brixi. Slepá ulička.
Nenechajme si preto zastrieť stagnáciu, či dokonca miestami až úpadok súdnictva, zdravotníctva, školstva, vedy, športu a celkovo verejnej sféry pozitívnymi zmenami po ´89-tom, a teda tým, že “môžeme robiť to, čo sme predtým robiť nemohli. “
To, že dnes firma zo západu vyrobí CT-čko 5 krát kvalitnejšie ako v roku 1989 a my ho môžeme používať, predsa ešte nie je dôvod nakupovať ho v roku 2014 z našich daní trojnásobne predražené. To, že príklad CT-čka je iba kvapkou v mori, je každému jasné.
Alebo tak ako hovorí Rado, nebuďme perfekcionisti, zabudnime na takéto malicherné strie a tešme sa zo Scarlett.

Nič nie je zadarmo (teda okrem vlakov pre študentov a dôchodcov). Kultivácia štátu bude vyžadovať náš čas alebo naše peniaze.
Áno, po novembri sa máme lepšie. Tie veci, čo sa ale za 25 rokov nezlepšili, sa už samy nezlepšia. Aby tomu tak bolo, bude treba pre to niečo spraviť. Riešením nie je ďalej čakať a uživať si ponovembrové peniaze slobody.
Pozitívny ponovembrový vývoj podvedome zvádza k tomu si myslieť, že sa odohrával spontánne po 89-tom. Možno preto, že sa vtedy odohrával. Zaplatiť zaň ale museli ľudia pred 89-tym. A nie, neboli to tí, čo stáli na námestiach, keď už boli plné, a už vôbec sme to neboli my neskôr narodení. Boli to tí, čo sa počas 40 rokov užierali tým, ako komunizmus fungoval, a boli preto ochotní obetovať život, alebo napríklad opustiť vlastnú rodinu. Týchto ľudí by dnes asi Rado Ondrejíček nazval asi tiež tými čo, “nemali vyvinutú schopnosť vidieť čokoľvek dobré, len aby sa mohli sebaľútostivo bahniť vo vlastnej frustrácii. “ A tu sa rozchádzame s autorom blogu druhýkrát. Nielenže závažný problém existuje, ale treba ho riešiť. Nielenže sa nežná revolúcia neukázala byť liekom na všetko. Naopak:

Kritická masa sa má aj vďaka revolúcii príliš dobre na to, než aby jej to stálo zato, vyvíjať akúkoľvek verejnú aktivitu.
Tak ako je prvým krokom k vyriešeniu problému vôbec to, že nám vadí. Tak druhým je ochota niečo pre jeho riešenie urobiť. Ak je Rado Ondrejíček so situáciou na Slovensku tak spokojný (na rozdiel od cynickej obludy, čo práve nechápem), tak to nemá len ústa plné mandariniek, ale ešte sám prelepil oči cynickej obludy lepiacou páskou. To by mi osobne nevadilo, dokonca by som mu tento pocit osobne doprial. Vadí mi, že to ale nevadí ešte stále skoro nikomu, resp. vadí každému len do tej miery, že proti tomu aj tak nič neurobí. Ja súhlasím, že s určitou dávkou ignorantstva si šikovný človek na Slovensku môže aj napriek štátu žiť ako prasa v žite. Môže sa ale časom stať, že tie kandelábre, ak sa situácia raz vyhrotí, predsa nebudú až tak pusté. A nebudú na nich visieť tie svine, ktoré on spomína v blogu.

Ak sa slovenská občianska spoločnosť nestihne vytvoriť, resp. bude naďalej pasívna, môže za to ešte draho zaplatiť tým, že sa naozaj vytvoriť nestihne. Viz Ukraina. Tam, kde nepomohla oranžová revolúcia, dnes pomáha Rusko. Tam, kde nepomoholo v Banskobystrickom kraji VÚC, pomôže rád Kotleba.
A ak mám na mysli občiansku spoločnosť, nemyslím tým len jednotlivé občianske združenia. Ešte raz, mám na mysli tých ľudí, ktorých Rado nazýva ironicky perfekcionisti. To sú ale všetci tí ľudia, ktorí sú nespokojní s tým, ako to na Slovensku vyzerá, pretože vidia potenciál toho, ako by veci mali fungovať správne. Drvivá väčšina z týchto ľudí má dnes ale x dôležitejších veci na práci, ako sa zaoberať verejnými problémami. Každý z nich má dosť svojich problémov.
Riešením danej situácie je práve získať týchto ľudí pre aspoň čiastočnú občiansku angažovanosť. Tak, ako v pracovnom pomere existuje čiastočný pracovný úväzok, tak je nevyhnutné vytvoriť takého čiastočné verejné úväzky aj pre tých ľudí, ktorí dnes majú reálne iné životné priority (dovolenku v zahraničí, postaviť dom, zasadiť strom, splodiť dieťa, alebo naopak existenčné problémy, problémy v rodine či práci), a preto reálne v súčasnosti verejné veci de facto ignorujú.
No povedzte, išli by ste vy osobne radšej cez víkend voliť, resp. sa rozčuľovali so susedmi na stretnutí bytového spoločenstva, či v mestskom zastupiteľstve, alebo si pôjdete radšej zalyžovať do Álp, keď už na to konečne po revolúcii máte?


Zdroj iz.sk/

Teraz najčítanejšie