Devín – Dukla – Nová Sedlica (1.deň)

Ráno mi zvoní budík o pol piatej. Rýchlo sa oblečiem, batoh mám nachystaný, veci pripravené. Rozlúčim sa s kamarátom a zabuchnem za sebou dvere bytu. Autobusom sa za pár minút doveziem do Devína, kde za ranného šera vystupujem. Nikde ani nohy- Devínčania ešte tvrdo spia. Pomedzi rodinné domky sa dostávam na parkovisko pod hradom. V zastrčenom kúte nachádzam turistický hríbik s tabuľkou označujúcou začiatok červenej trasy a Cesty hrdinov SNP. Bude ma sprevádzať, pevne verím, až do Novej Sedlice, najvýchodnejšej dediny Slovenska. Príliš sa nerozpakujem a po úvodnej dokumentačnej fotke vyrážam vpred. Hneď na úvod ma čaká Devínska Kobyla, ideálny kopec na rozohriatie svalov. Zrána je sviežo, pod mrakom, dokonca spŕchne zopár kvapiek. Výšľap mi spestrí akurát partička divých svíň. Tie však majú evidentne svoje plány a SNP-čku i mňa ostentatívne ignorujú. Zakrátko som na vrchole Kobyly, príliš sa tu však nezdržujem a pokračujem ďalej. Najbližšie kilometre vedú príjemným terénom po lesných cestách. Tabuľka ma upozorní na nevýrazný Švábsky vrch. Po dvoch hodinách prichádzam do Karlovej Vsi a onedlho som v Mlynskej doline. Víta ma tu výšková budova Slovenskej televízie, nachádza sa žiaľ v dosť zúboženom stave.Stretám prvých Bratislavčanov, nejde prehliadnuť mladých mužov s typickými hrubými okuliarmi, mohutnými ryšavými plnofúzmi a dokonale vystajlovanými účesmi. Tak toto sú tí hipsteri, usudzujem v duchu. Akurát mi nie je jasné, odkiaľ všetci vzali rovnaký farebný odtieň svojej mužskej ozdoby. No nemám čas ich dôkladne študovať, križujem diaľnicu D2 a predo mnou sa už týči Slavín. Záverečný úsek vedie poriadne strmými uličkami, míňam americkú ambasádu a som pri pamätníku. Je desať hodín, najvyšší čas sa naraňajkovať. Nuž zhadzujem batoh, odpočiniem, uspokojím potreby tela. Okolo je božský kľud, nikde ani nohy. Ruch veľkomesta sem takmer nedolieha. Kochám sa pohľadom na mesto a hrad.

Náležite posilnený sa poberám ďalej. Norím sa do zelene Horského parku. Pekný kúsok divočiny v samotnom centre Bratislavy. Ďalší úsek vedie urbanizovanou časťou mesta, tak som rád, keď po asfaltových kilometroch dosiahnem úbočie Kamzíka. Prevýšenie je znesiteľné, tak vcelku nenásilne dosahujem vrcholu. Chodník ma vypľuje priamo pri budove vysielača. Miestnu honosne sa tváriacu reštauráciu ignorujem, nebola by so mnou príliš kompatibilná. Na lúke pod Kamzíkom však zastavujem, v bufete dávam výborné pivko značky Bernard. Slnko už definitívne zvíťazilo nad mrakmi, je príjemne teplo, ale nie dusno. Sedí sa tu dobre, ale nedá sa svietiť, treba sa pohnúť ďalej. Nasledujúci úsek na Biely kríž je nenáročný. Podstatná časť vedie po asfalte, nuž poprvýkrát obúvam sandále a doprajem nohám pocit úľavy. Ľudí stretám málo, je piatok populudní a víkend sa ešte len rozbieha. Užívam netradičný kľud. Na Bielom kríži sa priveľmi nezdržujem. Kultový stánok zvaný Včelín ľahol popolom, tak aspoň v duchu zaspomínam na predošlú Trnavskú stovku, keď som sa pri ňom občerstvoval. Pokračujem ďalej s cieľom dôjsť na Somár a tam prenocovať.

Kúsok pred Kozími chrbátmi stretám sympatický pár- Katku a Tomáša. Už mesiac putujú z Dukly. Zajtra dorazia do cieľa na Devíne. Trošku im závidím, že už to majú za sebou. A oni možno zase trošku závidia mne, že to mám celé pred sebou. Vymeníme si praktické informácie, dostávam zopár cenných rád ohľadne vody a možností prenocovania na trase a po pol hodinke sa poberáme každý svojim smerom. Moji prví SNP-čkári na trase. A rozhodne nie poslední. V pohodovom tempe prichádzam okolo pol piatej na vrchol Somára. Z červenej značky pokračujem na samotný vrchol, tesne za ním nachádzam rovné miestečko s mäkkou trávou- ako stvorené pre stan. Povyzliekam a rozvešiam spotené veci a sám lebedím v stane len tak… je príjemne teplo. Krásny vlahý večer v srdci Malých Karpát. Už už sa chystá západ slnka, keď zazriem postavu s báglom. Radšej sa poobliekam, nech nepôsobím obscénne. Sympatická dievčina menom Ivanka sa vydala hľadať kľud do hôr. No na Somárovi dnes samotu nenájde, som si to tu rezervoval ja. Príjemne pokecáme o všetkom možnom, o dobrých knihách, ktoré máme spoločné, o horách, o živote. Po zotmení sa rozlúčime- ja zaleziem do stanu a Ivka uprednostňuje bivak pod hviezdami. Prvý deň je úspešne za mnou. Telo sa cíti dobre, uvidíme, čo bude zajtra. Môžem spokojne zaspať.

FOTOGALÉRIA: