Denník N

Slovensko 2.0

Ako niekto, kto sa narodil krátko pred revolúciou, poznám Slovensko v podstave len v top gear – najvyššej rýchlosti. Za krátku dobu Slovensko zmenilo režim, osamostatnilo sa a zreformovalo, vstúpilo do medzinárodných inštitúcií, prijalo Euro, vyhralo zlatú v hokeji… Veľkou rýchlosťou sme prekračovali jednu métu za druhou, až sme sa dostali na koniec pomyselného ihriska. Po rýchlej jazde sme sa prebudili, s opicou na chrbte. Pohľadom späť je samostatné Slovensko úspešný príbeh, eufória sa ale akosi nedostavuje. Len sa zmätene a naštvane pozeráme pred seba, nevediac kam. A začíname vymýšľať blbosti.

Posledné voľby mali pre mňa zvláštnu príchuť. Bývam v zahraničí a po prvý krát som si uvedomil, že slovenskú realitu už nepoznám tak dobre, ako pár rokov dozadu (to mi samozrejme ani trochu nebráni, aby som volil). Pred výberom som si tak po prvý krát musel naštudovať, čím Slovensko zrovna žije. Upokojilo ma, že vlastne veľa vecí zostalo pri starom.

Pohľad zvonku má ale svoje občasné výhody, uvedomíte si veci, ktoré inak „z domu“ možno nevidno. Po prvý krát mám pocit, že našej spoločnosti chýba akákoľvek vízia. Pred takmer tridsiatimi rokmi sme zmenili režim, pred dvadsiatimi rokmi sme rozhodovali o tom, akú bude mať ten režim povahu, pred desiatimi rokmi sme už vedeli, kam smerujeme, len to dotiahnuť do konca… V novodobej histórii Slovenska sme vždy pred sebou mali nejaký cieľ – výzvu, ktoré by sme „zodpovedne mali mať snahu dosiahnuť“ (a až na drobné výnimky, aj dosiahli). Lenže tento pohodlný prístup, kedy nám ďalší postup niekto zvonku vopred nastavil, skončil najneskôr prijatím eura. A zrazu nevieme, kam ďalej.

Dezorientácii nepomáha ani doba, v ktorej žijeme. Slovami sociológa Zigmunda Baumana rozvinutý svet postupne opustil postmodernu a vstúpil do doby tekutej modernity, pre ktorú je typická neistota, neustála zmena, nestabilita, strata autority a všadeprítomný tlak na jednotlivca. Akoby naschvál k nám tekutá modernita prišla zrovna spoločne so zmenou režimu a ocitnúť sa bezradne na konci ihriska zrovna v tejto dobe je preto obzvlášť nepríjemné. Nehovoriac o tom, že je práve táto neistota výborným podhubím pre rôzne bizarné živly.

Kam teda smerujeme? Nemám poňatia, ale aspoň viem, že je hlúpe sa na to pýtať politikov. Oni sami nevedia, nič nehľadajú a tak nikdy nič nenájdu, ani keby o to rovno zakopli. Ostatne, úlohou politikov je ľudom podliezať, nie im tvoriť hodnoty (táto skutočnosť zrejme niektorým unikala pri téme utečencov, ktorá voľbám dominovala). Kto teda, ak nie politici, nám má radiť kam ďalej?

Výstižnú odpoveď dal český sociológ Jan Keller v jednom rozhovore pre Českú televíziu, podľa ktorého pokiaľ nemá spoločnosť skončiť v úplnom chaose, potrebuje autoritu. A autorita neexistuje bez autorít. Autority však nie sú (ideálne) politici, sú to osoby, ktoré svojou osobnosťou, charizmou, skúsenosťami a rozhľadom dokážu spoločnosti nastaviť nové témy, ukázať jej smer. Autority dokážu upokojiť zbytočné vášne, odviesť pozornosť od nezmyslov ku skutočne dôležitým témam. Autoritou môže byť rovnako dobre akademik, ako i skúsený kňaz, karikaturista, komentátor a pohľadom do minulosti vlastne i historické osobnosti. Aj keď Gandalf zrovna nie je poruke, autority v spoločnosti máme, len ich tak nejak nikto nepočúva.

To, že je spoločnosť voči autoritám hluchonemá, je ale do veľkej miery vina samotných autorít. Namiesto načúvania ľuďom sa proti ľuďom často vymedzujú a posmievajú sa im. Korektný prístup tak autority často vymieňajú za blahosklonnosť, alebo ešte horšie za opačný extrém – sebanenávisť, keď je všetko slovenské z povahy veci zlé a posledný nech láskavo pri odchode zo Slovenska zhasne svetlá. Vo výsledku tak máme autority a spoločnosť, ktoré sebou navzájom opovrhujú.

Tento stav nakoniec výborne nahráva rôznym pseudoautoritám, „spravodajským portálom“ a politikom, ktorých pozadie je až pozoruhodne často napojené na nejaké bizarné skupiny.

Čím ale priepasť medzi autoritami a spoločnosťou zaplniť? Nie som sociológ ani psychológ, ale začal by som pri tej všadeprítomnej sebanenávisti. Nie všetko je u nás ideálne, ale sotva si zaslúžime toľko kritiky, akú na seba sami smerujeme. Naše autority by sa tak ako prvé mali naučiť mať rady tento štát, a teda aj samy seba. Ostatne aj tá blahosklonnosť sa prejavuje ťažšie proti niečomu, čo máte v podstate radi. Alebo si viete predstaviť Gandalfa, ktorý by na Hobbitov furt len nadával (pre účely argumentu si prosím odmyslite, že Gandalf nie je Hobbit)?

Nakoniec to, že sme sa ocitli na konci ihriska, je vlastne obrovská príležitosť. Čo bude ďalej totiž už záleží z veľkej miery na nás. Pokiaľ si správne vyberieme, môže slovenská success story pokračovať už podľa našich pravidiel. Ďalší vývoj tak závisí i od toho, či si konečne nájdu k sebe cestu autority a spoločnosť. Z alternatívy, teda výstrelov do tmy, tak ako to robíme teraz, aspoň mne osobne nabiehajú zimomriavky.

Teraz najčítanejšie