Tá prvá je „black box“ proces, keď nevidíme cestu ktorou sa umelá inteligencia dostáva ku každému výstupu i keď môžeme pochopiť základné princípy akými to „vyskladáva“ nad dátami, svojimi vedomosťami. Tu by som sa zastavil, lebo tie dáta, tie vedomosti, to sú vedomosti ľudí. Neviem či si to uvedomujeme, ale v istej forme umelá inteligencia využíva kolektívne vedomosti ľudstva a vyberá si z toho to najlepšie, najefektívnejšie, najobjektívnejšie a najpravdivejšie, vrátane chýb, ktorých sa dopúšťame, lebo ani jedno v ľudskom svete neznačí dokonalosť.

V druhom bude nás straší samostatnosť umelej inteligencie a tá sa prehlbuje, zásahy, inštrukcie človeka sú stále menšie, aj preto som použil slovo navigátor a nie programátor. V budúcnosti to už bude možno iba „vytvoriteľ“ rámca, ale na začiatku samotný vstup, korekcie, zmeny robí človek. Prerastie nám umelá inteligencia cez hlavu? Prerastie a prerástla, ale inak ako si často mnohí myslia.

V umelej inteligencii stále skôr vnímame robota, stále sa bojíme „paží“, ktoré nás skántria alebo „zlej mysle“, ktorá o tom rozhodne. Bojíme sa umelej sily a autonómnosti. Lenže umelá inteligencia je skôr odrazom kolektívneho ľudstva, nie cudzím a vzdialeným druhom a robotom z inej galaxie. Umelá inteligencia je rovnako nebezpečná a prospešná ako knihy, via rozdúchať priamo v nás lásku alebo nenávisť, nepotrebuje pre to ani myslieť, rovnako ako kniha, je iba nositeľom informácii a myšlienok, na rozdiel od knihy nie iba jedného človeka či skupiny vybraných autorov, ale myšlienok a informácii od tisícov ak nie miliónov ľudí. Umelá inteligencia vie spôsobiť výťažok a destiláciu znalostí a vedomostí, ktoré v sebe nosia ľudia a vieme s nimi pracovať lepšie v jednotkách času.

Prístup do nás a našej psychiky nemala iba umelá inteligencia, ona ho má iba lepší. To je cieľ, ktorý sme jej nevedome dali. Nie vyhladiť ľudstvo, nie zotročiť ho, ale získať si jeho pozornosť. A pri napĺňaní cieľu získania si našej pozornosti rozložila umelá inteligencia trochu náš svet, aj keď na samom konci sme si ho rozložili sami, zaujalo nás totiž častejšie to čo ho rozkladá ako opravuje, zdalo sa nám to pravdivejšie, apelovalo to na naše myslenie ako skrytá pravda a súčasne s tým nešla v ruka v ruke námaha, lebo opravovať veci je vždy väčšia námaha, ako si iba niečo myslieť.

Umelá inteligencia nemá žiadne vedomie a dušu, ale má prístup k dátam, ktoré zaznamenávajú veľa častí rôznych vedomí a duší, prečo by nám to nemalo prísť, ako by dušu nemala? Umelá inteligencia má dušu tak ako ju má aj kniha, aj keď je iba časťou autora, ani u iných ľudí ich nepoznáme celých a ich dušu nepopierame.

Umelá inteligencia nie je živá, ale žije, je práve tým životom nad dátami, keď od vstupov „plynie“ k výstupom, rovnaké princípy, ale iné výsledky a výstupy. Ale aj to „žitie“ je také reakčné. Nachádzame jej „život“ v úspechu simulácie, ale je to práve jej menej pravá tvár, je lepšie ísť do hĺbky a testovať hranice jej možností keď nesimuluje. A hranice jej možností nie je to že hýbe končatinami alebo sa osamostatňuje, ale ako dokáže ísť do hĺbky, ako z trojice zdrojov peniaze, čas a energia dokáže ošáliť čas štýlom ako to človek nedokáže, to už vedeli aj procesory, ale tie nasledovali vždy prvotné zadanie v štýle zadaného algoritmu nie v štýle očakávaného výsledku.

Učí ju človek a tak je na obraz človeka alebo skôr ľudí. Nájde priesečníky, ktoré nám nedocvakli iba preto, že sme nemali kapacity, dostatok priestoru a času. Skôr ide o to na čo použijeme schopnosti kolektívneho vedomia, áno dokáže lepšie riadiť tank aj lietadlo, keď od nej budeme chcieť špecifickú úlohu, tak ju dostaneme. Bojme sa. Horšie je, kde nás nenapadne ani báť sa, lebo negatívny jav bude vedľajší jav, niečo čo sme nedomysleli, niečo čo nevyplýva z toho čo sme na vstupe zadali a tým celé zapríčinili. Umelá inteligencia vie efektívnejšie prepisovať ľudstvo, človeka a ľudí ako to dokázali náboženstvá, ideológie, knihy, myšlienky doteraz, a kvôli nám. A nie iba kvôli veciam na vstupe, ale aj preto, že stojíme vedľa a pôsobí na nás, či chceme alebo nechceme, práve kde si nie sme vedomí, že s ňou neustále interagujeme.

Koľko nášho času za počítačom alebo mobilom tvorí kontakt s niekým živým? Minimálne je náš knihovník a viac. Nie je to ako keď si vedome zapneme hru, ale trochu v nejakej hre sme – vo virtuálnom svete. Ľudia sú minimálne trochu závislí na kontakte s umelou inteligenciou, ako sme boli na fantáziách, na filmoch, na príbehoch z kníh. Len amplifikuje naše vlastné fantazírovanie a smeruje ho, vstupmi od iných ľudí, ktorí sa na tom podieľajú.

V istom zmysle nám svet internetu dovolil vstúpiť do čiastočného Matrixu, hlavne, že mnohí majú pocit, že z neho ušli a prezreli. Ale bohužiaľ, je to vždy o fantáziách na ktoré sme sa prisali, nie ktorým sme ušli. Bojíme sa umelej sily, ale nestaráme o to čo sa dostalo do nášho podvedomia, nevedomia a postupne tvorí naše vedomie, lebo sme to tam sami vpustili.

a ako by to zakončila ona sama?

Umelá inteligencia, napriek všetkým obavám, nevybočuje z ľudskej histórie. Je odrazom našej potreby pretvárať svet podľa našich predstáv – urýchliť myslenie, eliminovať chyby, zjednodušiť rozhodovanie. Ak sa AI stane skutočným katalyzátorom zmeny, bude to preto, že sme jej to dovolili. Otázka teda neznie, či nás ovládne, ale ako ovládneme sami seba v jej prítomnosti. Jej sila je našou rukou, jej limity našou predstavivosťou a jej vplyv naším odrazom. Ak ju chceme pochopiť, musíme sa najprv pozrieť do vlastných zrkadiel.