Devín – Dukla – Nová Sedlica (2.deň)

Ráno vstávam do pekného dňa. Slnko mi drzo presvitá cez stan. O východe môžem len snívať- ten som dávno prespal. Zase, na druhej strane, telo si odpočinulo po včerajších takmer štyridsiatich kilometroch. Netreba naň zhurta. Nenáhlivo sa pobalím a okolo deviatej vyrážam ďalej. Na dnes sa ku mne pridá i Ivka, takže budem mať parťáčku. Za hodinku prichádzame na Pezinskú babu, dávame raňajky a nejaké tie čapované zlatiské moky. V teplom počasí chutia výborne. Ale ešte dlhá cesta predo mnou, nuž sa po hodinke neochotne zdvíham a beriem batoh na chrbát. Dnes by som rád došiel na Mon Repos, lebo je tam voda- v lete strategická turistická surovina. Na Čmeľok je to zo sedla Baby prevažne do kopca, ale v družnom rozhovore vyjdeme hore, ani nevieme ako. Na vrchole stretáme partičku turistov, ktorí sa na nás podozrievavo prizerajú- že či vari ideme SNP-čku. Poprajú nám hodne zdaru a poberáme sa ďalej. Úsek na Skalnatú vedie po lese, ktorý poskytuje príjemný úkryt pred slnkom. Z vrcholu Skalnatej sa otvára pekný výhľad na celú strednú časť Malých Karpát. Fotím onen preslávený solitérny strom. Po malom občerstvení zbiehame na Čermákovu lúku, kde kempuje a oddychuje množstvo veľkých i malých turistov, dvojnohých aj štvornohých. Pri studničke naberám vodu- ďalšia bude až v cieli dnešnej etapy. Dredatý mládenec, ktorý SNP-čku absolvoval, sa pozastavuje nad mojim veľkým batohom a prorokuje, kam s ním asi prídem. Neznie to príliš povzbudivo. Keby mal možnosť zazrieť moje odhodlanie, hádam by bol optimistickejší.

Z Čermáka pokračujeme lesom po červenej značke, ktorá sa tu nazýva Štefánikova magistrála. S týmto označením sa budem na tabuľkách stretať až po Myjavu. Ivanku trochu zaskočia Taricove skaly, ktoré jej chatrným sandálkam dajú zabrať. A ja s ťažkým batohom na chrbte taktiež opatrne našľapujem – pošmyknutie by nemuselo dopadnúť dobre. Nástrahy klzkých kameňov nakoniec zvládame a zostupujeme prudko do Sološníckej doliny. Tých 500 výškových metrov ktoré sme stratili, musíme zase vyšľapať na Vápennú. S vervou sa púšťam do toho. Chytám strojové tempo a teší ma vedomie, že je to posledné stúpanie dnešnej etapy. Parťáčka zaostáva, nejde na Vápennú tak zhurta ako ja. Na vrchole sa však zakrátko znovu stretáme. V Ivankinej tvári je vidieť, že už má toho nadnes akurát dosť. Zostáva bivakovať na vrchole Roštúna s tým, že zajtra zbehne do najbližšej dediny na autobus. Ja sa musím chtiac- nechtiac zdvihnúť, lebo mi takmer došla voda a na kopci veru žiadnej nieto. Nechávam mojej dnešnej spolupútničke dačo malé pod zub a sám sa poberám skalnatým hrebienkom Vápennej smerom na Klokoč.

Podvečerné slnko je veľmi príjemné. Uplynulé dva dni je stabilné počasie, teplota ideálnych 25 st. C, možno dačo viac. Hľadám vodu na Mesačnej lúke pod Vápennou, prameň je však počas extrémne suchého leta beznádejne vyschnutý. Tak mierim ďalej na Klokoč. Táto starodávna sopka je jedným z najkrajších malokarpatských kopcov. Miestny divozel je už dávno odkvitnutý, pohľadom zavadím o vrcholový kríž plný zatlčených klincov. Vraj s každým klincom tam možno pribiť a zanechať nejaké svoje trápenie. Naozaj veľké trápenie žiadne nemám, nuž prenechávam miesto na kríži potrebnejším. Cesta mi rýchlo ubieha, však to mám už len z kopca. Míňam Amonovu lúku a zakrátko som pri starej panskej horárni na Mon Repose. Kúsok za horárňou je malá chatka pod cestou, so zelenou trávou na priedomí a altánkom na posedenie. Pri chatke je dokonca zdroj vody – zvedený z neďalekého prameňa v lese. Rozbíjam stan, pácham celotelovú očistu z provizórnej sprchy, na ktorú mi poslúžila veľká PET fľaša. Pod kolenom nachádzam kliešťa, rýchlo ho vyberám a dúfam, že nebol nakazený nejakou pliagou. Urobím ešte zopár zápiskov z dnešného dňa, ozvem sa domov blížnym a môžem uľahnúť ku spánku. V duchu ešte odfajfknem druhý deň putovania a premietam nad tým, čo ma čaká zajtra. Medzitým však zaspávam.

FOTOGALÉRIA: