Denník N

Víťazný pád

Je málo dní, keď ako Slovák cítim hrdosť. Dnes však áno.

Pri počutí názvu nášho štátu mám zmiešané pocity. V myšlienkach sa mi vynára naozaj všeličo: nefungujúce zdravotníctvo, krvácajúce školstvo, zlá vymáhateľnosť práva, desiatky káuz, Kotleba atď. Nečudo, že pri pohľade na slovenskú vlajku, ktorá veje na stožiaroch a strechách budov často nič nectím. Dnešok je ale výnimkou.

Zrejme každý Slovák je počas hokejových dní majstrovstiev sveta o niečo väčším vlastencom než zvykne byť. Obliekame sa do novokúpených dresov, pýšime sa ozdobami na autách v slovenskom duchu, chodíme do pubov kde spoločne fandíme, tlieskame a nadávame. Občas si tiež urobíme výlet do Petrohradu, kde vidíme našich chlapcov naživo. Hokejom skutočne žijeme.

Keď sa však nedarí, naša úroveň patriotizmu výrazne klesá. Z fanúšikov sa stanú hejteri a namiesto spolupatričnosti prechádzame do kritiky. Inak tomu nie je ani dnes. Napriek tomu, že sme dnes dosiahli veľké víťazstvo vôbec sa z neho netešíme. Prečo?

Naši hráči nechali na ľade naozaj všetko, no nedokázali vyhrať v riadnom hracom čase. Hra však bola skutočne hrou. Bránkar Hudáček predviedol niekoľko majstrovských zákrokov, pri ktorých sa mi neraz takmer obrátilo srdce. Pri záverečnom obliehaní súperovej brány a powerplay som takmer ani nedýchal. Po predchádzajúcich prehrách a nesebavedomom výkone, predviedli chalani zrazu krásny hokej. Po zaznení sirény, keď už bolo jasné, že je koniec našim postupovým šancám si nejeden určite povedal: „Načo to vôbec všetko bolo dobré, už sa nemusia vôbec snažiť v tom predĺžení, mali sa snažiť celý turnaj, je to stejne jedno.“ 

Mne to ale ani po zaznení sirény jedno nebolo. Hoci som vedel, že nepostupujeme, mal som v duchu jedno posledné želanie: hymnu.

Prial som si, aby napriek nášmu skončeniu na šampionáte, ešte poslednýkrát zaznela petrohradským štadiónom hymna slovenskej republiky. Marko Daňo mi tento sen splnil. V predĺžení proti USA strelil víťazný gól a my sme tak porazili veľkú Ameriku. Jeho výraz po góle neskrýval sklamanie, no môj zase neskrýval pocit radosti. Verím, že Petrohrad aj Ruská Federácia nám vtedy držali palce a dúfali, že to tým Amíkom nandáme. A naozaj sme im ukázali, že aj malá krajina môže byť na chvíľu v niečom lepšia ako tá veľká.

„No a? Zmení tá výhra niečo?“ (pýtate sa)

To netuším, ale aspoň môžem povedať, že konečne sa v našej krajine odohralo niečo fajn, niečo pekné, niečo na čo môžem byť hrdý…

vďaka chalani za to víťazstvo

 

 

 

Teraz najčítanejšie