Bratislava, mesto motorizovaných

Verejným priestorom v meste sa obaja venujeme už roky, no nová situácia priniesla nové skúsenosti, postrehy a hlavne veľa podnetov na rozmýšlanie. Nieže by sme pred tým nechodili po uliciach, ale väčšinou to bol rýchly presun z miesta A do B, ešte častejšie na bicykli alebo MHD. Teraz sa pohybujeme inak, tempo je pomalšie, viac sa prechádzame a veľa vecí si všímame. Aj predtým sme veľa rozmýšlali o verejnom priestore, ale teraz je to  v nových súvislostiach. Dieťa v kočíku robí našu skúsenosť intenzívnejšou.

Byť chodcom v Bratislave si vyžaduje určitú dávku odvahy, trpezlivosti, vytrvalosti aj otrlosti. Plus v prípade, že má človek kočík, barly, či invalidný vozík, tak potrebuje aj praktickú schopnosť dopredu plánovať a kombinovať trasy. Zrazu sa zdanlivo jednoduchá cesta mení na strastiplný labyrint.

Pritom žijeme v dobe, keď sa čoraz častejšie hovorí o dôležitosti pešieho pohybu v meste a to z viacerých perspektív. Človek, ktorý sa pohybuje peši si oveľa aktívnejšie vytvára vzťah k svojmu okoliu, podporuje to v ňom pocit spoluvlastníctva a spoluzodpovednosti za miesto, kde žije. Okrem toho sa o pešom pohybe hovorí ako o dôležitom faktore z pohľadu zdravia obyvateľstva, v jeho podpore sa vidí jedno z riešení problémov dopravy v meste či znižovania kriminality na uliciach. Určite nie je náhoda, že mestá, ktoré sú ústretové a priateľské voči chodcom a aktívne sa venujú preferencií peších, patria zároveň medzi mestá s vysokou kvalitou života.

V Bratislave však ostáva skúsenosť chodca zanedbávaná a nezaoberáme sa ňou ani zďaleka tak ako napríklad skúsenosťou motoristov. Verejná diskusia o meste sa točí okolo toho ako veľa času musia motoristi tráviť v zápchach, ako dlho a ťažko hľadajú každý deň miesto na parkovanie keď prichádzajú domov, aké rozbité sú cesty, po ktorých musia jazdiť. Prečo sa podobne netrápime nad tým čo prežíva človek, ktorý sa pohybuje peši?

Zachytili sme skúsenosť jedného dňa, jednej prechádzky, v jednej štvrti. Nie je to vyčerpávajúci pohľad na peší pohyb po Bratislave, len malá ochutnávka toho, s čím sa bežne človek stretáva brázdiac peši ulice. Zamerali sme sa na problematické situácie a s nimi súvisiace skúsenosti, ktoré sa dajú popísať v troch kategóriách – otravné, náročné a nebezpečné.

Otravné skúsenosti

Ulice obparkované autami, kde sa doslova obtierate o zaparkované automobily. Vieme o zložitej situácií s parkovaním, ale chodníky plné áut spravili z bratislavských prechádzok jednu vyčerpávajúcu, ubíjajúcu, otravnú skúsenosť. Autá zaparkované na chodníku, v zeleni, v križovatkách, jednoducho všade kde je to len trocha možné. Ulicu sme zredukovali na jedno veľké parkovisko, z ktorého niet uniku.

Ulice nevidíme ako miesta, kde by sme mohli tráviť čas prechádzaním sa, stretávaním ľudí, kde by sme mohli diať zaujímavé veci. Na našich uliciach nehľadáme zážitok, ale vidíme ich ako dopravný koridor, cez ktorý sa prepcháme kam ideme – do obchodu, do práce, domov či k svojmu autu.

Obchádzky, zachádzky, len nie priame pešie trasy a najmä nie v prirodzených a želaných peších ťahoch. Že nemá križovatka priechody pre chodcov na všetkých svojich ramenách? No a čo. Veď my chodci máme čas a pevné nervy.

Ukážka 1: Obtieranie sa okolo áut

Ukážka 2: Obchádzka dlhá 100 metrov

Náročné skúsenosti – keď sú nervy skúšané

Do tejto kategórie sme zaradili situácie, v ktorých človek musí vynaložiť zvýšené úsilie, pozornosť a použiť silu. Vysoké obrubníky na mnohých priechodoch pre chodcov, rozbité chodníky plné dier a hrbolov sú úplne bežnou súčasťou bratislavskej ulice. Mnohé človek prekračuje bez toho, aby si to nejak špeciálne všímal. Stačí však mať kočík, väčšiu batožinu či ocitnúť sa v situácií na invalidnom vozíku. Výsledkom je vyčerpávajúci zážitok, po ktorom sa zamyslíte, či sa pôjdete danou štvrťou ešte prechádzať. Možno je lepšie nasadnúť do auta pod domom, vyviezť sa napríklad na Kamzík a tam sa prechádzať v tichu a hlavne bez áut, ktoré zostanú na parkovisku.

Špecialitou sú chodníky končiace nikde. Nenadväzuje na ne žiaden chodník, ani priechod pre chodcov cez cestu. Jednoducho koniec a potom nech si už každý poradí ako najlepšie vie. A že ich nie je málo takýchto miest. Rovnaký zážitok vám pripraví aj rekonštrukcia fasády, pri ktorej obsadia celý chodník bez vyznačenia alternatívnej cesty alebo priechodu. Človek sa buď vráti odiaľ prišiel a hľadá inú schodnejšiu cestu, alebo to jednoducho riskne aj cez rušnú komunikáciu. A v tomto momente sa už pomaly presúvame do kategórie nebezpečné.

Ukážka 1: Vysoký obrubník spojený s výmenou káblov v jednom

Ukážka 2: Rozbitý chodník, ktorý vytrasie dušu z nejednoho dieťaťa

Ukážka 3: Chodník ukončený na ceste – nikde

Nebezpečné / životohrozujúce skúsenosti – keď je to už vážne

Byť chodcom v Bratislave nemusí byť len obmedzujúce či vyčerpávajúce. Často sa ocitnete sa totiž aj v situáciach, ktoré sú aj nebezpečné. Úplne typickým príkladom sú situácie, keď autá ilegálne parkujú menej ako 5 m pred priechodom pre chodcov. Vtedy nemá ani vodič auta ani chodec dostatočný rozhľad pri vstupe na cestu. Spoliehate sa na svoje šťastie a duchaprítomnosť vodičov, ktorým sa môžete náhle ocitnúť v priestore, ktorým jazdia bez toho aby vás mohli dostatočne skoro zbadať. Takáto situácie je ešte vzrušujúcejšia, keď pred sebou tlačíte kočík, ktorý vpodstate vstupuje na priechod pre chodcov prvý…

Z podobného súdka hlúpych a nebezpečných je situácia, keď je parkovanie spravené tak, že autá pri vyparkovávaní musia cúvať smerom do chodníka.

Ukážka 1: Nezákonné parkovanie pred priechodom, kde auto ponechá menej ako 5 metrov priestoru

Ukážka 2: Všimne si vodič chodca pri vyparkovaní?

Podobné a mnohé iné nepríjemné situácie sú každodennou realitou bratislavského chodca. Ale aby sme boli spravodliví, na prechádzkach Bratislavou sme toho našli mnoho pekného, prekvapujúceho aj potešujúceho. Objavili sme skryté, príjemné zákutia dvorov, či vnútroblokov so zeleňou, výnimočne upravené kvitnúce predzáhradky pred tuctovými panelákmi, krásne detaily na fasádach starých domov, ktoré si z auta človek zaručene nevšimne. Škoda len, že toto ostáva prekryté početnými negatívnymi zážitkami.

Chodec na okraji záujmu

Chodenie po bratislavských uliciach nie je nijak zvlášť uspokojivým zážitokom. V prípade, že má človek detský kočík, väčšiu batožinu, či barly začína to hraničiť s trápením a s invalidným vozíkom je to skoro “mission impossible”. Skúsenosti a potreby ľudí pohybujúcich sa peši ostávajú na okraji záujmu. Akosi sme si príliš zvykli na to, že “chodec sa zmestí”, “chodec to obíde”, “chodec počká”, alebo radšej pôjde autom a nebude chodec. Skúsme si však predstaviť, že by sme slovo “chodec” nahradili slovom “motorista”. To by bolo krvi v očiach.

Téma pešej dopravy je v súčasnoti prioritou v mnohých svetových mestách, ktoré si uvedomili, že preferenciou pešej dopravy napomôžu riešeniu hneď niekoľkých svojich problémov – od prehustenej dopravy, cez čistotu ovzdušia, zdravie svojich obyvateľov až po podporu lokálnej ekonomiky. V Paríži idú prebudovávať veľké dopravné uzly v prospech chodcov,v New Yorku a Bostone tvrdo presadzujú opatrenia pre zvýšenie bezpečnosti chodcov a cyklistov (Vision Zero), vo Viedni vytvárajú zóny so zníženou rýchlosťou či nové pešie zóny ako Mariahilfestrasset.

Čo pre túto tému robí Bratislava? V podstate nič zásadné. Prešľapujeme na mieste, u nás sú priority niekde inde. Na úrovni vyhlásení sa síce deklaruje, že mesto chce znižovať podiel automobilovej dopravy, že chce zdravé mesto, kvalitné a atraktívne verejné priestory. V skutočnosti sa však rieši dialničný obchvat Bratislavy, v rámci prípravy na európske predsedníctvo sa robí nový povrch štvorprúdoviek v meste, v centre pod Kollárovým námestím je plán staviať podzemné garáže. Veľa nádeje sa vkladá do parkovacej politiky, ktorá má spraviť poriadok na chodníkoch, vytvoriť viac priestoru pre peších a poslať do minulosti situácie, kedy autá parkovali za zábradlím, na chodníkoch oddelených zeleňou, či rovno na zeleni alebo v dvoch radoch na chodníku. Prvé realizácie, napríklad vyznačenie parkovacích boxov vo výseku Tehelného pola, nás však napĺňajú skepsou. V skutočnosti sa znova myslí len na autá a potreby chodcov ostávajú zredukované na 1,5 metrový koridor. Žiadne nové priechody pre chodcov, žiaden komfort, chodníky bez áut, prehľadné a bezpečné križovatky.

Bratislava má veľký potenciál z pohľadu pešej dopravy – blízkosť mnohých dôležitých bodov, krátke vzdialenosti, relatívne dobrá vybavenosť mnohých štvrtí. Avšak na to, aby viac ľudí presúvalo po meste peši, nebude stačiť 1,5 metrový koridor medzi autami a bariérami najrôznejšieho druhu. Bude to chcieť oveľa oveľa viac – spraviť z chodenia pozitívny zážitok. Ešte je čas zvrátiť vývoj a neopakovať rovnaké chyby, ktoré sa na Západe diali v 60-tych či 70-tych rokoch.

Matúš Čupka a Zuzana Čupková

Fb stránka s ďalšími aktivitami

Príloha:

V súčasnosti sa opravuje ciest v meste a ďalšie opravy sú už naplánované. Čo tak sa pozrieť na to komplexnejšie a spraviť ulicu kompletne pre všetkých? Tu len zopár príkladov opatrení, ktoré pomáhajú zvýšiť bezpečnosť, komfort chodcov a atraktivitu ulíc:

Rozšírenie chodníka v mieste priechodu (Bulb-outs)

Prekreslenie križovatiek

Budovanie nových priechodov – po kliknutí sa otvorí galéria podnetov

Vyvýšené priechody

Bezbariérové priechody pre chodcov

Parkovanie áut mimo chodníkov, na vyhradených miestach

Vytváranie peších zón