Denník N

Skoré riešenie Marcovho prípadu? Zabudnime na to.

Prípad mimoriadne neprofesionálneho postupu pri odňatí maloletého Marca pred očami jeho spolužiakov a spolužiačok – sedemročných detí, sa snaží nájsť aspoň svetlo na konci tunela v podobe nádeje, že vec sa zmení k lepšiemu. Že Slovenská republika dokáže vrátiť spravodlivosť svojmu občanovi, že ho dokáže ochrániť a keďže ide o dieťa, chce, vie a dokáže zistiť, čo je v jeho najlepšom záujme. Je tá nádej opodstatnená?

Podľa aktuálnych medializovaných informácií, Marco už nie je na území Slovenska, nachádza sa mimo neho, ba dokonca mimo územia Európskej únie, pravdepodobne vo Švajčiarsku. Že čo to znamená? Znamená to, že síce tu máme okamžitú reakciu ministra práce sociálnych vecí a rodiny, ako aj ministerky spravodlivosti o vyvodení zodpovednosti v rámci ich rezortov a snahe poslancov a poslankýň parlamentu zistiť, ako sa takéto niečo mohlo stať a ako zamedziť zopakovaniu tejto situácie. K tomu platí, že slovenské súdy vydali „iba“ predbežné opatrenie, ktoré v zmysle zákona má upraviť pomery účastníkov konania DOČASNE a predbežne do rozhodnutia súdu vo veci samej, ktoré ešte máme pred sebou. Aktuálne sa však snahy rýchlo pomôcť Marcovi rovnajú pokusom naliať vodu do rozbitého pohára.

Marco ako maloleté dieťa pokiaľ je vo Švajčiarsku už nepatrí výlučne pod právomoc slovenskej justície, ale okamihom vstupu na územie cudzieho štátu sa na neho začína vzťahovať aj jurisdikcia cudzia. Tá rovnako ako tá slovenská vo veci bude konať, či sa nám to páči alebo nie. Nevieme ako bude konať, respektíve s akým výsledkom, ale konať bude, také sú pravidlá medzinárodného práva určujúce pravidlá príslušnosti súdu v sporoch s medzinárodným prvkom.

Úplne stačí, že súd koná, pretože konanie s medzinárodným prvkom, konanie medzi dvomi súdnymi sústavami iných štátov s doručovaním, prekladaním listín, znalcami na jednej aj druhej strane, lekármi a zdravotnou dokumentáciou sčasti tam, sčasti inde, vyrovnávaným právnych a praktických medzištátnych rozdielov je proces komplikovanejší, ako nereálna šanca sebareflexie dvoch zamestnancov štátu, ktorí prišli, videli, z časti ani nič nepovedali, z časti povedali absurdnejšie, ako si len duch zákona a spravodlivosti vie len predstaviť, ale natočili, sčasti svoju strednú partiu tela či vyšmatlané tenisky, sčasti tváre vydesených Marcových spolužiakov. A hlavne „vybavili“. A zdá sa že so značným uspokojením minimálne jedného z inkvizičnej dvojice z kvalitne odvedenej práce.

Aká je hodnota mesiacov, alebo skôr rokov Marcovho života, pokiaľ sa hádam raz objaví právoplatné rozhodnutie neviem ktorého súdu jedného štátu, ktorý navyše uzná súd druhého štátu o tom, kam vlastne Marco patrí, kto sa má o neho starať, kde má žiť, kde si má hľadať kamarátov, akým jazykom budú hovoriť. A pokiaľ sa ho samozrejme podarí následne aj vykonať, teda uviesť do praktického života. Kto nevie čo to je, to bol ten videozáznam zo školy. Kto dokáže povedať, ako sa dieťa s takýmto osudom bude ďalej vyvíjať, či bude šťastné a ako sa vyvinie jeho osobná identita v dospelosti. Momentálne je v situácii, že okrem rodiča sú okolo neho cudzinci, zo dňa na deň ako prvák v škole, kde objavoval svoje schopnosti, bol na ne hrdý a budoval si svoj celoživotný vzdelávací základ sa zrazu ocitol niekde inde, kde ničomu nerozumie, takmer nikoho nepozná.

Čo si o tom myslí Marco sme mali sčasti možnosť vidieť a počuť. Aký je jeho najlepší záujem, kde má byť a ako má žiť? Po prečítaní dnešných správ, pseudospráv, blogov, príspevkov, vyhlásení, komentárov, názorov, vyjadrení, apelov a následnom zahltení mojej kapacity vnímať zrozumiteľné a oddeľovať zrno do pliev sa aktuálne Marcov najlepší záujem zdá nejasnejší ako počiatok vesmíru. Čo je však horšie, aj rovnako vzdialený.

Marcovi preto želám, aby sa nepochybne v jednom z najťažších období svojho života stretol s ľuďmi, ktorí budú rešpektovať jeho názor a potreby, budú k nemu pristupovať citlivo a s úctou, akú si zasluhuje každá ľudská bytosť, aj neplnoletá, ktorá sa nevie dostatočne sama brániť a obhajovať a preto potrebuje pomoc dospelých. Neviem, či mu želám život na Slovensku, ktoré sa o neho takto „postaralo“, alebo život v inej krajine, ktorú vôbec nepozná. Čo však viem je, že mu želám, aby žil v rodine a domácnosti, kde bude spokojný, milovaný a šťastný. Veď sa predsa hovorí, že dieťa potrebuje tak málo. A my dospelí to Marcovi napriek tomu nevieme dať.

Teraz najčítanejšie