Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (7.deň)

Horná Poruba – Vápeč – Zliechov – Strážov – Čičmany (6.august 2015)

Ráno mi stan presvecuje slnko. Určite lepší variant, ako počuť bubnujúce kvapky dažďa. Pobalení sme rýchlo, aby sme využili znesiteľnú rannú teplotu. Cez lúky spásané strakatým dobytkom sa sunieme smerom k Hornej Porube. Samozrejme tu strácame značku, tak ideme, kadiaľ terén pustí. Ešte sa mi nestalo, že by som v tomto úseku nezablúdil. Do dediny však nakoniec trafíme. Hľadám nejaké občerstvenie či aspoň obchod. Krčmu majú dopoludnia zavretú, nuž využívame miestne potraviny. Čaká nás strmý výšľap na Vápeč. Pod úpätím je výdatná a pekne upravená studnička. Voda rúrkou vyteká priamo z machom obrastenej skaly. Keďže teplota bohato presahuje 30 stupňov, dávam si kompletnú sprchu hlavy. Zmyjem pot a aspoň nachvíľu sa ochladím. A hor sa na Vápeč. Výšlap z Poruby je strmý, najprv lesom, posledný úsek vedie v peknom skalnatom teréne. Vápeč patrí k najkrajším kopcom slovenských hôr- zalesnený kužeľ, ktorý v hornej časti prechádza do pekných zelených lúk ozdobených vyčnievajúcimi vápencovými bralami. Z vrcholu sa nám otvára dôverne známy kruhový výhľad na celé Strážovky. Dolu pod nohami leží rozťahaná Horná Poruba, z ktorej sme pred hodinkou vyšli. Priam letecký pohľad ! Na vrchole chvíľu pobudneme, občerstvíme sa. Dodávam telu potrebné kalórie. Holt, keď ho nútim celé dni makať, musím mu dať i najesť.

Ďalšia časť cesty vedie do Zliechova. Pôvodná trasa viedla cez malú dedinu Kopec (na Slovensku naozaj tečie voda do Kopca !) avšak miestny buranský veľkopodnikateľ tak dlho strpčoval prechádzajúcim turistom život, až trasu radšej odklonili iným smerom. Nuž vraví sa, že múdrejší ustúpi. Ja si však myslím, že zlu by sa ustupovať nemalo. Každopádne trasa vedie druhou stranou hrebeňa, najprv v lese po úmorne dlhej zvážnici, ktorá sa kľukatí v nekonečných zatáčkach. Nakoniec však vyústi na prekrásne lúky nad Zliechovom. Orientácia je tu náročnejšia, značiek poskromne, ale intuitívne napredujeme ku Zliechovu. Výrazným orientačným bodom je nám dominantný Strážov v pozadí, najvyšší vrchol celého pohoria.

Po lúkach bičovaných lúčmi páliaceho slnka sa dostávame nad Zliechov. Dedinu máme pod sebou ako na dlani. Okolo miestneho družstva zostupujeme do centra obce. Dedinka je to úhľadná, ako by básnik napísal- učupená v lone hôr. Dominika má šliapania a páľavy už evidentne dosť. Predsa len, nie je rozchodená tak ako ja po týždňovom putovaní z Bratislavy. Strážov by bol zrejme nad jej sily. Dnešným cieľom sú Čičmany. Čaká ju tam babička z neďalekej Žiliny. Rozumnou alternatívou je skrátiť si cestu autostopom a ušetriť sily na ďalšie dni. Nečakajú nás totiž o nič ľahšie etapy ako tá dnešná, skôr naopak.

Dominiku posielam na výpadovku skúšať šťastie v stopovaní. Ja sám sa ale hore do kopca príliš zbrklo nehrniem- na horách to chce rozvahu. Je tu totiž krčma, medzi turistami doslova preslávená. Krčma, v ktorej sa zastavil čas a ustrnul dakde v 70-tych rokoch 20. storočia. Aby ste mi rozumeli správne, nie je to podnik v dnes vychytenom retroštýle. Je to klasická dedinská krčma ktorá sa za posledných 40 rokov v ničom nezmenila. Vybavenie aj miestni štamgasti sú pravdepodobne rovnakí ako v časoch jej otvorenia. Keď sa krčmára pýtam na pivo dvanástku, tak po mne pohrdlivo fľochne pohľadom, že tu žiadnu dvanástku nemajú. Tu sa pije iba desina s borovou. V tej chvíli mi docvakne, že už som definitívne na strednom Slovensku. Dávam si teda desinku /bez borovičky/ a vyťahujem dačo pod zub. Zhltnem 3 hrubé krajce chleba so syrokrémom a salámou ako nič. Ku stolu si prisadajú miestni chlapi a zvedavo sa pýtajú, odkiaľ a kam mám s tým ozrutným batohom v takej nekresťanskej horúčave namierené. Keď prezradím, že idem z Bratislavy, s úškrnom ma oskenujú podozrievavým pohľadom. Taký mladý zasran si z nich srandu robiť nebude. Fotka bratislavského hradu však má dobrý presvedčovací účinok. Reč sa rozprúdila a chlapi evidentne poznajú trasu SNP. Skonštatujú, že tadiaľto už jeden šialenec šiel, vari až z Dukly. Pritakávam, že presne tam mám namierené a možno ešte ďalej, k ukrajinskej hranici a do najposlednejšej dedinky Slovenska. Podozrievavosť vystrieda údiv a nejde sa ubrániť, aby mi neporučili ďalšie pivo. Ticho mi zazávidia, že nám študentom je hej, že si môžeme chodiť kade-tade. Hodne mi to zalichotí, zo študentských nohavíc som veru už dávno vyrástol. Nuž ale čas nepostojí a rozsedieť sa pridlho je zradné. Tretie pivo s vďakou odmietam a lúčim sa. Prisľúbim, že im dám vedieť, až prídem do cieľa. Práve dostávam správu od Dominiky, že je aj so svojou babkou ubytovaná v Čičmanoch Je najvyšší čas vyraziť.

Po opustení krčmy ma ovalí horúca sauna tam vonku. Vzduch sa tetelí nad rozpáleným asfaltom a nado mnou sa v horúčave vlní prízrak Strážova. Odhodlane sa doňho púšťam. Na lúke za dedinou to ešte ujde, ale zakrátko vstupujem do lesa a sklon začína byť nekompromisný- bez okolkov strmo nahor, dobrých 600 výškových metrov. Dve pivá čo mám v sebe nemajú dlhého trvania. Pot mi steká prúdom dolu tvárou a nestíham ho utierať, takže ma parádne vyštípe v očiach. Približne v polovici kopca je studnička a kupodivu výdatne tečúca. Zhadzujem na chvíľu batoh a oddychujem. Ak niekde možno dokonale schladiť hlavu, tak tu. Odsolený a občerstvený pokračujem ďalej. Nevdojak sa z normálneho chodníka dostávam na neoficiálny chodníček, sem-tam lemovaný starým červeným značením. Vracať sa mi už nechce a chodník ide evidentne k vrcholu, Akurát tam, kde bola predtým strmina, tu je doslova strecha. Zatínam zuby, ignorujem soľ v očiach a idem. Výhodou na druhej strane je to, že ma chodník za necelých 20 minút vyvedie priamo na vrchol Strážova. S úľavou na chvíľu zhadzujem batoh.

Hore stretám dvoch turistov, ktorí idú z Dukly. Nakoniec je na tej SNP-čke riadny frmol, pomyslím si. I keď ja som možno jediný, čo ide opačným smerom- teda z Devína. Vymieňame si cenné informácie, chlapi popisujú, ako ich naháňali blesky v Nízkych Tatrách. No snáď budem mať viac šťastia v týchto končinách. Búrky v horách som párkrát zažil a veruže ich nemusím. Po príjemnom pokece sa vydávam ďalej. Dnes už to bude iba z kopca, to najťažšie mám za sebou. Zostup zo Strážova nie je o nič menej strmý ako výstup. Brzdím paličkami aj očami snažiac sa trochu ušetriť unavené nohy. Konečne som v doline a vychádzam na asfaltku vedúcu do Čičmian. Nohám doprajem úľavu v sandáloch a o chvíľu ma víta tabuľa obce. Obdivujem zachované dreveničky s typickými maľovanými vzormi. Vyhľadám Penzión Katka, kde majú voľný nocľah aj pre mňa. Za priaznivú cenu 10 euro sa ubytúvam. Po týždni putovania potrebujem naliehavo vyprať veci. Ponožky, spodná bielizeň i prepotené tričká putujú do umývadla. Bez plynovej masky je pranie vcelku riziková záležitosť. Kúsok mydla na pranie mám zo sebou, ako aviváž použijem tekuté mydlo z miestnych zásob. Prádlo rozvešiam po izbe, pekne vonia čistotou. Až keď som čistý a vypraný, schádzam dolu do baru na pivko. Ale čapovaný Kozel ma príliš neoslovuje, nuž sa uspokojím i s jedným kúskom. V posteli večer uvažujem nad dnešným dňom. Vycical zo mňa dosť síl. Nielen takmer 35 km a 1800 m prevýšenia, pripočítať treba batoh vážiaci výrazne cez 20 kg a k tomu 35 stupňov v tieni. No čo ma nezabije, to ma posilní. Mám za sebou presne týždeň putovania a v nohách 220 km, čo je štvrtina cesty. A pred sebou ešte tri týždne dobrodružstva. Zaspávam s pocitom dobre vykonanej práce.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie