Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (8.deň)

Čičmany – Fačkovské sedlo – Vyšehrad – sedlo Žiare (7.august 2015)

Nocľah v posteli mi za posledný týždeň príliš nesvedčí. Mal by som si po dňoch strádania v lese užiť mäkkú posteľ. A ono nie! Ako naschváľ spím ledabolo, celú noc sa prehadzujem a vstávam unavený. Naštastie nemusím vstávať príliš skoro. Limituje ma ranný nákup v miestnej samoobsluhe a tú otvárajú až o pol ôsmej. A nakúpiť musím, však najbližšia možnosť bude až na Donovaloch. Dominika si dnešný plán upravuje. Z Čičmian sa odvezie autobusom na Fačkovské sedlo a tam sa ku mne pridá. Trochu si tak uľahčí dnešnú náročnú etapu. O jedenástej máme dohodnuté na Fačkove i stretnutie s Mariánom. Tak snáď sa tam všetci zdarne zídeme.

A čo ja ? No mne zostáva iba posledná možnosť – a to makačka cez kopce. Dal som sa raz na pochod, nuž neuhnem ani o piaď. V potravinách sa nahromadí veľa ľudí. Kupujem si množstvo potravín a dobrôt, mimo ine i plátky fajnovej oravskej slaninky. Okolo ôsmej som pripravený vyraziť. Z dediny začínam hneď zostra stúpať do sedla Javorinka. Nohy mám akési drevené, ale nemilosrdne im nútim svoju vôľu. V sedle musím chvíľu odpočívať, kým sa pohnem ďalej. Sú tu božie muky obkolesené štyrmi statnými lipami. Z kríža na mňa súcitne pozerá známa postava. Stretajú sa tu tri červené značky – doprava odbáča trasa na málo známu Maguru a do Bojníc. Moja cesta však pokračuje doľava- na lúčnatú Javorinu. Ranné svetlo je ideálne na fotenie a okolité scenérie sú úžasné. Táto posledná bašta Strážovských vrchov je medzi turistami málo známa – a pritom isto patrí k najkrajším. Celý hrebeň ma pestrý lúčno-lesný charakter, obsahuje niekoľko kopčekov s pomerne slušným prevýšením. Žiadny z nich sa mi nešľape ľahko ani dobre- batoh naložený jedlom na 5 dní dáva o sebe kruto vedieť. Najviac mi dáva zabrať posledná Homôlka tesne pred Fačkovským sedlom. Tu veru oceňujem pomoc turistických paličiek. Ale tie výhľady stoja zato- hlavne na nezameniteľný Kľak. Zostupujem strmo popri zjazdovke. Kolená vŕzgajú a nariekajú, ale nie je im to nič platné. Nakoniec ma musia doniesť až dolu do sedla. Vybieham na terasu tunajšej reštaurácie, kde ma už očakáva Marián. Zvítam sa so starým známym a oceňujem, že sa nato podujal aj v týchto úmorných horúčavách. Dobre viem, ako horúčavy z duše neznáša. Dávam kávičku, pokecáme o zážitkoch z cesty a o chvíľu prichádza busom i Dominika. Doniesla nám koláčik od babičky. Ku káve sa náramne hodí, dobre babka napiekla !

Výborne sa nám sedí v tieni terasy, ale čas je neúprosný. Máme pred sebou ešte dobrých 25 km a je už skoro poludnie. Tak vyrážame do tej najväčšej horúčavy. Profil najbližších kilometrov je našťastie mierny, bez veľkých prevýšení, tak sa môžme ako-tak aklimatizovať. Z vreckovky si vyrábam improvizovanú pokrývku hlavy so štyrmi uzlíkmi v rožkoch. Pri každom prameni ju vyperiem a studenú hodím na hlavu. Aspoň dáke chladenie pred nemilosrdným slnkom. Vďační sme za lesné úseky, kde nás chráni tieň stromov pred čistým úpekom. Prudké klesanie signalizuje, že sa blížime do Vríckeho sedla. Sedlom vedie asfaltová cesta medzi Kľačnom a Vríckom. My však pokračujeme hrebeňom ďalej. Neviem kto nám postavil do cesty Závozy. Jedná sa o typický zakomplexovaný typ kopca, čo nedosahuje výšku tisíc metrov. A čo mu chýba na výške, dobieha strmosťou. Potvrdzuje tak známu pravdu- čím menší kopec, tým väčší krpál. Lesom a kamenitým vymletým chodníkom sa predierame na vrchol. Hore musíme dať malý oddych. Zostup je snáď ešte strmší ako výstup. Na lúkach Gaštana chytá Marián záchvat paniky. Stratil čisto nový varič- uvedomil si, že mu už necinká v ešuse pripevnenom na batohu. Všetci občas dačo strácame, ale Marián je v tomto naslovovzatý expert. No nič, zhadzuje bágel a vydáva sa chodníkom späť hľadať varič. Slovník pritom príliš vyberavý nemá. Sadáme do trávy tušiac, že nás čaká dlhší odpočinok. Kupodivu za 5 minút sa vracia so širokým úsmevom na tvári a s varičom v ruke. Radím mu nedávať ho viac do hompáľajúceho sa ešusu. Výnimočne poslúchne.

Cesta do Vyšehradského sedla sa zdá byť nekonečná. Prechádzame ponad zaniknutú nemeckú osadu Hadviga. Kedysi rušná dedinka odchodom karpatských Nemcov osamela. Dodnes do nej nevedie asfaltová cesta, nie je tu zavedená elektrika ani vodovod. Koniec sveta. Odtiaľto by to už do sedla pod Vyšehradom nemalo byť ďaleko. Aspoň podľa údajov na smerovníkoch. No chyba lávky- smerovníky občas zavádzajú. V horúčave sa trmácame dvakrát toľko, ako naznačovala turistická tabuľka. Avšak prostredie a príroda je tu pekná. Lúky sa striedajú s úsekmi lesa, z otvorených častí je vidieť do Turca i na hornú Nitru. Vzadu nám kryje chrbát masív Kľaku. Konečne prichádzame do Vyšehradského sedla. Vedie tadiaľto cestná komunikácia medzi Prievidzou a Martinom. Na Dominike je vidieť, že má toho dosť. Ale svoj údel nesie statočne a neposťažuje si. Všade navôkol sú rozsiahle lúky a nad nimi čnie zalesnený masív Vyšehradu. Už aby sme boli hore. Parťáčka do kopca citeľne zaostáva, ale máme ju neustále na dohľad. Už je podvečer , avšak kúrenie v Turci akoby zabudli vypnúť – stále ide na plné obrátky. Po strmom výšľape sa dostávame na vrcholové plató a pohodlným chodníčkom sme za chvíľu na skalnej vyhliadke Vyšehradu. Pod nami je dedinka Jasenovo a celá turčianska zahrádka. Vyzúvam unavené nohy z bagandží a vyvaľujem sa na vyhriatej skale. Marián balansujúc nad skalným zrázom oberá zopár lieskových orechov pre Popolušku zosobnenú v našej parťáčke Dominike. Užívame príjemnú predvečernú atmosféru. Nikam sa už nemusíme náhliť, k nocľahu to máme kúsok, navyše z kopca. Kedysi tu bývalo praveké hradisko- nuž, vedeli si tí naši predkovia vybrať pekné miesto na bývanie. Akurát to museli mať odtiaľto trošku z ruky na nákupy…

Veru nechce sa nám z tohto príjemného miesta. Iba lenivo sa zdvíhame a pohýňame ďalej. Po strmom suťovom chodníku klesáme na lúky pod Vyšehradom. Zakrátko sme pri malej poľovníckej chatke v sedle pod Žiarom. Chata je síce uzamknutá a zabezpečená proti nevítaným návštevníkom, ale okolo je rovná trávnatá plocha ideálna pre stan. Je tu príjemné posedenie a obďaleč výdatne tečúci prameň. Proste strategické miesto na nocľah. Ešte nemáme ani postavený stan, keď počujeme hrkotať terénne auto. Zastavuje pri chate a von sa vyhrnú štyria chlapi v zelenom. Chystajú sa nadránom na diviaka, ale s našim nocľahom vonku problém nemajú. Večer nás zvú na pohárik, nuž im pomôžeme s fľašou borovičky i s výbornou turčianskou klobáskou. Rozprávame do noci o horách, prírode, medveďoch, ženách… proste o všetkom možnom. Pred polnocou zaliezame s Mariánom do stanu, Dominika si zaumienila spať na stole vedľa. Sedatívne účinky borovičky sa prejavujú, takže zaspávam v priebehu pár sekúnd.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie