Denník N

Svetlana Žuchová: Psychiatri nie sú nejaká zvláštna sorta ľudí

Psychiatrička Svetlana Žuchová o stave psychiatrie v Nemecku, stigme psychiatrických ochorení a rozhodnutí pomáhať ľuďom v cudzine.

Svetlana Žuchová je autorkou štyroch kníh, zbierky poviedok Dulce de Leche, románu Zlodeji a svedkovia a noviel Yesim a Obrazy zo života M. Bola trikrát finalistkou ceny Anasoft litera a za ostatnú knihu získala Európsku cenu za literatúru. Profesiou je psychiatrička, venuje sa predovšetkým poruchám príjmu potravy. S rodinou momentálne žije v Mníchove.

Obaja vaši rodičia sú psychiatri. Ako sa vám ako dieťaťu žilo v takomto prostredí? Pociťovali ste nejaké rozdiely medzi atmosférou u vás doma a u rovesníkov?

Myslím, že psychiatri nie sú nejaká zvláštna sorta ľudí. U nás doma bolo možno iné to, že obaja rodičia mali tú istú profesiu a pracovali rovnakom pracovisku, mali teda i ten istý okruh známych a viac-menej rovnaké záujmy. Boli sme ako rodina veľmi zomknutí. Okrem toho boli moji rodičia starší ako rodičia rovesníkov, narodila som sa im neskoro, zvlášť na vtedajšie pomery. To nás odlišovali oveľa viac ako zamestnanie rodičov.

Najskôr ste študovali psychológiu vo Viedni, následne medicínu v Bratislave. Prečo ste nezostali v zahraničí ale presťahovali sa do Bratislavy? Nebolo v tomto období ťažké, síce už bolo po Nežnej revolúcii alebo aspoň atypické, dostať sa na štúdium do zahraničia?

Obe školy som študovala paralelne, nie jednu po druhej. Teda nesťahovala som sa zo zahraničia naspäť do Bratislavy, ale akoby som paralelne žila v oboch krajinách. Na vysokú školu som išla v roku 1996, teda 7 rokov po Revolúcii. To už existovala celá generácia absolventov bilingválnych gymnázií, na stredných školách boli populárne dlhodobejšie pobyty predovšetkým v USA. V mojej generácii teda už bolo pomerne veľa ľudí s dobrou znalosťou jazykov, hladných po poznávaní sveta. Vo Viedni bola veľká komunita slovenských študentov. Viedeň bola dostupná, v tom čase sme za štúdium neplatili, lebo Slovensko ešte nebolo v EÚ a bolo v kategórii ekonomicky slabších krajín. Stačilo byť prijatý na vysokú školu na Slovensku, iné podmienky si viedenská univerzita nekládla. Mnohí študenti pendlovali medzi Viedňou a Bratislavou vlakmi, v ktorých sa vytvorila tiež istá komunita, ľudia sa v nich poznali, ešte nedávno ma niekto oslovil s tým, že si na mňa pamätá „z vlaku“. Sú to dnes už magické spomienky.

Aký bol hlavný dôvod, pre ktorý ste sa rozhodli pre prácu psychiatričky? Mali ste zásadnú skúsenosť, kvôli ktorej ste sa takto rozhodli?

Určite ma ovplyvnili rodičia. Hoci explicitne ma nikdy nepresviedčali, ba dokonca môj otec bol mojou voľbou trochu znepokojený, bolo to prostredie, ktoré som poznala. Rozhodovala som sa vtedy medzi štúdiom jazykov, ktoré ma už na strednej škole veľmi bavili, a psychológiou, ktorá potom zvíťazila. Medicína k tomu pribudla neskôr, ale od začiatku som do toho išla s tým, že chcem byť psychiatrička.

Po absolvovaní štúdia v Bratislave ste sa presťahovali najskôr do Prahy, následne do Nemecka. Aký bol hlavný dôvod týchto presunov? Presťahovanie nastalo hneď po štúdiu, t.j. prácu psychiatra ste na Slovensku vykonávať nezačali?

V tom čase som nechcela pracovať na Slovensku najmä preto, že môj otec bol relatívne známy psychiater. Zdalo sa mi, že by ma vždy všetci v tomto odbore chápali len ako jeho dcéru, že by bolo veľmi ťažké vystupovať sama za seba. Medzitým v tomto už nie som taká prísna, zistila som, že takýto náskok sa dá využiť a možno doskočiť o to ďalej, dá sa prevziať štafeta a takpovediac pokračovať v rodinnom diele. Poznám  niekoľko ľudí, potomkov známych osobností vo svojom odbore, ktorí to takto urobili a nijako svoje postavenie nezneužili. To som však vtedy nedokázala vnímať, najdôležitejšie pre mňa bolo dostať sa mimo tento vplyv a to sa na Slovensku v tom čase nedalo.

Pravdupovediac som bola po štúdiu trochu bezradná. Chcela som vtedy najmä písať a do medicínskej práce som sa veľmi nehrnula. Rok po škole som ostala vo Viedni, napísala som vtedy dve z mojich štyroch kníh a prekladala som. Asi to nebol dlhodobo udržateľný životný štýl, ale váhala som, čo ďalej. Pol roka som pracovala na psychiatrii v Trenčíne, kam som dochádzala. Bola som možno trochu stratená. Z Prahy som v istom momente dostala konkrétnu pracovnú ponuku, s jej prijatím som váhala, nechcelo sa mi z Viedne preč, ale na druhej strane som mala pocit, že “teraz alebo nikdy“. Spätne môžem povedať, že odchod do Prahy a všetko, čo mi to prinieslo, bol jedným z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

Prečo ste si vybrali práve Nemecko? Súvisí to s hlbokou psychoanalytickou tradíciou tejto krajiny? Alebo ide skôr o finančnú záležitosť?

Do Nemecka sme sa presťahovali po ôsmych rokoch života v Prahe najmä preto, že môj muž dostal v Mníchove prácu. Je pravda, že sme chceli ešte skúsiť žiť niekde inde, ani jeden z nás nie je v Čechách doma. Môj muž pracuje v akadémii, vo veľmi úzko špecializovanej sfére. Prvoradé teda bolo, aby sa on zamestnal. Ja som jednak pracovne flexibilnejšia, jednak existovala možnosť, že by som trebárs len písala a časom išla na materskú. Môj muž sa vtedy okrem Nemecka uchádzal aj o prácu v USA a tuším aj v Brazílii. Ktovie, čo by sme robili, keby vyšlo niečo iné, naše životy by asi vyzerali dosť ináč. To ma vždy zaráža, ako naše životy ovplyvňujú takéto v podstate náhody. Zároveň však priznávam, že Nemecko som vždy mala rada. Fakt, že viem reč, mi život v Nemecku veľmi uľahčuje. Pracovne sme v Prahe úzko spolupracovali so skupinou v Heidelbergu, chodievala som tlmočiť na semináre vedené nemeckými lektormi. Nemecko som teda relatívne dobre poznala. Aj vďaka týmto kontaktom s Nemeckom som si tu rýchlo našla prácu. No dopomohol tomu aj fakt, že v Nemecku je veľký nedostatok lekárov.

Vedeli by ste ako psychiatrička pracujúca v Nemecku povedať aký je hlavný rozdiel medzi stavom psychiatrie na Slovensku a v Nemecku? Vládne medzi ľuďmi rovnaká stigma?

Pre Nemecko je špecifické, že okrem psychiatrie tu existuje psychosomatická medicína ako samostatný medicínsky obor. To bolo pre mňa veľmi atraktívne, aj v Prahe som pracovala na psychosomatickom oddelení, a v Nemecku som v tom pokračovala. V Nemecku teda pracujem na rovnakom type oddelenia ako v Prahe, rovnako ako v Prahe sa aj tu venujem poruchám príjmu potravy (anorexia, bulímia pozn.). Môžem teda porovnávať. A s čistým svedomím môžem povedať, že české pacientky dostávajú rovnako kvalitnú starostlivosť ako nemecké. V Prahe sa veľa vecí robilo “na kolene“, v trochu poľných podmienkach. Veľa sa improvizovalo, ale v zásade je model liečby rovnaký. Veď nakoniec vedúci pražského pracoviska sa učili v zahraničí. Dovolím si povedať, že to platí aj pre Slovensko. Pohybujem sa medzi slovenskými psychoterapeutmi, poznám ich prácu a viem, že napriek horším podmienkam ponúkajú rovnako dobré služby. Čo sa týka stigmatizácie, hoci Bavorsko, kde žijeme, je konzervatívne a konformné, nemecká spoločnosť ako celok je v porovnaní so slovenskou otvorenejšia a tolerantnejšia voči rôznym odlišnostiam, a teda aj voči duševným poruchám. Ale stigmatizácia je prítomná i v Nemecku.

Vedeli by ste povedať viac o stave nemocníc? Na základe vlastných skúseností na iných oddeleniach si viem predstaviť, že akokoľvek psychicky chorý človek sa bude snažiť tomuto pobytu vyhnúť. Ako je to v Nemecku?

Pobytu v nemocnici sa asi v každej krajine snažia ľudia vyhnúť, odhliadnuc od výnimiek, nikto sa asi nikdy do nemocnice neteší. Pre psychiatriu sú ešte špecifické dve veci. Jednak už spomínaná stigmatizácia, jednak skutočnosť, že pri psychických poruchách neraz chýba náhľad, teda chorý človek si neuvedomuje, že je chorý a nemá teda potrebu sa liečiť. Toto však platí v Nemecku rovnako ako kdekoľvek inde.  Psychosomatické oddelenia sú ešte trošku iné, tam sú všetci pacienti z vlastného rozhodnutia a liečba si vyžaduje veľmi vysokú mieru spolupráce. K stavu nemocníc: Nemecko je nepopierateľne bohatšia krajina a materiálne zabezpečenie zdravotníctva je lepšie. To sa nedá poprieť. Zároveň si myslím, že mnohé problémy zdravotníctva sú globálne a nijako nesúvisia s postsocialistickou realitou. Konkrétne ide o to, že objem a cena zdravotníckej starostlivosti ohromne narástli a nie je celkom jasné, kto a za aké peniaze má túto starostlivosť poskytovať.  Ekonomický tlak je aj v nemeckej nemocnici obrovský.

V nemocnici, kde som pracovala, vládol prekvapivý chaos. Ako som spomenula, je tu veľký nedostatok lekárov. V nemocnici bol neustále podstav a niekedy chýbala polovica lekárov. Bola tu dosť napätá atmosféra. V Prahe som zažila obdobia, keď nás bolo málo. V istom čase sme museli veľmi veľa slúžiť, ale hoci každý nadával, vždy sme to nejako „polepili“, striedali sme sa niekedy aj po niekoľkých hodinách, kto kedy mohol, aby sme služby pokryli. V Nemecku si kolegovia oveľa lepšie strážili hranice. Ak niekto potreboval láskavosť, často mu nikto nevyšiel v ústrety, oveľa viac sa odmietalo. Je to v zásade zdravá stratégia ako prežiť v neľahkých podmienkach, ale treba si na to zvyknúť.

Na Slovensku sa ľudia hanbia hovoriť o svojich psychických problémoch, vnímajú ich ako bremeno, ako akúsi negatívnu nálepku. Preto je táto téma poväčšine tabu. Vládne rovnaká atmosféra v Nemecku?

Ako som už spomenula, Nemecko je otvorenejšia, tolerantnejšia spoločnosť. Okrem toho, ako ste povedali, má dlhú hlbinne psychologickú tradíciu. To toleranciu voči duševne chorým zvyšuje. Ale stigmatizácia a nálepkovanie sú prítomné aj tu. Za zaujímavú považujem ešte jednu vec. Napriek tomu, že Nemecko je veľmi racionálne, založené na pravidlách a ich dodržiavaní, má aj prekvapivo iracionálnu, romantickú stránku. Priam tu prekvitajú rôzne alternatívne medicínske postupy, ktoré sú do veľkej miery regulované, a teda legitímnou súčasťou systému, dokonca často platené zo zdravotného poistenia. Myslím, že i to prispieva o otvorenosti.  Klasická a alternatívna medicína sa tu vzájomne nevylučujú.

Psychiatria ako odbor je minimálne na Slovensku vnímaná negatívne a veľmi skreslene. Ľudia si predstavia šialencov vo filmoch, ľudí v kazajkách. Prečo si myslíte, že je pohľad takýto negatívny? Je na ňom kúsok pravdy?

Kúsok pravdy na negatívny pohľad na psychiatriu? Myslím, že nie. Moderná psychiatria je medicínsky obor ako každý iný. Je pravda, že o duševnom živote a jeho poruchách dodnes vieme veľmi málo. Mozog je veľmi komplikovaný a aj keby sme ho poznali, vzťah mozgu ako biologického substrátu a ľudského prežívania je stále záhadou. Napriek tomu, v minulosti boli ľudia v “blázincoch“ voči duševnej poruche bezradní. Tieto inštitúcie len združovali ťažko chorobou postihnutých ľudí, ktorým nebolo pomoci. Dnešné psychiatrické oddelenia už vyzerajú prakticky civilne, mnohí ľudia sa dostanú z ťažkých stavov. Hoci niektoré (nie všetky!!) psychické poruchy môžu ešte stále zničiť ľudský život, “blázince“ aké boli v minulosti dnes už nie sú. A za to môžu najmä psychofarmaká, na ktoré mnohí ľudia tak nadávajú.

Vo filmoch sa často vykresľuje obraz psychiatrov, ktorí neprávom zatvárajú pacientov do tmavých kobiek a trýznia ich vo zvieracích kazajkách. Psychiatri však skutočne nemajú žiadne potešenie z používania obmedzovacích prostriedkov (a zvieracie kazajky sa roky nepoužívajú!). Nie sú to sadisti, ktorí by sa vyžívali v trápení pacientov. Ak sa aj pre pacientovu bezpečnosť pristúpi k obmedzeniu, je to medicínsky úkon, ktorý je vždy dokumentovaný, má svoje indikácie a postup rovnako, ako napríklad, amputácia. Iste neviníme chirurgov z toho, že by sa vyžívali v amputovaní nôh, ale niekedy to inak nejde.

Necítite sa občas previnilo, že ste sa rozhodli pomáhať ľuďom v Nemecku, kde sú i životné podmienky vyššie a život celkovo ľahší, a nezostali na Slovensku?

Jeden môj kolega psychoterapeut hovorieva, že s výčitkami svedomia sa dá žiť. Necítim sa však previnilo. K tomu niekoľko myšlienok: So Slovenskom sa cítim stále silne spätá  cez písanie. Píšem po slovensky a literárne nikdy v inom jazyku písať nebudem. Moja novela dostala minulý rok, napríklad, Európsku cenu za literatúru, ktorú som prevzala v Bruseli spolu so spisovateľmi s niekoľkých ďalších európskych krajín. Bola som tam ako slovenská spisovateľka, prezentovala som tam knihu, ktorá sa medzitým prekladá do niekoľkých jazykov. Dovolím si teda povedať, že v rámci svojich možností som v slovenskom kultúrnom priestore prítomná. Zároveň si myslím, že pri rozhodovaní o tom, či z krajiny odísť alebo v nej ostať, hrajú rolu osobné a nie spoločenské dôvody. A do tretice, na Slovensku som bola roky v psychoterapeutickom výcviku, ktorý možno dokončiť len po absolvovaní praxe na jednom z niekoľkých slovenských psychoterapeutických pracovísk. Informovala som sa na ministerstve, či by mi uznali prax z Čiech, a dozvedela som sa, že to neprichádza do úvahy. Nechcem sa tváriť, že toto je prekážka môjho návratu na Slovensko, pretože to nie je pravda. Ale ak slovenský systém vyžaduje, aby som po takmer desiatich rokoch praxe na psychoterapeutických oddeleniach v zahraničí prišla na dva mesiace praxovať na Slovensko, nemôže sa čudovať, že tak neurobím.

Foto: Artforum, Michal Gorný

Teraz najčítanejšie