Revízia teórie lopaty?

Venované Benovi Uhrinovi. Však ty už budeš vedieť prečo:-)

Ľudské vedomie sa týka subjektívneho priestoru človeka, jeho vnímania a poznávania, jeho bdelej a uvedomenej činnosti. Podľa niektorých je najvyššou formou ľudskej psyché, podľa iných len špičkou ohromného psychického útvaru, ktorého väčšiu časť, zvanú nevedomie, nepoznáme alebo ju dokonca ani nie sme schopní spoznať.

Najprv hmota, potom vedomie

Vulgárny materializmus hovorí o vedomí ako o vlastnosti mozgu. V takomto poňatí sa objavili aj extrémne názory, napríklad, že myšlienka je len výlučkom mozgu, podobne ako žlč je produktom pečene, či moč výtvorom obličiek.

Materialistická filozofia poníma vedomie ako druhotnú skutočnosť vo vzťahu k mozgu, čo je vysoko organizovaná matéria. Inými slovami, najprv bola hmota, potom vedomie.

Vzájomné vzťahy duše a mozgu

Vzťahy medzi duševnou činnosťou a mozgovou elektrochémiou sú však omnoho komplikovanejšie. Epifenomenalizmus síce tvrdí, že duša je prejavom činnosti mozgu. Mozog je podľa nej garantom duševnej činnosti. V hre sú však aj iné modely. Parciálne idealistické pohľady súvisia s fenoménmi, ako sú hypnotizmus, jógová meditácia, modlitba, či s patologickými javmi, ako sú psychosomatické ochorenia. Vo všetkých zmienených prípadoch dochádza k prevahe duše nad mozgom (respektíve telom), čiže vyhráva mind over matter. Náš každodenný život však poukazuje skôr na dvojcestný vzťah medzi mozgom a dušou, čo sú zrejme len dva extrémne póly jedného kontinua, z ktorých sme v našej reči urobili značne odlišné rozhrania. Stačí, že som smutný a aha: akási tekutina mi vyteká z oka. Sú to slzy. Hľa! Psychický stav spúšťa telesnú reakciu. Alebo naopak, bolí ma zub a nie som schopný sústrediť sa ani na ten najmenší vedecký problém. Hľa! Telesný stav narúša psychickú koncentráciu. Laicky a jednoducho si teda vystačíme s tým, čo sa zvykne označovať ako interakcionizmus. Ten hovorí, že medzi dušou a telom sú obojsmerné vzájomné vzťahy. Jedno ovplyvňuje spätne to druhé.

Teória lopaty

Donedávna som si myslel, že moja otrepaná teória lopaty jasne dokazuje, že vedomie je viazané na činnosť mozgu. Stačí, že vám niekto tresne lopatou do hlavy a máte po vedomí. Mohli by ste povedať, že som epifenomenalista.

Lenže, objavil som rozhovor so Stanislavom Grofom, čoraz obľúbenejším a celosvetovo známym českým psychiatrom, ktorý zaujal už i viacero ľudí v mojom okolí. A v ňom Grof tvrdí niečo úplne iné, ako my so svojim common sense.

Odcitujme priamo Grofove slová, sú zaujímavé

„Velice málo lidí, včetně vědců, si uvědomuje, že nemáme vlastně žádný důkaz pro to, že vědomí má původ v mozku. To, co máme, je nesmírné množství pozorování, která dokládají systematické korelace mezi anatomií, fyziologií a biochemií mozku a stavy vědomí. Nic z toho však ve skutečnosti nedokazuje, že vědomí pochází z mozku. V této souvislosti obvykle dávám jako příklad televizi, kde se jedná o podobný typ spojení. Kvalita příslušného vysílání, jeho zvuku a obrazu, kriticky závisí na fungování komponent, z nichž se televize skládá. Je tu tedy tato korelace, ale tím jistě není prokázáno, že program vzniká v té krabici. Ve skutečnosti bychom se smáli někomu, kdo by se snažil studovat její tranzistory až na molekulární úroveň a věřil, že tak najde důvod, proč se každý den v sedm hodin na obrazovce objeví Mickey Mouse. Všechno, co máme, jsou doklady korelací, vzájemných vztahů, ale nemáme žádný důkaz, že vědomí vzniká v mozku. Přesto byl proveden tento logický skok, který lze označit jako neformální logickou chybu. Jedno skutečně nevyplývá z druhého. Ze skutečnosti, že je tu tato korelace, nevyplývá skutečnost, že vědomí pochází z mozku. Existuje možnost, že mozek tu hraje důležitou roli, ale může se jednat o roli přenosovou, může vědomí spíše zprostředkovávat než vytvářet. 

Teď se na to pojďme podívat z trochu jiného úhlu. Máme nesmírné množství důkazů, které ukazují, že vědomí může dělat věci, které mozek podle našeho současného poznání dělat nedokáže. Ty nejsilnější argumenty pocházejí z výzkumu zážitků blízkých smrti. Mnohá pozorování ukazují, že lidé se mohou nacházet ve stavu klinické smrti — nejen srdeční smrti, ale dokonce mozkové smrti, kdy je křivka elektroencefalogramu absolutně rovná, a přesto dochází k tomu, že jejich vědomí opustí tělo a má v okolním prostředí nějaké zážitky. Někdo se například nachází ve stavu klinické smrti, jeho vědomí opustí tělo a od stropu pozoruje proces resuscitace, a když je tento proces úspěšný a daný člověk se navrátí k vědomí a životu, podá o těchto zážitcích zprávu. A pak můžete vidět, že se jednalo o přesné pozorování. Vědomí oddělené od těla může také procházet zdmi a zažívat něco v jiných částech budovy nebo projít stropem a vidět okolí nemocnice. V současnosti existují výzkumy, které provádí zejména Kenneth Ring a které napovídají, že totéž se může dít lidem, kteří jsou od narození slepí. Nikdy v životě nic neviděli, a když vědomí opustí jejich tělo, vidí. A nejenže vidí, ale to, co viděli, může být konsensuálně potvrzeno těmi, kteří zrak mají. A Kenneth říká, že se jedná o empirické, ověřitelné zážitky blízké smrti.“

Teória prijímača

Podľa toho, čo sme čítali, je mozog vlastne niečo ako televízna bedňa, ktorá je síce neuveriteľne zložitá, ale táto komplexnosť slúži len na to, aby dekódovala nejaký signál odinakiaľ a potom ho nám/v nás zobrazovala.

Ak by sme voči tejto teórii argumentovali napríklad tým, že drogy narušujú vedomie, lebo narušujú mozog, tak by sme vlastne vôbec neargumentovali proti nej. Pretože Grof by nám povedal, že sme sa stali zase raz obeťou toho povestného logického skoku. Veď predsa drogy narušia dekodér alebo prijímač, slovom, zblbnú nejaké technické parametre a výsledný obraz je skreslený. Napokon, to isté by povedal o únave a vyčerpanosti, či o bolesti zuba, ktorá narušuje signál v debni. Povedal by to i na moju teóriu lopaty, ktorá odrazu znie značne chabo. Lopatou naruším telku, tak nemám prístup k žiadnym kanálom. Dobré nie?

Nie, nie je to dobré, pretože logického skoku sa dopustil Grof a nie my, vede verní.

Sprostredkovanie vedomia je to isté, čo jeho vytváranie

Grof hovorí, že mozog sprostredkuje vedomie, ale ho nevytvára. Ale čo iné znamená to sprostredkovanie? Svoju tézu opiera o analógiu s televíziou, kde kraksňa, na ktorú mnohí z nás po večeroch nezmyselne hľadia, síce vytvára obraz a zvuk, ale na základe svojho napojenia na nejaký iný zdroj signálu. Táto analógia sa nám páči, keď sa chceme poihrať s myšlienkami, ale naozaj ju predsa nemôžeme brať vážne.

V našej mozgovni dochádza k zmenám po každom významnejšom podnete, ktorý na nás pôsobí, ktorý nás uchváti a ktorý je pre nás napríklad len čisto biologicky dôležitý. Každá naša skúsenosť nám pretvára mozog, čo je základ fenoménu, známeho ako neuroplasticita. Jedinečných ľudí z nás robí individuálne komponovaný mozog, v ktorom sú poukladané jedinečné zážitky a skúsenosti. Nie pod lebkou niekoho iného, ale práve pod tou našou. To žiadna telka nedokáže.

Nestačí každému jeden a ten istý LG? Prečo by vlastne mal tento prijímač signálu podliehať zmenám a transformáciám? Nie preto, že nie je len púhym prijímačom, ale aj kreátorom? Istého času Američania vytvorili jedno z najväčších skreslení v psychológii: behaviorizmus. Podľa neho je mozog len mašinkou na reakcie. Respektíve, podľa podnetu, aký sa objaví v prostredí, nasleduje reakcia primitívnej mozgovne. Medzi podnetom a odpoveďou je automatická spojovacia niť. To však ignoruje subjekt (sme predsa odlišní, na daný podnet môže každý zareagovať úplne inak), jeho motiváciu (niekto je viac motivovaný k istým reakciám alebo zabrzdeniu iných reakcií, či k vyhľadávaniu istých podnetov; motivácia je pritom vnútorný psychický stav), nie však predchádzajúce skúsenosti s týmto typom podnetu (na čom je založené podmieňovanie).

Ako kritikovi behaviorizmu by mi Grofova teória možno aj lahodila, keby však nerobila z ľudského mozgu to isté: prázdnu mašinku, ktorá nemá inej úlohy, než len tupo prijímať signály.

Napokon, nie je skôr logickou chybou predpokladať, že vedomie si v rámci mind over matter prispôsobuje mozog ako prijímač seba samého len preto, aby sa mohlo inak zobrazovať a prejavovať, čím nám však zamotáva hlavy, pretože to by dokazovalo, že musí byť predsa len zobrazované prijímačom, takže platí matter over mind?

To, čo Grof tvrdí o zážitkoch blízkych smrti, o vedomí, ktoré vie opustiť telo a o mimozmyslovom vnímaní slepých od narodenia, sa predsa týka živých ľudí (pretože stav blízky smrti nie je ešte stavom smrti), a teda živého a pracujúceho „prijímača“.

Nijako to teda nedokazuje nadradenosť ani nezávislosť vedomia od svojho prijímača. Len to, že každý máme ten svoj, ktorý nielen prijíma či sprostredkováva, ale zároveň aj spolu-vytvára. Grofova analógia s televízorom je použiteľná maximálne tak pre elektriku. Ale to nie je sprostredkovanie nejakého externého signálu. To je len zdroj jeho napájania.