Denník N

Čo sa deje v hlave škôlkára?

Čo majú deti proti škôlke, keď im tam nič zlé nerobia, správajú sa k nim pekne, dajú im jesť a ešte sa s nimi aj celý čas hrajú?
Čo majú deti proti škôlke, keď im tam nič zlé nerobia, správajú sa k nim pekne, dajú im jesť a ešte sa s nimi aj celý čas hrajú?

Čo sa odohráva v hlave škôlkára a prečo občas vyzerá akoby ho v škôlke drali z kože? Nečakajte od nás 5 zázračných rád, ako z dieťaťa vychovať dokonalého nadčloveka jednoduchou zmenou jednej maličkosti – prezentujeme reálnu psychológiu overenú skúsenosťami s deťmi, ktoré potrebovali pomoc, či už žili vo svojej rodine, náhradnej rodine alebo v detskom domove. Tretia časť tejto série blogov sa zaoberá vývojom dieťaťa od 3. do 6. roku života.

Autor: Zuzana Zimová, špeciálny pedagóg a terapeut, odborník na deti z detských domovov, odborný garant programu www.tvojBUDDY.sk

ŠKÔLKA NIE JE RAJ

Za sebou bezpečná základňa v podobe spoľahlivých rodičov, pred sebou škôlka. Bývalé batoľa má 3 roky a chystá sa na závratnú kariéru. V škôlke ho však čaká úplne iný svet než ten, ktorý doteraz poznalo. Už žiadne uspokojovanie potrieb podľa priania dieťaťa, žiadny stredobod vesmíru. Papať sa bude keď teta kuchárka navarí, von sa pôjde keď to bude zaradené v režime, kresliť sa bude v utorok, stavebnice prídu na rad vo štvrtok (možno je to trocha nadsadené, ale skoro tak to bude…).

A ešte sa bude treba deliť o hračky a priazeň pani učiteľky s inými deťmi. Veď si to predstavte. Malý škôlkar konečne utrel slzy, rozhliadol sa okolo seba a zbadal traktor. Hurá, presne taký istý ako má doma. Aspoň niečo dôverne známe, keď ho už mama opustila, išla do nejakej práce a jeho tu nechala s úplne cudzími ľuďmi. Vyberie sa cez celú miestnosť k nemu a … Tesne pred cieľom ho predbieha akési cudzie decko a berie si traktor do ruky. Malý škôlkar využije všetko, čo sa naučil doma pri bojoch so staršou sestrou, zakusne sa tomu druhému do ruky, ale ten uteká s plačom za nejakou tetou. Náš škôlkar sa tiež rozplače, lebo s deckom odišiel aj ten traktor. Ublížene pozerá na tú tetu, o ktorej mama povedala, že je dobrá a očakáva, že spraví poriadok a dá mu jeho traktor. A potom ho pohladká a usmeje sa ako to robí mama keď mu sestra niečo vezme.

Aké ale prichádza sklamanie. Teta utešuje toho druhého a na škôlkara začiatočníka sa mračí a hnevá. A akoby to nestačilo, bude sa treba s tými cudzími deťmi, ktoré ho oberajú o hračky a pani učiteľku skamarátiť! Veď už je to tu – teta žiada aby si pekne podali ruky a hrali sa spolu. Popoludní odchádza domov v presvedčení, že sa sem už nikdy nevráti, lebo toto nie je tá sľubovaná zábava, toto je Dom hrôzy.

„DOBRÁ MAMA“

Väčšinu detí v 3 rokoch je možné týmto hrôzam vystaviť. Po pár dňoch, nanajvýš týždňoch sa s nepriazňou osudu vyrovnajú a začnú sa tešiť na kamarátov, pani učiteľku a hry. Práve vďaka tomu, že mama dovtedy priadla a splietala.  Podarilo sa jej presvedčiť toho malého človeka, že z nepohody sa dá dostať späť do pohody. Že nepohoda nie je žiadna neriešiteľná katastrofa a že sa dá vydržať. Aspoň kým popoludní príde mama. A trocha tomu samozrejme pomáha to, že dieťa rastie a zreje a má stále ďalšie schopnosti.

Napríklad schopnosť niečo si predstaviť vo fantázii bez toho, aby to bolo nablízku. TO je v tomto prípade DOBRÁ MAMA. Keď sa dieťa stretne s niektorou z vymenovaných hrôz, predstaví si DOBRÚ MAMU (má také charakteristiky, aké mala mama väčšinu času, ktorý strávila s dieťaťom). Tá predstava ho dokáže upokojiť takmer tak isto, ako to robila skutočná mama.

DOBRÁ MAMA funguje dokonca aj vo chvíli, keď sa skutočná mama na dieťa hnevá a patrične mu to dáva najavo – mračí sa, je prísna a vyžaduje, aby sa to nabudúce už nestalo. DOBRÁ MAMA vtedy hovorí: „Neboj sa, nič vážne sa nedeje, mama ťa má stále rada, len sa hnevá, lebo….“

A život ide ďalej. Dieťa už vie, že láska a hnev sú dve odlišné veci. DOBRÁ MAMA ho má rada i keď sa mu skutočná mama pred očami zmení na zúfalo zúrivú osobu, ktorá mu sľubuje strašné veci (roztrhnem ťa ako hada, počkaj keď ťa chytím apod.). Nieže by to boli nejaké milostné vyznania a mamy zvyčajne na ne nie sú hrdé. Dieťaťom, ktoré verí vo svoju bezpečnú základňu, však vážne neotrasú. Naopak, ono sa otrasie, v tichu počká kedy sa búrka preženie a potom sľubuje nápravu.

Verí tomu, že hnev neohrozuje vzťah mamy k nemu, že napriek tomu, že niečo vyviedlo, je stále ľúbené. Je ľúbené aj keď sa ešte nie vždy pozdraví tete susede a nevie používať príbor ani povedať „r“. Skrátka je ľúbené, aj keď nie je dokonalé. Získalo dôležitú schopnosť – vie, že v tú istú chvíľu sa môže tá istá osoba na niekoho zároveň hnevať a zároveň ho mať rada. Kým tomu neverí, je presvedčené o tom, že hnev prináša so sebou aj nelásku. Spomeňte si koľkokrát za deň dokáže malé dieťa svojej mame povedať: „Neľúbim ťa!“ Tento výrok samozrejme neznamená, že dieťa prestalo mať svoju mamu rado. Chce iba vyjadriť, že sa na mamu nahnevalo.

Schopnosť veriť tomu, že niekto, kto sa na nás hnevá nás zároveň miluje, nám pomáha nepodávať žiadosť o rozvod po každej manželskej hádke. A už v detstve nám dáva vzťahovú istotu. A v atmosfére vzťahovej istoty má chuť sa vo všeličom zdokonaľovať, rásť a bez strachu bojovať za svoje práva. Vie totiž, že aj keď sa na ulici hodí o zem, jeho mama ho neprestane mať rada.

DETI, KTORÉ NEVYRASTAJÚ V RODINE

Mnohé deti nevyrastajú v rodine a nevideli, že sa na nich môže niekto hnevať a zároveň ich mať rád, že po hneve nasleduje odpustenie a že samotný vzťah nemusí skončiť preto, lebo niekto urobil niečo zle.  O deti, ktoré vyrastajú v detských domovoch, sa starajú vychovávatelia.  Tí sa však medzi sebou pred deťmi nehádajú a neudobrujú.  Biologickí rodičia detí z detských domovov zasa nevydržali vo vzťahu tak dlho, aby svojim deťom ukázali, že ich majú aj napriek tomu radi, že sa na ne hnevajú.  Deti z detských domovov sa tak nemali kde naučiť, akou nevyhnutnou ingredienciou úspešného riešenia zložitých životných situácií je práve vytrvalosť vo vzťahoch – partnerských, rodinných aj pracovných.

Deťom z detských domovov chýbajú kvalitné vzťahy, v ktorých môžu zažiť hnev aj priateľstvo a ktoré vydržia napriek nástrahám života.  Program BUDDY preto nachádza dobrovoľníkov a spája ich s deťmi z detských domovov.  Dobrovoľníci sa učia od detí z detských domovov spoznať ich svet a na druhej strane im ukážu niečo zo svojho sveta, kde všetky deti z detských domovov nakoniec budú žiť svoj život.

Dajte deťom čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas.

Predchádzajúca časť„Vypijem si kávičku a hneď ťa nakŕmim, zlatíčko“

Ďalšia časť:                   Puberta je peklo

Teraz najčítanejšie

spájame deti z detských domovov s dobrovoľními a učíme dospelých rozumieť deťom

BUDDY

Odborní psychológovia a pedagógovia v spolupráci s programom BUDDY publikujú príspevky o rôznych situáciách vo vzťahu dospelý - dieťa. Vo svojich textoch vždy poskytujú jednoduché komunikačné riešenia tak, aby bol dospelý pre dieťa dobrým mentorom. Program BUDDY spája deti z detských domovov s vyškolenými dobrovoľníkmi a pomáha im vytvoriť dôverný a dlhotrvajúci vzťah. Dobrovoľník sa učí trpezlivosti a pokore. Deti dostávajú pozornosť, pozitívny vzor a podporu bez predsudkov. BUDDY tak deťom dáva lepšiu šancu na dôstojný život. Spoločnosti zasa prináša príležitosť mať menej detí na ulici, keďže cieľom programu je, aby každé dieťa, ktoré odíde z domova a bolo v programe BUDDY, malo prácu a bývanie. Najdlhší vzťah má 11 rokov. Projekt vznikol v roku 2006.