BLOG
Michal Patarák
Michal Patarák
16 836

Správy o genetických príčinách homosexuality si vyžadujú starostlivé zhodnotenie

Nejde o gén homosexuality, či jednoducho genetickú príčinu homosexuality, ale o gény, ktoré majú vplyv na vývoj sexuálnej orientácie.

Ilustračné foto TASR

V SME vyšiel včera článok s názvom Homosexualita je už v našej DNA. Opiera sa o nedávnu štúdiu Alana Sandersa, ktorej výsledky dopadli v prospech úvah o biologických príčinách homosexuality. Takýchto štúdií existuje pritom viacero, medzi inými napríklad štúdia neurovedca a geja Simona LaVeyho, ktorý v minulosti zistil, že u heterosexuálnych mužov je tretie intersticiálne jadro predného hypotalamu viac ako dvojnásobne veľké v porovnaní s homosexuálnymi mužmi. Ide pritom o pohlavne dimorfnú štruktúru, ktorá býva u mužov väčšia než u žien.

Aktuálna Sandersova štúdia stavia svoje výsledky na genetickej analýze 409 párov homosexuálnych bratov, vrátane dvojičiek. Niektoré závery, ktoré z nej vyvodzuje článok v SME, sú však, jemne povedané, značne skreslené. Najprv ale krátko k samotnému výskumu.

Oproti iným výskumom homosexuálnej orientácie skúmala táto štúdia naozaj veľkú populáciu gejov (818 mužov), čo je jej nesporná prednosť. Na základe odberov krvi a slín účastníkov sa zistilo, že majú zvýšený výskyt istých genetických polymorfizmov (SNPs, single nucleotide polymorphisms, čo sú variácie DNA sekvencie, ktoré sa v populácii často vyskytujú), a to najmä v oblasti Xq28 a 8q12 (na chromozómoch X a 8). K výsledku im naozaj hodno blahoželať.

Ale musíme ho interpretovať veľmi opatrne. V prvom rade treba zdôrazniť, že tu nejde o nález dvoch génov homosexuality, ide len o regióny na dvoch chromozómoch, ktoré obsahujú množstvo génov. Zatiaľ nebol izolovaný žiadny „gén homosexuality“, takýto pojem je nutné považovať za scestný. Skôr než komentáre k štúdii nekriticky prijmeme, si tiež treba uvedomiť, že keby sa aj u homosexuálov vo zvýšenej miere vyskytovali dva konkrétne genetické polymorfizmy, neznamená to, že sa vyskytujú u všetkých. Aj keby sa prišlo na dva kľúčové gény, neboli by univerzálnym vysvetlením homosexuality. Iba by zapadli do mozaiky, s ktorou pracujeme dnes: že homosexuálna orientácia je veľmi komplexný fenomén, ktorý je podmienený kombináciou genetických, biologických a psychosociálnych faktorov. Podobne ako heterosexuálna orientácia, ani homosexuálna orientácia predsa nemôže byť výsledkom činnosti jedného génu. Ak by sme uvažovali o čisto genetickej príčine (čo už tiež osobne považujem za redukciu v rozsahu možných príčin), tak by išlo o polygénový vplyv, teda mechanizmus, v ktorom je činných množstvo génov. Práve taký komplexný mechanizmus sa dotýka problému, prečo sa napríklad homosexualita nededí z otca na syna, keď je geneticky determinovaná. Musíme totiž odlišovať hypotetickú vrodenosť homosexuality od jej dedičnosti. Napriek tomu sa zdá, že v rodinách homosexuálnych mužov sa homosexualita vyskytuje častejšie, čo hovorí v prospech istých genetických faktorov.

Ďalšou námietkou proti divokému jasaniu nad genetickými príčinami homosexuality je, že ide o výskum, ktorý sa týkal iba gejov, a nie homosexuálnych žien. Je otázne, či by výsledky genetickej analýzy homosexuálnych žien dopadli podobne, ako u mužov. Ženskej homosexualite sa pritom venuje omnoho menej štúdií než mužskej.

Alan Sanders štúdiu komentuje v tom zmysle, že narúša predstavu, že sexuálna orientácia je voľbou (it erodes the notion that sexual orientation is a choice). To však predsa tvrdíme už dlho. Problémom je, že nevieme presne vysvetliť, ako sa sexuálna orientácia vlastne formuje a kryštalizuje. Všetko je to, ako som už spomenul, skôr akási mozaika faktorov, než príbeh s jednou líniou.

A teraz pár kritických slov k zmienenému článku v SME. Už v jeho úvode sa spomína, že „doteraz najväčšia genetická štúdia homosexuálnych ľudí našla ďalšie dôkazy o tom, že sexuálnu orientáciu majú ľudia zakódovanú priamo v génoch.“ Nechcem zbytočne hromadiť slová, pretože ak ste v mojom článku došli až sem, je vám zrejme jasné, že sexuálna orientácia nemôže byť jednoducho zakódovaná v génoch. Problém je podstatne zložitejší. Ak by som mohol tvrdenie o zakódovanosti poopraviť, skôr by som povedal, že „doteraz najväčšia genetická štúdia homosexuálnych ľudí našla ďalšie dôkazy o tom, že sexuálna orientácia môže byť geneticky podmienená.“

Redaktor Ondrej Postupka však pokračuje ďalej akousi evolučnou perspektívou, pričom píše: „Priame pozorovania ukazujú, že sexuálne menšiny sú pomerne rozšírené aj medzi divokými zvieratami, ktoré sa pre životný štýl nerozhodujú.“ Pri tomto vyjadrení som sa značne striasol, pretože hovoriť o sexuálnych menšinách u zvierat vyžaduje naozaj silnú dávku optimizmu, respektíve pseudovedeckej fantázie. U zvierat sa totiž žiadne sexuálne menšiny nevyskytujú.

Taktiež hovoriť o výlučnej alebo prevažnej homosexuálnej orientácii u zvierat (lebo len tá by nás oprávňovala k tomu, aby sme sa mohli o homosexualite vôbec rozprávať) je na výsosť problematické. To, čo sa priamo pozoruje, je totiž homosexuálne správanie, ktoré môže mať viacero príčin. Môže ísť o náhradnú aktivitu v prípade, že pre samcov nie sú dostupné samičky (ak napríklad patria dominantnému samcovi), čo je podobný mechanizmus substitučného sexuálneho správania, ako je homosexuálny styk v mužských a ženských väzniciach pri dlhodobej neprítomnosti osôb opačného pohlavia. V núdzovej situácii sa môže aktualizovať homosexuálne správanie aj u heterosexuálneho jedinca, píše Kurt Freund. U paviánov alebo nižších opíc sa slabší jedinec pred dominantným a silnejším samcom bráni tým, že zaujme pozíciu samičky. Dominantný samec potom môže realizovať niekoľko kopulačných pohybov, čo Freund pomenováva ako pseudohomosexuálne správanie. Pri vyššej intenzite sexuálnej motivácie klesá miera selekcie potenciálneho partnera, čo tiež môže vysvetliť niektoré pozorovania homosexuálneho styku u zvierat, ale aj u ľudí. Etologické výskumy však v animálnej ríši odhalili aj existenciu dlhodobejších partnerských zväzkov, ktoré Konrad Lorenz označuje ako homosexuálne páry (väčšinou ide o samce, napríklad gunáre v prípade husi divej, ktoré zas príležitostne kopulujú so samicami).

Ďalej však musím verbálnym kanónom predsa len zasiahnuť pojem „životný štýl“, ktorý jednoducho u zvierat použiť nemožno. O životnom štýle hovoríme len v kultúrnom prostredí, teda v situácii, v ktorej sa jedinec vôbec môže pre niečo rozhodnúť. Homosexulita pritom vôbec nie je životným štýlom práve preto, že sa pre ňu jedinec nerozhoduje.

A aby to Ondrej Postupka všetko zaklincoval, tak tvrdí, že evolúcia s homosexualitou nemá problém, respektíve, že „šírenie génov kódujúcich homosexuálne správanie vysvetľuje aj evolúcia.“ Nie, evolúcia nič nevysvetľuje, evolúcia je proces, ktorý sa práveže my snažíme vysvetľovať, teda postihnúť ju svojimi teóriami. Je pravdou, že jedným z bohatých evolučných pohľadov na homosexualitu je teória, že homosexuáli sa udržujú v spoločnosti vďaka tomu, že nemajú vlastné potomstvo, a tak môžu zvyšovať šance na prežitie detí svojich príbuzných. Podľa mňa má však toto vysvetlenie väčšmi charakter terča, nakresleného až po dopadnutí šípu. Nazval by som ho skôr evolučnou predstavou, než teóriou.

Aby som sa však vrátil k diskutovanej štúdii, doplním svoj blog záverom jej vedúceho autora, ktorý píše, že „výsledky výskumu podporujú existenciu génov na pericentromérickom chromozóme 8 a na chromozóme Xq28, ktoré majú vplyv na vývoj mužskej sexuálnej orientácie“ (results, especially in the context of past studies, support the existence of genes on pericentromeric chromosome 8 and chromosome Xq28 influencing development of male sexual orientation).

Prosím všimnite si úvahu samotného vedca: žiadny gén homosexuality, žiadna genetická príčina homosexuality, ale gény, ktoré majú vplyv na vývoj sexuálnej orientácie. Nie homosexuálnej, ale mužskej sexuálnej orientácie.

Poznámka: Dovolil som si tento ostrejší kritický článok najmä preto, že sa problematikou homosexuality roky zaoberám a vo vzťahu k verejnosti mi ide o vyvážené informovanie z pohľadu vedy a psychiatrie. Uvedomujem si, že sa pri dotýkaní tejto témy nachádzam uprostred žhavého bojiska viacerých ideologických skupín, na ktorom možno neutrálnu pozíciu len ťažko ustáť. Avšak úlohou psychiatra tu nie je nemo zízať na spoločenskú diskusiu a tváriť sa, že je nad vecou. Homosexuálnu orientáciu, tak ako heterosexuálnu, nepovažujem za predmet voľby alebo objekt potenciálnej korekcie. To ma však neoprávňuje k striktnému preferovaniu jej genetických príčin, nakoľko o nich stále vieme až žalostne málo.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.

Blogy

|