Klobúk v centre pre ľudí bez domova
Domec bojuje o prežitie. Jeho zánik by bol nesmiernou ranou pre ľudí, ktorým každodenne pomáha. Nechýbal by však len im.
Na Mýtnu 33 prichádzam, keď sa stmieva. Zelená brána strašidelne vŕzga. Na dvore visia na sušiaku vypraté uteráky. Cítiť vôňu mydla. Mám namierené do podkrovnej miestnosti, kde už čaká niekoľko ľudí z nášho susedstva. Usadím sa, nalejem si pohár vína, z ruksaku vytiahnem knihu a malý zápisník. Je to náš každomesačný rituál. Pred dvoma rokmi sme tu vytvorili bookclub pre susedov a ich priateľov. Stretávame sa vnútri alebo v priľahlej záhrade pod platanom, podľa ktorého má náš čitateľský klub svoje meno.
Debatujeme o knihe a úplne zabúdame na miesto a čas. Po chvíli už nevnímame, že na našich stoličkách pred pár hodinami sedeli ľudia v núdzi. Že v kúpeľni, kde si umývame ruky, sa mohli osprchovať a vyprať si veci. Že na ošetrovni im pomohli s akútnymi zdravotnými problémami. Že v knižnici si mohli vybrať knihu a ísť na chvíľu na Internet. Že v jedálni si dali raňajky a potom obed. Že strávili časť dňa v prostredí, v ktorom sa cítia byť vítaní. Rozprávame sa o knihe na mieste, ktoré slúži ľuďom bez domova. V Domci, ktorý je ich, ale aj náš.
Preberáme knihu Mitterandov klobúk. Príbeh je o klobúku, ktorý si francúzsky prezident zabudne v kaviarni. Prisvojí si ho iný návštevník a začnú sa mu diať čudné veci. Všetko je zrazu inak. Klobúk potom ešte niekoľkokrát zmení majiteľa a tomu, kto ho nosí, sa život od základu zmení. Zhodneme sa, že klobúk je symbolom niečoho, čo nás nakopne a pomôže nám objaviť to, čo v sebe máme, len sa nám to normálne nedarí nachádzať.
Nápad vytvoriť bezprahové centrum pre ľudí bez domova vyvolal búrku. Prvýkrát som sa o ňom dozvedel z množstva mailov, ktoré mi na jeseň 2012 zahltili e-mailovú schránku. V predmete správ bolo zväčša napísané Petícia proti bezdomovcom. Z obrazovky na mňa kričali slová ako spodina, infekcia, naše deti.
Zorganizovali sme stretnutie so susedmi, na ktorom sa pracovníci z občianskeho združenia Vagus pokúšali vysvetliť zmysel svojho projektu. Opisovali fungovanie služieb budúceho centra, ktorých cieľom malo byť pomôcť klientom prekonať bežné prekážky a umožniť im prístup k hygiene, ošetreniu, či k pomoci pri vybavovaní dokumentov. Väčšinu susedov nepresvedčili. Práve tam som prvýkrát počul vetu „vezmite si ich domov“. Mnohí v zásade proti pomoci ľuďom bez domova nenamietali. Len sa nemala poskytovať tu. Radšej v inej štvrti. Alebo niekde za mestom. Úplne ideálne na Marse.
Za podkrovnými oknami už je úplná tma. Debata o knižke pokračuje, hovoríme o postave, ktorej klobúk úplne nabúral hodnotový systém i politické presvedčenie a všetko sa jej zrazu darilo vidieť z opačnej strany. Pohľadom zavadím o vrece s oblečením, vedľa neho ďalšie, plné vecí do kuchyne. Priniesli ich susedia, ktorí Domcu niekedy venujú nepotrebné veci. Spomínam si na violončelový koncert, ktorý sa mal uskutočniť v našom vnútrobloku. Kvôli dažďu sme ho takmer zrušili. Napokon sme prístrešie i lepšiu akustiku našli v Domci.
Katka, ktorá práve horlivo vysvetľuje, prečo jej vadil záver knihy, patrí k susedom, ktorí si prácu v Domci vyskúšali ako dobrovoľníci. Nesmiernej ju baví a mrzí ju, že nemá na dobrovoľníčenie viac času. S ľuďmi, ktorým Domec pomáha, sme postupne začali prichádzať do kontaktu aj mimo bezprahového centra. Jeho klienti nechýbali na susedských brigádach, pomáhali pri bežnom upratovaní i s ťažšími prácami v okolí. Spoločný obed na ihrisku, ktoré sme spolu upratali, bol nezabudnuteľný. Tento víkend sa v Domci uskutočnil Restaurant day. V júni by sme v ňom chceli usporiadať stretnutie bratislavských bookclubov s názvom Bookferencia. Domec sa stal ako občasné komunitné centrum v našej štvrti súčasťou jej života. Ešte dôležitejšie však je, že mnohým jej obyvateľom umožnil bližšie spoznať ľudí bez domova a dotknúť sa tak toho, čoho sa predtým báli.
Klobúková debata sa skončila, chvíľu ešte uvažujeme, o akej knihe budeme diskutovať na stretnutí o mesiac. Pri vŕzgajúcej bráne sa lúčime a dávame si tipy, kde zohnať knihu na ďalší bookclub. Adriana, ktorá v Domci pracuje, ešte zostáva a kontroluje, či je všetko pripravené na nasledujúci pracovný deň.
Domcu hrozí po dvoch rokoch činnosti zatvorenie. Mesto Bratislava ho podporí sumou, ktorá dokáže pokryť jeho náklady len do konca mája. Zelená brána na Mýtnej môže zostať od júna zatvorená. Pevne verím, že mesto svoj postoj prehodnotí a umožní Domcu, aby pomáhal ľuďom ďalej.
Neviem, či sa to podarí. Viem len, že Domec nesmie zaniknúť. Potrebujú ho ľudia bez domova. A potrebujeme ho my. Nie kvôli stretnutiam bookklubov, či kvôli pomoci pri brigádach. Domec je pre našu štvrť ako klobúk, ktorý umožňuje vidieť veci inak. Potrebujeme ho, lebo nám pomáha nachádzať naše lepšie ja.