Poprava Kunsthalle v réžii Mesiaca fotografie:

Poprava Kunsthalle v réžii Mesiaca fotografie:

Založenie Kunsthalle v Bratislave sprevádzali od roku 2014 vášnivé reakcie a debaty predstaviteľov umeleckej scény. Je pochopiteľné a plne legitímne, že po 20. rokoch boja za kunsthalle vznikla u takmer každého teoretika a umelca pomerne plastická a hmatateľná predstava ako by kunsthalle mala vyzerať, aké aktivity by mala vyvíjať, aké typy výstav by mala prezentovať, aj kto by v nej mal, aj nemal vystavovať. Koncepcia, s ktorou som sa uchádzal o post riaditeľa Slovenského centra vizuálnych umení (SCVU) a Domu umenia / Kunsthalle Bratislava (KHB) bola výberovou komisiou schválená a v pozícii riaditeľa pôsobím od 1. 12. 2014. Napriek pomerne krátkemu obdobiu môjho pôsobenia si uvedomujem, že mnohé očakávania odbornej aj širšej verejnosti nemohli byť v tak krátkej dobe napriek obrovskému úsiliu tímu SCVU naplnené. Rád by som preto na tomto mieste zodpovedal niektoré otázky súvisiace s našou činnosťou, ako aj postupným napĺňaním mojej koncepcie vo vzťahu k obvineniam plynúcim z petície zverejnenej nedávno V. Macekom.

Na úvod tohoto textu by som sa rád úprimne priznal – považujem sa za milovníka fotografie, ako aj dizajnu, architektúry a moje viac ako 20-ročné aktivity sú dôkazom, že umenie nevnímam v úzko zadefinovaných “tradičných” kategóriách. Nerozlišujem, či sa umelec považuje za fotografa, performera, maliara, dizajnéra, architekta, vynálezcu, hráča alebo programátora – podstatný je výsledok jeho práce a jeho potenciál pre komunikáciu s divákom. Budovanie kontinuálneho, dlhodobého a systematického programu a zameranie sa na diváka, pre ktorého je jazyk súčasného umenia často nezrozumiteľný, sme postavili nad samotnú potrebu “dobehnutia” všetkých zameškaných retrospektív jubilantov a spolkov, ktoré s príchodom KHB objektívne stratili reprezentatívny priestor pre prezentáciu. Ich viac alebo menej racionálne nepochopenie poslania inštitúcie typu kunsthalle preto plne chápem a rešpektujem. Dom umenia do roku 2014 pôsobil ako kultúrny dom “prenajímajúci” výstavné priestory viac-menej každému záujemcovi. Vznikol tak precedens, ktorý vyhovoval všetkým organizátorom kultúrnych podujatí na Slovensku vrátane mňa samého (výstava Nulté roky – Slovenská sekcia AICA, Crazycurators bienále – SPACE), ale bezprecedentne chýbala inštitúcia, ktorá by systematicky obhajovala záujmy slovenského vizuálneho umenia.

Boj za kunsthalle bol totiž predovšetkým bojom za organizáciu, ktorá síce za cenu, že neuspokojí všetkých, pomôže verejnosti porozumieť významu a jazyku súčasného vizuálneho umenia a radikálne zmení prístup k prezentácii súčasného slovenského umenia v zahraničí. To je v mojom ponímaní základným poslaním inštitúcie, ktorú vediem. Nie kunsthalle ako výstavná, ale predovšetkým vzdelávacia inštitúcia. Nie nezrozumiteľné výstavy všetkých žánrov a druhov, ale jasná a zrozumiteľná koncepcia, približovaná vzdelanými a priateľskými mediátormi a galerijnými pedagógmi. Nie bezbrehý abecedný adresár umelcov, ale kurátormi a kritikmi selektovaná prezentácia konkrétnych  domácich vizuálnych umelcov, profesionálna organizácia 21. storočia, ktorá dokáže napriek finančným aj legislatívnym limitom zabezpečiť konkrétnu spoluprácu s tými najrešpektovanejšími inštitúciami doma a vo svete a pomáhať tak konkrétnym slovenským umelcom v ich medzinárodnom zviditeľňovaní.

Koľko výstav by mala robiť Kunsthalle Bratislava?

Ako človek si vážim každého jedného umelca. Na druhej strane viem, že nedokážem dať priestor všetkým kvalitným výtvarníkom. Ako kurátor a kritik musím hľadať kritériá, ktoré uprednostnia jedného pred druhým aj za cenu istej nespravodlivosti. Skutočnosť, že sa mnohí umelci v mojich kurátorských výberoch neobjavia ešte neznamená, že ich nebude prezentovať Kunsthalle Bratislava. Na rozdiel od iných galérií dávame výrazný priestor externým (freelance) kurátorom, ktorí do svojich výberov zaraďujú autorov podľa vlastného výberu a vytvárajú tak program otvorený a spravodlivý.

Počet domácich autorov, ktorým v Kunsthalle vieme dať priestor je pomerne limitovaný. Napríklad na inauguračnej výstave Paradox 90. vystavovali nasledovní autori: Juraj Bartusz, Marko Blažo, Klára Bočkayová, Ivan Csudai, Anton Čierny, Pavlína Fichta Čierna, Daniel Fischer, Vladimír Havrilla, Július Koller, Bohuš a Monika Kubinskí, Otis Laubert, Peter Meluzin, Monogramista T.D, Ilona Németh, Roman Ondák, Boris Ondreička, Karol Pichler, Peter Rónai, Dorota Sadovská, Rudolf Sikora, Ľubo Stacho, Laco Teren, Jana Želibská. Nie sú to pochopiteľne všetci slovenskí autori, ktorí pôsobili v 90. rokoch, jednoznačne sa ale jednalo o reprezentatívny a objektívny výber. Celkovo sme doteraz prezentovali 32 slovenských umelcov, v rámci prezentácii Kunsthalle KLUB dokonca 49.

Počet výstav, ktoré realizujeme v KHB je limitovaný viacerými aspektmi: finančnými, organizačno-technickými, aj koncepčnými. Zrealizovať výstavu, ktorá trvá menej ako 2 mesiace je neefektívne predovšetkým vzhľadom na realizáciu sprievodných podujatí a vzdelávacích programov, ktoré majú diváka priblížiť vizuálnemu umeniu. Skutočnosť, že veľké výstavy sme ročne realizovali len dve súvisí aj s ďalšími faktormi. Keďže sme priestory museli uvoľniť Mesiacu fotografie a Bienále ilustrácii (v rokoch 2014 a 2015), došlo k zásahu do dramaturgie a počet výstav sa musel logicky zmeniť. Druhým aspektom bola súvisiaca zmluvná agenda, ktorá reálne zaťažovala zamestnancov NOC natoľko, že nebolo v ich fyzických kapacitách umožniť realizáciu väčšieho počtu výstav. Dočasné spojenie SCVU a NOC vyžadovalo ústupky na oboch stranách, výsledkom – pre nás nie príjemným, ale nevyhnutným bol aj limitovaný počet výstav, ktoré sme boli schopní zabezpečiť. Málokto si vie predstaviť aké limity pre štátnu organizáciu predstavujú verejné obstarávania a ako zložito sa dá zabezpečiť profesionálna činnosť organizácie typu Kunsthalle v podmienkach nepresných a zle zvolených právnych noriem.

Vystavuje KHB iba “neokonceptuálny prúd v súčasnom umení?”

Petícia Václava Maceka SCVU a KHB vyčítala úzke odborné zameranie na „neokonceptuálny prúd v súčasnom umení“. Znie to trochu, ako keď komunisti počas 50. rokov 20. storočia kritizovali „formalizmus“ bez toho, aby vzali do úvahy viacznačnosť tohto pojmu – tak ako proti nenávidenému buržoáznemu umeniu sa totiž dal rovnako použiť aj proti socialistickému realizmu. Dnes už sa však v posudzovaní umenia nepohybujeme v tak úzko vymedzených termínoch – pojem „neokonceptuálny“ má veľmi široký záber. Zastrešuje všetky médiá umeleckého vyjadrenia, t.j. aj maľbu, sochu, fotografiu a video, kľudne tiež textil, keramiku a sklo či iné materiály a postupy. V podstate nás Macek týmto „kritickým ostňom“ pochválil, že sme aj v tak krátkom čase – menej ako dvojročnej činnosti KHB, v rovine súčasnej vizuálnej kultúry pluralitní a demokratickí.

Aké sú ohlasy na činnosť KHB?

Od septembra 2014 – oficiálneho začiatku činnosti Domu umenia/Kunsthalle Bratislava, sme realizovali 4 výstavy v hlavných výstavných priestoroch a 13 výstav v priestoroch Kunsthalle LAB. O našich aktivitách informovalo viacero relevantných médií. Články, recenzie či iné textové formy mohli čitatelia nájsť v médiách ako Flash Art – Czech and Slovak edition, Denník N, SME, Pravda, Atrium, Break, Inspire či Týždeň. V online prostredí naše aktivity zaznamenali napríklad Artalk.cz, Dnes24.sk, teraz.sk, shiz.sk, Refresher.sk, agentúra Sita a pre anglicky hovoriace publikum určený server The Slovak Spectator. Výstavnú činnosť Domu umenia / Kunsthalle Bratislava mnohokrát reflektovali domáce verejnoprávne či súkromné televízie: RTVS (Správy RTVS, relácia Umenie), TA3 (Týždeň v kultúre), TV Markíza (Televízne noviny) či online video reportáž v podaní Artyčok.tv. Kurátori, umelci a iní kultúrni činitelia, ktorí participujú na projektoch Domu umenia/Kunsthalle Bratislava sú častými hosťami v reláciách slovenských rádií (Rádio_FM a Rádio Devín). Zmienky o našich aktivitách sa za krátky čas fungovania inštitúcie dostali aj do zahraničných médií ako napríklad: České časopisy Ateliér, A2, Prostor Zlín či Femag, médiá pokrývajúce výstavné a kultúrne aktivity v Európe a vo svete – Art Guide East,  My Art Guides, Art Specifier, Footnotes on Art, či talianske médiá Atribune a Buongiornoslovacchia, maďarský magazín Kitekintö a mnohé ďalšie. Vďaka využitiu sociálnych sietí sa o našich aktivitách dozvedeli a reagovali na ne medzinárodne uznávané inštitúcie ako Albertina Museum, Mumok, MoMA, či Pace Gallery.

Služobné cesty

Každý absolvent umeleckej akadémie vie, že New York je v oblasti súčasného umenia centrum sveta a ak chce človek niečo dosiahnuť, mal by s ním mať čo najživší kontakt. Ako zodpovedný riaditeľ KHB som do New Yorku cestoval nielen s cieľom nadväzovať kontakty, ktoré pre slovenské vizuálne umenie prinesú význam aj v budúcnosti. Pracoval som s kurátormi MoMA, ktorí majú záujem o slovenské umenie. Navštívil som riaditeľku archívov a knižnice MoMA. Rokoval s riaditeľkou ISCP o možnostiach rezidenčných pobytov pre slovenských umelcov. Navštívil vernisáž výstavy Východoeurópskeho umenia v MoMA, čo bolo dôležité pre prácu na téme Bratislavského konceptualizmu. Vo Viedni, Budapešti a Bratislave sme vďaka spolupráci s Kunsthalle Wien a jej šéfkurátorke Vanesse Muller spoluorganizovali Kongres IKT. IKT je najvyššia stavovská organizácia kurátorov súčasného umenia pracujúcich vo svetových múzeách a galériách. Vďaka tejto spolupráci sa nám podarilo pozvať do Bratislavy 36 kurátorov, ktorým sme pripravili návštevy galérií (SNG, GMB a ďalších) a prezentáciu 11 umelcov Pecha Kucha – Slovak Artists Selection. Aby sme boli v tejto veci čo najspravodlivejší, oslovili sme viaceré slovenské inštitúcie, kultúrne centrá a galérie, aby nominovali umelcov a sami sa pri tejto príležitosti zviditeľnili. Plne súhlasím s autorom petície za moje odvolanie Macekom, že pobyt vo Viedni by teoreticky mohol byť lacnejší. Aj každý študent umenia ale vie, že kontakty sa budujú rovnakou mierou počas dňa – na konferencii, ako aj večer – v rámci diskusných skupín a neformálnych stretnutí. Aj preto sme sa s Richardom Gregorom (šéfkurátorom KHB) ubytovali v hoteli spolu s ostatnými účastníkmi kongresu. Hmatateľným výsledkom je príprava výstavy Monogramistu T.D pre La Crieé v Rennes, výstava Jara Kyšu v Miami, ale aj ďalšie plánované spolupráce. Výsledky medzinárodných rokovaní obvykle neprichádzajú okamžite, keďže veľké inštitúcie uzatvárajú svoj výstavný program vždy s viacročným predstihom.

Vďaka úsiliu a kontaktom konkrétnych zamestnancov SCVU a KHB sme po prvýkrát v dejinách mali možnosť predstaviť slovenskú umeleckú scénu aj kurátorom z MoMA. O tomto stretnutí viac snáď nabudúce.

Profesor Macek pedagógom

O študentoch hovorím zámerne pretože viem, že V. Macek ako profesionál a vysokoškolský pedagóg dobre vie, na akých princípoch funguje umelecký svet a ako je usporiadaný. Aký lobing a aké kontakty je potrebné získať, aby sa slovenské umenie dostalo do medzinárodného povedomia. A je to práve úloha štátu a jeho kultúrnej diplomacie, ktorá tu bola dlhodobo zanedbávaná a podceňovaná. Na veci sa dá vždy pozerať z viacerých uhlov pohľadu, aj keď na Slovensku väčšinou prevážil ten nízky – radšej nikomu nič nedopriať, pretože ak nemám byť úspešný ja, tak radšej nikto. Je preto smutné, že na SCVU a KHB útočí práve jeden z mála expertov znalých problematiky, ktorý by náš postup mal chápať a podporovať, nie iba kritizovať.

Návštevnosť KHB

Václav Macek vo svojej petícii s informáciami o návštevnosti úmyselne manipuluje a vytvára dojem, že KHB vo svojich štatistikách klame. Uvádza doslova: “… v dňoch 5.12. ( sobota ) – 15 ľudí, 6.12. ( nedeľa ) – 17 ľudí, 7.12 -. 7 ľudí ( pondelok, plus organizovaná návšteva 19 detí z materskej školy resp. 1. triedy ZŠ ), 9.12. ( utorok ) -10 ľudí. V priemere to vychádza na 11 ľudí na jeden deň, ( bez organizovaných škôlkárov ).” Pravda je nasledovná: vo štvrtok 10.12. KHB navštívilo 111 návštevníkov a aj ostatné dni bol počet návštevníkov vyšší vďaka organizovaným skupinám mimo oficiálnych návštevných hodín. V tento deň bola Macekova zamestnankyňa taktiež prítomná, aby rátala návštevnosť, ale o tom už v petícii z ne/pochopiteľných dôvodov nebola žiadna zmienka.

Má V. Macek v skutočnosti rád deti?

Detský návštevník je návštevník ako každý iný. Aspoň tak sme si to v Kunsthalle doteraz mysleli. KHB stavia sprievodnú činnosť na vzdelávacích programoch pre rôzne cieľové skupiny vrátane detí, neexistuje preto dôvod vyčleňovať detského návštevníka ako návštevníka druhej kategórie. Alebo by sa nižšie vekové kategórie do návštevnosti rátať nemali? Alebo by sa deti mali rátať ako 1/2 návštevníka? Macekova petícia na jednej strane zdôrazňuje „exkluzivitu“ programu KHB, na druhej strane však úplne ignoruje vzdelávanie, ktoré je základným poslaním, na ktorom KHB od svojho začiatku stavia a ktoré je orientované na najširšiu verejnosť. Vzdelávacie programy k výstavám KHB aj Kunsthalle LAB ako aj prednáškové cykly v KHB KLUB organizujeme od svojho vzniku pre adresné cieľové skupiny: rodiny, školy, študentov, pedagógov, dospelých, seniorov a iné. Vzdelávanie, ktoré stále nie je integrálnou a štandardnou súčasťou všetkých galérií na Slovensku je v KHB prioritou, o čom svedčí aj počet realizovaných programov: 221. Činnosť vzdelávacieho oddelenia KHB bola viacnásobne prezentovaná na konferenciách, (napr. Hands On International: Rijksmuseum, Amsterdam, Európske presahy múzejnej edukácie: Západočeská galéria, Plzeň a i., stali sme sa členmi organizácií ICOM, Hands On! International a získali certifikát ústretovosti voči rodinám s deťmi). Na základe pravidelne a systematicky realizovaných aktivít k výstavám je preto irelevantné ich bagatelizovanie V. Macekom: „Z hľadiska problému nie je podstatných cca 260m2 v takzvanom Kunsthalle laboratóriu na prízemí Domu menia v bývalej predajni Orange, ani sprievodné programy ako raz za čas konferencia, výklad, atď.“ – tzv. „výklady“ ako nazýva vzdelávacie programy, ktoré zahŕňajú kurátorské sprievody, komentované prehliadky, diskusie, animácie a tvorivé dielne sa pravidelne konajú ku všetkým výstavám, v hlavných výstavných priestoroch prioritne.

K otvorenosti KHB voči návštevníkovi v neposlednom rade prispieva na Slovensku unikátny model mediátorov z radov študentov a absolventov umenovedných a umeleckých odborov, ktorí permanentne poskytujú návštevníkom informácie o výstavách. Domnievam sa, že k objektívnej kritike patrí aj schopnosť pozrieť sa na problém komplexne a uznať, čo sa zrealizovať podarilo a za čo hovoria fakty. To, že budovanie publika súčasného umenia je beh na dlhé trate nie je žiadnym tajomstvom. Neznamená to však, že by sme sa o to nemali pokúšať a nadbiehať vkusu diváka namiesto toho, aby sme ho formovali a prizývali do dialógu. Desiatky (nielen odborných) návštevníkov, ktorí prichádzajú do KHB pravidelne a opakovane a stovky návštevníkov našich vzdelávacích podujatí sú dokladom toho, že za rok a pol aktívnej existencie sa KHB podarilo vykročiť tým správnym smerom.

Je Mesiac fotografie komerčné podujatie? 

Ako V. Macek v petícii uvádza, na výstavách Mesiaca fotografie vyberá vstupné. Aby prišlo platiacich návštevníkov do galérie čo najviac, vytvorí “pestrú” dramaturgiu výstav, ktoré oslovia rôzne typy publika. (Kvôli zvýšeniu príjmov sa napr. počas jednej vernisáže v Dome umenia v r. 2014 – počas prerušenej výstavy Paradox 90. – nemohli diváci pozrieť na ďalšie výstavy.) Na rozdiel od Kunsthalle, ktorá nemá ambíciu usporadúvať salóny a prehliadky umenia, urobí Macek maximum pre získanie diváckej pozornosti – to mu slúži ku cti. Problémom ale paradoxne nebola len strata atraktívnych priestorov v centre mesta, ale predovšetkým strata finančná. V Dome umenia mal Macek – ako sám v petícii uvádza – priemerne 310 ľudí denne, čo je pri 34 dňoch trvania výstavy a vstupnom 5 EUR spolu celkom 52 700 EUR. A to ešte nerátam permanentky na Mesiac fotografie vo výške 13 eur. V televízii Týždňa pripustil, že tieto peniaze potrebuje a Mesiac fotografie musí byť zorganizovaný komerčne, aby na trhu prežil. Je pochopiteľné, že tento výpadok nie je pre žiadneho organizátora kultúrnych podujatí príjemný a hnev V. Maceka preto považujem za pochopiteľný, chápem ho a ľudsky podporujem.

KHB versus Mesiac fotografie

Spoluprácu s Mesiacom fotografie som nikdy principiálne neodmietal. Pravdou bol opak – Macek nikdy nesúhlasil so spoluprácou na tituloch, ktoré sme mu ponúkali. Bol ochotný spolupracovať iba na tituloch, ktoré vybral on sám. V Dome umenia / Kunsthalle Bratislava bola situácia iná. Je pochopiteľné, že Kunsthalle, ktorá prichádza s vlastnou dramaturgiou, ktorá by mala byť výrazná a medzinárodne rešpektovaná, nemôže pokračovať v “prepožičiavaní priestorov” tak, ako to bolo zvykom v minulosti. S V. Macekom sme hľadali priestor na spoluprácu a to aj napriek skutočnosti, že sa k nám staval nepartnersky – ohováral nás a používal klamstvo ako pracovnú metódu. Neštítil sa ani klamať ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi, ktorému povedal, že sme mu priestory sľúbili, pričom skutočnosť bola taká, že on sám nedokázal vybaviť v dohodnutých termínoch výstavu dvojice Gilbert a George, na ktorej sme sa spoločne dohodli. Preto sa spolupráca s Mesiacom fotografie v roku 2015 neuskutočnila. Kunsthalle zaviazaná zákonom o verejnom obstarávaní a aministratívnymi limitmi NOC nebola schopná flexibility, ktorú by som si aj ja sám osobne prial. Gilberte a George patrili do Kunsthalle, pankáčska predstava V. Maceka o organizácii podujatia (o ktorej mnohí domáci aj medzinárodní partneri vedia svoje) narazila na limity zákonov, ktoré som ako riaditeľ nechcel a ani nemohol porušovať.

V. Macek sa o vedenie SCVU a KHB mohol slobodne uchádzať v konkurze, ale neurobil tak. Jeho petíciu považujem za zavádzajúcu a lživú a je mi ľúto všetkých slušných ľudí, ktorí sa ňou nechali oklamať. Obzvlášť Andreja Bána, ktorý hľadal súlad medzi mnou a Macekom tak intenzívne, že sa vzdal profesionálnej novinárskej cti a pokúsil sa verejne (za prítomnosti kamier) vybaviť priestor pre Mesiac fotografie v KHB. Som ale rád, že som mal možnosť zodpovedať viaceré otázky, ktoré objasňujú našim divákom prečo postupujeme tak ako postupujeme, aké sú naše možnosti a limity (zákonné, profesionálne aj ľudské) a budem rád, ak budem mať možnosť “pootvoriť“ zákulisie KHB častejšie a hlbšie. Nikto totiž nie sme neomylný a ja som presvedčený, že SCVU a KHB sa napriek niektorým chybám má šancu stať sa na Slovensku (a nielen doma) rešpektovaným, vplyvným a zároveň otvoreným “kultúrnym priestorom” 21. storočia.

Juraj Čarný

riaditeľ SCVU a KHB