Denník N

O dôležitosti pamätníkov, cti starostov a úlohe občanov

Pamätník odchodu sovietskych vojsk priamo uprostred sídliska, ktoré v rokoch 1968-1991 obývali okupaèní dôstojníci a ich rodiny, chcú postavi onedlho na Sliaèi. Toto kúpe¾né mesteèko s neïalekým vojenským letiskom bolo totiž posledným miestom v bývalom Èeskoslovensku, odkia¾ pred 25 rokmi odleteli spä do vlasti poslední sovietski vojaci. Na snímke projekt pamätníka a pamätného miesta, ktorý zhotovil architekt ¼ubomír Hybský. Sliaè, 6. apríla 2016. FOTO TASR - Jozef Poliak
Pamätník odchodu sovietskych vojsk priamo uprostred sídliska, ktoré v rokoch 1968-1991 obývali okupaèní dôstojníci a ich rodiny, chcú postavi onedlho na Sliaèi. Toto kúpe¾né mesteèko s neïalekým vojenským letiskom bolo totiž posledným miestom v bývalom Èeskoslovensku, odkia¾ pred 25 rokmi odleteli spä do vlasti poslední sovietski vojaci. Na snímke projekt pamätníka a pamätného miesta, ktorý zhotovil architekt ¼ubomír Hybský. Sliaè, 6. apríla 2016. FOTO TASR – Jozef Poliak

V tento slnečný deň sa v obci Budča koná beh oslobodenia Budče, so všetkým čo k takémuto podujatiu patrí vrátane tomboly. Účastníci behu v napätí čakajú na vyžrebovanie hlavnej ceny, ktorou je tablet. Starosta zaloví v osudí a zahlási, „Tak toto ani nemôžem povedať, skúste vy“ a podá lístok asistentke. „Tak to je náhoda, vyhráva mamička pána starostu.“ Pod pódiom je už nachystaný starostov vnúčik, ktorý si tablet prevezme a rodinná idylka je dokonaná.

 

Život na Cikkerovej ulici v kúpeľnom mestečku Sliač by sa dal prirovnať k akváriu, ulica si žije vlastným svojským životom. Človek by sa tu zaobišiel bez hodiniek. Pani s jazvečíkom vychádza na prechádzku už o siedmej ráno, potom nasleduje kokršpaniel, ridžbek a nekončiaca plejáda ďalších plemien. Každý deň pred obedom prechádza ulicou auto z Hotela Kaskády, aby vyzdvihlo zamestnancov hotela, na obed sa objavujú prví stravníci z neďalekej osady, aby skontrolovali, čo nové pribudlo v kontajneroch. Medzi jednou a druhou obecný rozhlas oznámi „hotnews“, kedy bude schôdza, alebo minibazár, kto oslavuje jubileum, a kto už žiadne jubileum oslavovať nebude. Každý piatok chodia smetiari, každú sobotu „mliečny expres“ a raz do mesiaca výkup papiera.

Ako vidíte, je to ulica ako každá iná. Tvorí ju asi šesť panelákov, päť domov, park, detské ihrisko a škôlka. Obyvatelia Cikkerovej ulice sa o tento nepatrný kúsok sveta starajú najlepšie ako vedia. Chodníky sú vždy pozametané, sneh odhrnutý, a pritom počte psíčkarov je až udivujúce, že som za päť rokov života na tejto ulici ani raz nezaznamenal znečistenie. Keď obyvatelia ulice pochopili, že reči o rekonštrukcii detského ihriska, postaveného v sedemdesiatych rokoch, sú v skutočnosti len plané sľuby, chopili sa iniciatívy a aj šmirgľov a štetcov, a ihrisko si svojpomocne opravili. Veď sa tam hrajú ich deti tak prečo nie? Tak ako chátralo ihrisko však chátra aj škôlka na Cikkerovej. Zateká do nej, chodníky okolo nej sú samý hrboľ, škôlka má len na najnutnejšie opravy, pričom je vyťažená na maximum. Keby sme chceli byť vulgárni, povedali by sme, že obec na túto škôlku doslova „serie“, avšak máme dar slušnosti a povieme radšej, že si ju nevšíma.
97750 eur. To nieje ani sto tisíc. Stačila by možno tretina tejto sumy a bolo by po problémoch škôlky na Cikkerovej ulici. Za polovicu tejto sumy by mala Cikkerova ulica detské ihrisko, ktoré by sa dostalo do hlavných správ Rakúskej verejnoprávnej TV. Ale kto by toto všetko chcel, keď môžeme mať pamätník, ktorý nám všetkým vytrie zrak…
http://www.priekopnik.sk/na-sliaci-odhalia-k-25-vyrociu-pamatnik-odchodu-sovietskych-vojsk/
…a pripomenie nám, že sme už slobodní, aby sme náhodou nezabudli. Aby sme vedeli, že teraz už máme práva, napríklad aj právo pozerať sa na pamätník, cez ktorý sa dá preprať sto tisíc, pretože duševné vlastníctvo autora sa prakticky vyčísliť nedá. V strede živého parku vyrastie „oceľový park“. Akékoľvek posolstvo mu prisúdia, bude posolstvom jediného, bezradnosti občanov, absolútnej ignorácii ich potrieb a arogantnej zlodejiny. Aký paradox, že niekto musí postaví pomník venovaný slobode, aby ľudia konečne pochopili, že žiadnu nemajú.

A sú tu aj ďalšie paradoxy. Pamätníky sa stavali v Rusku v časoch, keď státisíce ľudí umierali hladom. 27 júna sa ide stavať pamätník v kúpeľnom meste, o ktorého úpadku vyjde aspoň jeden článok ročne. Ako vypadá naša železničná stanica, kúpeľné domy, niektoré cesty a chodníky si radšej netreba ani predstavovať. A tak mi z toho vyplýva, že samotný pamätník je najdokonalejší spôsob, ako sa ľuďom vysmiať, strčiť im pod nos nejakú betónovú či kovovú vec, ktorej cena by aspoň čiastočne vyriešila skutočné problémy, s ktorými sa denne potýkajú.

Keď sa starosta obce Budča verejne vysmial jej obyvateľom, neurobili nič. Je preto dosť pravdepodobné, že skôr, alebo neskôr, bude súčasťou „behu oslobodenia Budče“ aj odhalenie celkom nového pamätníka, ktorý im odchod sovietskych vojsk pripomenie tak, že na to do smrti nezabudnú.

Teraz najčítanejšie