Načo niečo meniť?

Áno, budem vždy zastávať práva všetkých občanov. Áno, som pripravený vrátiť do politiky ľudskosť. Áno, ľudia živoria na minimálnej mzde a áno, ja to chcem zmeniť. Päť kilometrov.

Do politiky som sa rozhodol vstúpiť len nedávno. Zvolil som si cestu najmenšieho odporu. Populizmus. S tým je aj tráva zelenšia. Politika vo väčšine ľudí vzbudzuje obraz, ktorý by sa dal prirovnať k vazektómii, akurát tá má menej samohlások. Ono je vlastne jedno, čo poviete, dôležité je to, čo popriete.

Ceny pôjdu dole, platy hore, morálka sa nezmení. Vlaky, autobusy a možno aj chôdza zadarmo. Vlajka do každej domácnosti a na všetky psie búdy. Je načase všetko zmeniť. Aspoň teraz. Štyri kilometre.

Už tomu začínate veriť aj vy. Tak je to predsa správne a rozumné. Zákony sú klišé a zakázané napokon aj tak nie je nič. Teda okrem poctivosti. Tá vyvoláva na tvárach ostatných najskôr smiech, potom údiv a napokon strach. Niekto chce zmeniť naše nepísané pravidlo vykladať si zákony po svojom. Niekto chce ohroziť naše spokojné žitie vo vlastnom klamstve. To nie, tak sa môže len tváriť.

Svoje sľuby splníme. Vysoké dôchodky, nízky dôchodkový vek. Tri kilometre.

Načo sa vzpierať lahodnej nefunkčnosti systému, v ktorom sa bažíme a krochkáme ako prasiatka zo Zvieracej farmy. Radšej nenápadne podporme decká v podvádzaní na školách a nenápadne to zvaľme na chabú kvalitu vzdelávania. A načo nenápadne, veď táto lož sa už stala konsenzom, proti ktorému bojovať je hriech. Vysoká škola, na ktorej sa mám učiť? Smiešne, veď vzdelávanie nám tu vôbec nefunguje, treba to využiť. Chyba nie je v nás.

Vážime si každého občana rovnako, pozdvihneme životnú úroveň, vymeníme staré klamstvá za nové. A to zadarmo! Dva kilometre.

Rómsky problém vyriešime zhoršením ich situácie, veď tak je to ideálne a vyhovuje to všetkým okrem pár kaviarenských pseudointelektuálov, ale tých si podajú ľudové média. Tie udržujú zdravý rozum na jedinej pravej, nezdravej úrovni. Veď kto už by nám chcel zničiť naše životy, keď nie homosexuáli? Chyba nie je v nás.

Nakradneme čo sa dá, ale vždy to poprieme. Tri a pol roka vám dáme pokoj, vy dáte nám, ale potom nás uvidíte na každej rozbitej ceste. V krčmách sa, prosím, posťažujte, aj nejaký ten protest prečkáme, ale potom sa pekne všetci vrátime do svojich životov, dobre? Dobre. Jeden kilometer.

A napokon sú všetci spokojní. Tí hore sa posťažujú na tých dole, ktorí im bránia splniť svoje bohumilé zámery a tí dole zase všetky problémy zhodia na tých hore, ktorí jediní nedodržiavajú zákony a popritom cez známeho dostanú nový džob. No a? Si sprostý? Ako inak tu chceš žiť, si naivný. Že máš známeho na polícii a nemusel by si platiť tú pokutu za prekročenie rýchlosti, ale ty chceš?! Kde žiješ, však to je normálne, keď to nevyužiješ ty, tak niekto iný. Rovnováha zostane zachovaná. Meniť nič netreba, načo, všetci sú predsa spokojní.

Som tam. Ešte nikdy som nebol na seba taký hrdý, je úžasné, aký som vlastne obdivuhodný človek s ušľachtilými zámermi. Závidím sám sebe. Tri a pol roka mám pokoj ja aj všetci ostatní. No nežije sa nám tu krásne? Načo niečo meniť?

Narodí sa nový občan a začne svoju púť. Koľko kilometrov?