Právo vykonateľné len skrz protekciu

Som rada, že žijem v právnom štáte, teda v štáte, kde vládne právo, kde nemôžu vládnuť jednotlivci, ale súbor pravidiel záväzných pre všetkých občanov bez ohľadu na náboženské vierovyznanie, spoločenské postavenie, fyzickú príťažlivosť, kvalitu rodostromu, sexuálnu alebo inú príťažlivosť, množstvo eur na účte a príbuzných a známych na správnych miestach. Som veľmi vďačná, že základný zákon štátu garantuje, že sme všetci slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, že základné práva a slobody sú neodňateľné a nezrušiteľné.(?)

Že sa už pomerne dlho slobodnou a rovnou necítim, bude určite len a len vinou mojej neschopnosti, nešikovnosti, slabosti a mentálneho nastavenia. A že aj veľa ďalších má rovnakú skúsenosť ako ja, o čom svedčia mnohé komentáre na sociálnej sieti pod otázkou, či o výsledku pohovorov rozhodujú známosti, je len náhoda alebo štatistická chyba. V každom prípade, všetci máme právo na prácu a uspokojujúce pracovné podmienky. Situácia, že si svoje ústavou garantované právo nemáme kde uplatniť, lebo nemáme strýkov, tety, otcov, mamy, či milencov na správnych miestach, že veľa zamestnaných sa nechá v práci ponižovať a využívať, lebo z niečoho žiť predsa musia, je kóšer. Alebo?

Právo na ochranu zdravia, bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia si viem bez problémov zrealizovať – lekár, ktorému patrím do rajónu, ma nemôže napríklad pre klebety, odmietnuť. Právo na vzdelanie pre svoje deti som rovnako bez problémov vedela naplniť a vedenie základnej školy neriešilo, či bývajú často choré, a či majú ochotné babičky. Pri porušovaní voči právu na život, nedotknuteľnosť osoby, súkromia, či obydlia sa viem obrátiť na políciu, prokuratúru, súd a nemôžu ma zotrieť ako tabuľu, lebo mám diery v životopise. A to všetko a ešte omnoho viac dokážem vybaviť bez protekcie.

S praktickou realizáciou práva na prácu je to iné. Zamestnávateľa nám nik negarantuje, treba si ho nájsť alebo sa ním stať. Mala som troch zamestnávateľov vďaka protekcii: Známa z dediny ma zobrala pracovať na úrad práce. Len na pár mesiacov, len na upratanie v agende nahlasovaných voľných pracovných miest a násteniek na chodbách. Napokon kvôli úsporným opatreniam v štátnej správe prepustili aj ju.

Bola som odbornou ekonómkou v poľnohospodárskej eseročke. Ešte si pamätali môjho otca. Pred ťažkým ochorením a následnou invaliditou bol vedúcim v štátnych majetkoch, z ktorých firma vznikla. Moja mama tiež celé svoje pracovné nasadenie obetovala rovnakej spoločnosti ako účtovníčka. Keby neprišla kríza, pokles výkupných cien mlieka a následné hromadné prepúšťanie, bola by som vo firme dodnes, tak tvrdí personálna manažérka.

A napokon som bola zamestnaná aj na inom štátnom  úrade. Ku protekcii u pána riaditeľa som prišla ako slepé kura k zrnu. Poslala som žiadosť, netušiac, že tam šéfuje otec mojej suprovej kamarátky – spolužiačky z gymnázia. Ona bola anjelom v ľudskom tele. Bola. Pri dopravnej nehode prišla spolu s dieťaťom aj manželom o svoj mladý život. Bez mihnutia oka som bola prijatá a ďakovala som nebu za skvelo vyzerajúcu príležitosť. Čo sa blyšťalo ako vzácny drahý kov, pokračovalo rôznymi nepríjemnosťami, neprimeraný pracovný stres si bral daň na mojom zdraví a končilo sa vyhrážkami, že ak neodídem dobrovoľne, príde iná šikana a uzavrelo sa žiadosťou spísanou v mojom mene, a prinesenou mi na podpis až domov.

Takže mám osobnú skúsenosť, že obzvlášť pracovné pozície v štátnej správe nie sú voľne dostupné. Len tak ísť na výberové je vopred prehratý boj. Súťažiť o pozíciu s osobou, ktorá už na stoličke sedí a je zaškolená, je ako prihovárať sa vychádzajúcemu slnku. „Prosím ešte počkaj, ešte musím dopliesť ponožky pre macochu.“

Napriek všetkému predchádzajúcemu pracovnému sklamaniu som si verila. Bola som plná optimizmu a presvedčenia, že nebude ťažké nájsť v dostupnom okolí jedno celkom normálne neprotekčné pracovné miesto. Som aj vzdelaná, aj šikovná, aj vyzerám k svetu, aj prax mám, aj deti odrastené, nemôže byť problém. Nedala som sa ničím a nikým odradiť. Lenže moje roky trvajúce nadšenie sa po toľkých neúspešných pokusoch a pracovných pohovoroch prirodzene míňa.

Rozumiem, že majitelia a manažéri súkromných firiem pri výbere svojich zamestnancov uprednostnia rodinných príslušníkov, priateľov a ostatných známych. Tiež by som zrejme konala byť v ich pozícií rovnako, a že na pracovnom trhu sú možno aj šikovnejší by mi neprekážalo. Ale keď si predstavení úradu pôsobiaceho v štátnej správe či samospráve podobným spôsobom uzurpujú právomoci zamestnávania, by sa stávať predsa len nemalo.

Som skutočne rada, že žijem v štáte, ktorý mi ústavou garantuje právo na prácu. Mohlo by byť aj horšie, mohol by mi systém ukladať povinnosť pracovať a nahnať ma do uránových baní alebo k pásu do fabriky na nočné, alebo niekde do kotolne. Lenže práve toto ústavné právo si v aktuálnom priestore a čase, bez nových známostí môžem, iba ak spolu so svojím vysokoškolským diplomom, nechať zarámovať!