Devín – Dukla – Nová Sedlica (11.deň)

Ráno vstávame skoro, ešte pred východom slnka. Čím skôr vyrazíme na cestu, tým dlhšie budeme šliapať v znesiteľnej rannej teplote. Navyše sa mi na úzkej prični nespalo príliš dobre. Ďaleko pohodlnejšie je to v stane na mäkkej tráve. Po zvyčajných ranných úkonoch sledujem zrod nového dňa spoza hrebeňa Krížnej. Povznášajúci pocit, ktorý vás nabije na celý deň. Nie je potreba baliť stan, tak sme ráno rýchlejší. Po ceste sa zastavujeme pri prameni na Kráľovej studni a naberáme plnú zásobu vody. Až po Donovaly už totiž žiadna nebude. Výstup na Krížnu je pozvoľný a pohodlný. Ranné svetlo nás núti k častým prestávkam na fotenie. Vidíme celé Kremnické vrchy, ktoré sme prešli uplynulý deň. Horský hotel pod nami sa ešte neprebral k životu. Na vrchole Krížnej zhadzujeme batohy a kocháme sa okolitými horstvami. Ladné krivky Krížnej a Ostredka sa nikdy neomrzia. Pohovoríme s bačom, ktorý už zavčas rána vyhnal ovečky na hrebeň a z vrcholu ich sleduje v náprotivnom źľabe ako z vojenskej pozorovateľne. Starý horal spálený slnkom a zvráskavený životom. Od pohľadu vyzerá ako riadny dobráčisko. Rozpráva nám o svojom neľahkom živote i o tom, ako pasenie zavesí na klinec a bude si užívať dôchodok. V duchu zapochybujem, či by dokázal žiť bez tej driny a čerstvého vzduchu.

Po príjemnom rozhovore pokračujeme ďalej, schádzame z Krížnej do Rybovského sedla. Nasledujúci úsek patrí k fyzicky aj psychicky najnáročnejším častiam celej SNP-čky. Chodník vedie niekoľko hodín po lese a presne kopíruje profil hrebeňa, Strmo a nekompromisne sa šplhá na vrchol každého väčšieho či menšieho kopca aby zase mohol prudko padnúť do hlbokého sedla. Tunajšiemu značkárovi pojem traverz zrejme veľa nehovoril. Obzvlášť hlboké zostupy a následne i výšľapy sú v prípade Prašnického sedla a sedla Veľký Šturec. Cez posledne menovaný vedie pôvodná historická cesta spájajúca Pohronie s Liptovom. Pre motorizovanú dopravu je už dávno uzavretá /i keď stále zjazdná/, zato pre cyklistov je toto sedlo výzvou i zážitkom.

My sa tu občerstvujeme a po krátkej prestávke pokračujeme strmo hore. Pred nami je masív Motyčskej hole a potom samotný Zvolen. Nie mesto, ale hôlnatý kopec čnejúci tesne nad Donovalmi. Dominiku začína kulminujúca horúčava zmáhať, Strácame ju z dohľadu a sami totálne prepotení vystupujeme na vrchol Motyčskej hole. Po dlhých hodinách konečne pekné výhľady. Teplota s tieni presahuje i tu hore 30 stupňov, koľko je na priamom slnku si netrúfam odhadnúť. Pokúšame sa telefonicky kontaktovať našu parťáčku, ale bezúspešne. Po pol hodine čakania sa rozhodneme ísť jej naproti, tak sa vraciame bez batohov kúsok spať. Zanedlho Dominiku stretáme, s únavou i páľavou bojuje statočne. Na Donovaly to už nie je ďaleko, ešte absolvujeme strmý ale nie príliš dlhý výšľap na Zvolen a už to máme len z kopca. Vrhneme pohľad na masív Prašivej- ten nás našťastie čaká až zajtra. Ešte strmý a dlhý zostup a sme na Donovaloch. Konečne !

Tu nás čaká milé a príjemné stretnutie. Prišli nás sem podporiť Ivetka s Lenkou, naše kamarátky a zanietené turistky. Sadáme na terasu reštaurácie, dávame výdatný obed. Zlatistý mok taktiež nesmie chýbať. Rozprávanie zážitkov nemá konca-kraja. Ivka nám prináša sladkosti na cestu- milé od nej. Vrásky na čele mi robia akurát moje pohorky, Praskliny sa za posledný týždeň riadne zväčšili, až v nich vykukuje biela vnútorná výstelka. Nemám poňatia, ako dlho ešte vydržia. Prežijú ešte Nízke Tatry? A keď zvládnu i Volovské vrchy, čo ešte celá východná časť Slovenska? No radšej nemyslím na možné dôsledky. Zatiaľ húževnato držia pohromade, tak môžem napredovať ďalej- dúfajúc, že to so mnou dobojujú až do cieľa cesty. Na Donovaloch je jediná možnosť nákupu ďalších zásob. Než nám zavrú jediné miestne potraviny, nakupujeme proviant na najbližšie 4 dni a vrchovato plníme batohy. Najbližší nákup bude možný až v Telgárte. Dominika pod ťarchou horúčav mení svoje plány. Denné porcie kilometrov, prevýšenia a stupňov Celzia ju takmer udolali, preto sa rozhoduje zostať na Donovaloch. S nocľahom jej pomáha Ivet, ktorá jej navrhne prenocovanie u nej doma – v Úľanke neďaleko Banskej Bystrice. Z Donoval čoby kameňom dohodil.

Neradi sa lúčime s dievčatami, ale treba nám ďalej. Cieľ dnešného dňa máme v Hiadeľskom sedle, kde chceme prenocovať v turistickom prístrešku. Posilnení dobrým jedlom a pivom sviežo vyrážame po asfaltke nahor. Za chvíľu máme Donovaly ako na dlani. Nemám príliš rád toto stredisko s rozmáhajúcimi sa apartmánovými stavbami panelákovitého typu. Do horského prostredia sa to absolútne nehodí- lokalita stráca akýkoľvek genius loci. Nuž ale nie o to sa developerom jedná, im ide hlavne o tučný zisk. Nuž „pokrok“ nezastavíš, pomyslím si- hlúpy národ, ktorý si nechá zničiť krajinu. Nechávame Donovaly za sebou a škriabeme sa na Kečku. Už je podvečer a zapadajúce slnko mäkko osvetľuje okolité luky i masív Prašivej. Pofukuje lahodný vetrík, ticho šelestí bujná tráva. I slnko skláňajúce sa k obzoru je k nám konečne milosrdné. Zažívam asi najkrajší moment doterajšieho putovania. Pomaly sa približujeme ku Koziemu chrbtu, na ktorý vedie strmý chodník. Kopec sa dá obísť i pohodlným traverzom. Moje rozhodnutie je ale jednoznačné, SNP-čka predsa vedie vrchom. Marián je chvíľu na vážkach, hore sa mu štverať nechce. Ale nakoniec mu to taktiež nedá a ide so mnou. Šplhanie sa nahor ani príliš nebolí- však je to nadnes posledný kopec, ktorý musíme zdolať. Navrchu zhadzujem batoh a neviem sa nabažiť okolitých scenérií. Veľká Fatra a Starohorské vrchy ako na dlani, hlboko pod nami Donovaly, Slnko tesne nad obzorom, žlto sfarbená krajina. Idylku náhle preruší Marian, hystericky gestikulujúc okolo seba. Najprv nechápem dôvod jeho zúfalého kriku- až po pár sekundách pochopím príčinu. Obsadil si ho roj mravcov, Má ich nalepených všade na sebe i na batohu. A zrejme tie potvory nepríjemne štípu. Ja stojím ani nie dva metre od neho a nemám na sebe ani. jediného. Zvláštne. Marián lapajúci po dychu bleskovo vyberá z batoha sprej na ničenie hmyzu a vytvára okolo seba mračno aerosólu nevábnej vône. Asi po minúte si útočiace mravce dajú povedať a zanechávajú obeť svojmu osudu. Keď je po všetkom, smejem sa parťákovi, že mal vlastne šťastie- vybrala si ho kráľovná. Jeho kyslý výraz v tvári ale hovorí za všetko- na takú kráľovnú si nabudúce rád nechá zájsť chuť.

Ešte strmý 250 metrový klesák a sme v Hiadeľskom sedle. Tajne dúfame, že v pondelok tam bude minimum ľudí. No už z lesa počujeme hlasný džavot – takže pusto tam veru nebude. Prichádzame do sedla- útulňa je na prasknutie plná a okolo postavených hádam zo 10 stanov. Celkovo v sedle zakempovalo tak 50 ľudí. Masaker- toto som tu veru ešte nezažil. Vyhliadneme voľné rovné miesto a staviame stan. Na večernú sprchu ideme obďaleč- k prameńu smerom do Korytnice. Rúrka je asi meter nad zemou, kto má odvahu, môže sa v ľadovej vode priamo osprchovať. Odsolení a čistí varíme večeru a s partiou mladých teenagerov a teenageriek posedíme chvíľu pri ohni. Živo sa zaujímajú o naše putovanie a zážitky. Podaktorí sa zrejme poprvýkrát dozvedeli, čo vlastne znamená nápis Cesta hrdinov SNP na turistických smerovníkoch. A možno sme niekoho z nich aj inšpirovali, ktovie. Okolo jedenástej sa lúčime a zaliezame do spacákov. V hlave sa mi premietajú plány na najbližšie dni. Zajtra vkročím do Nízkych Tatier. Na zdolanie tohto impozantného hrebeňa mám vyhradené 3 dni. Nebudú to ľahké etapy a veľkú úlohu tu zohrá i počasie. Snáď mi bude šťastena naklonená tak ako doteraz a ja sa priblížim na dostrel k východu Slovenska. Tráva je luxusne mäkká, spať sa bude dobre. Budík máme nastavený zavčas rána, tak dobrú noc.

FOTOGALÉRIA: