Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (12.deň)

Hiadeľské sedlo – Veľká Chochuľa – Chabenec – Chopok (11.august 2015 )

Okolo druhej v noci ma budí Marian. Vraj čosi šuchoce a chodí okolo stanu. Aby to nebol medveď. Však všetky potraviny máme dnu! Napínam uši ako môžem, ale žiadne podozrivé zvuky nepočujem. Ono je tu tých stanov neúrekom a žeby dotyčná šelma chodila zrovna okolo toho nášho sa mi zdá krajne nepravdepodobné. Možno nejaké malé zvieratko poľakalo parťáka. Nedá mi to, načúvam, ale nič nepočujem. Po pár minútach znovu zaspávam. Medveď- nemedveď.

Ráno vstávame ešte za šera. Celý stanový tábor zatiaľ spokojne spí, my buntošíme ako prví. Čaká nás poctivých 650 výškových metrov na Chochuľu- chceme to vyjsť za chladného rána. Čo najrýchlejšie sa pobalíme, zhltneme rýchlo raňajky a opúšťame Hiadelské sedlo. Na Prašivú som odtiaľto šliapal veľakrát, takže kopec dôverne poznám. Po nekonečnom úvode v lese nasleduje ďalšie nekonečné pokračovanie v kosodrevine. Dobiehame akurát dvoch miestnych zberačov čučoriedok, ktorí majú namierené hore s prázdnou krosnou. Tesne pred vrcholom sa stúpanie zmierňuje , chodníček zarezaný v hustej kosodrevine nás privádza na vrchol Prašivej. Je tu improvizovaná tabuľka s názvom kopca, v podstate sa jedná iba o predvrchol celého masívu. Ale možno odtiaľto vidieť krásne zelenú Malú Chochuľu. Je to nádherný vrchol ihlanovitého tvaru pokrytý fľakmi tmavozelenej kosodreviny roztrúsenej v mori svetlozelenej trávy. Poberáme sa ďalej, cez Malú Chochuľu prichádzame na jej veľkú sestru, na vrchole vo výške 1753 m zhadzujeme batohy a odpočívame. Svaly sa rozohriali, máme dobre nakročené prísť bez problémov na Chopok. Slnko je ešte znesiteľné, dá sa na ňom zrána vyhrievať. Úžasné výhľady vám popisovať nebudem- za tými sa tam musíte vypraviť osobne.

Dlhému vysedávaniu sa bránim, aby nohy nestuhli. Po krátkej prestávke pokračujeme v ústrety hrebeňu Nízkych Tatier. Po prekonaní nevýrazného Košariska nasleduje prudký zostup z celého masívu Prašivej. Ako pomyselná hradba zostáva za nami. V sedle pod Skalkou zastavujeme, aby sme sa najedli. Varím kávičku a neodpustím si ani svoj obľúbený cesnak, ktorý som si zvykol pojedať v dosť veľkých množstvách. Na túto úžasnú zeleninu nedám dopustiť. S plným bruchom a s cesnakovým pachovým doprovodom odkrajujeme ďalšie nízkotatranské metre. Terén je príjemný, bez dlhých stúpaní či klesaní. Z Latiborskej hole sa kocháme pohľadom na neskutočne fotogenickú Veľkú hoľu. Fliačky kosodreviny na nej vytvárajú úžasný vzor. Slnečné počasie sa vytratilo, oblohu začína postupne zapĺňať našuchorená oblačnosť. Tmavnúce baránčeky neveštia nič dobré. Prechádzame cez nevýraznú Zámostskú hoľu a už stúpame na Ďurkovú. Výšľap je tiahly a pomerne prudký, vrchol kopca je zakončený žulovou balvanovou čiapočkou. Tesne spod vrcholu sledujeme záchrannú akciu vrtuľníka HZS nad Mestskou horou. Ako som sa dozvedel neskôr z médií, mladú dievčinu tam postihla srdcová slabosť. Hlavne že nakoniec všetko dobre dopadlo.

Len čo sa rozhliadneme z Ďurkovej, začínajú padať prvé kvapky dažďa. Ani sme si nevšimli, ako sa nad nami zatiahla čierna opona mrakov. Obliekam nepremokavé oblečenie a čakám na Mariána, ktorému prezliekanie a balenie batoha trvá neskutočne dlho. Aspoň trikrát ho prebaľuje, kým je s výsledkom spokojný. Medzitým už riadne prší a začína sa rozbiehať búrka. Blesky nás urýchlene zháňajú z vrcholu a tryskom mierime na útulňu pod Ďurkovou. Zostupujeme v lejaku a overujeme si kvalitu svojho nepremokavého oblečenia. A sme celí radi, keď vkročíme do tepla útulne.

Miestna útulňa je kapitola sama o sebe a vydala by na samostatný článok. Bývali doby, keď tu robil správcu legendárny Ďuro Š., vraj obetavý, ale alkoholom poznamenaný človek. Sám som ho tu párkrát zažil a bol to veru svojrázny týpek. V roku 2011 po známom incidente, pri ktorom sa jeho kumpáni „oslavujúci“ na útulni dopichali nožom, bol nahradený sympatickým párom mladých ľudí. Ak dakedy navštívite útulňu, poznáte ich ľahko podľa nezávisláckej vizáže. Útulňu za dobu svojho chatárčenia pekne zveľadili. Je to každopádne jedno z tých miest, ktoré prekypuje osobitým duchom- duchom, ktorý ani na mnohých klasických horských chatách už nenájdete. O komerčných horských hoteloch ani nehovoriac. Sadáme teda v jedálničke, dávame si horúcu fazuľovú polievku a nesmie chýbať nejaký ten horec. Spolu s nami sa tu pred dažďom ukrylo niekoľko skupiniek turistov, vrátene rodinky s malým dieťaťom. Niekoľkokrát sa pokúšajú pri prechodnom utíchnutí dažďa vyraziť na hrebeň ale vždy sa zakrátko vracajú späť zmoknutí viac, ako boli predtým. Mladá mamina už pomaly nemá čo na seba a musí chúďa pobehovať po útulni v nohavičkách. Hlava rodiny nepriazeň osudu zvláda lepšie- pri každom odchode i návrate sa potúži a zahreje horcom. No každopádne sa divím ich počínaniu, hlavne s ohľadom na malé dieťa v nosiči. My sme trpezliví a ako starí prešibaní horali čakáme na správnu chvíľu. Takýto dážď nebude mať dlhého trvania- typická búrka z horka ako rýchlo príde, tak i odíde. A zostávať na Ďurkovej by sa nám určite nechcelo- plány máme oveľa smelšie. Dumajúc nad ďalšou stratégiou postupu mi zrazu padnú oči na vŕzgajúce otvárajúce sa dvere. Neuveríte kto v nich stojí. Premoknuté a usmievajúce sa drobné dievčisko s veľkým batohom. Dominika. Z blízkej dediny vyrazila hore na hrebeň a taktiež ju zastihla búrková prehánka. Nuž sa s radosťou zvítame – veru sme sa nenazdali, že sa na tomto treku ešte stretneme.

Po dvoch hodinách dažďu došiel dych. Pomedzi mraky presvitá slnko. Nastala tá pravá chvíľa vyraziť. Teší nás, že Dominka pôjde s nami na Chopok. Pred nami je mohutný masív Chabenca a Kotlísk. Zlenivené nohy nútim k šliapaniu v tiahlom a dlhom stúpaní až na vrchol 1955 m vysokého Chabenca. Počasie je pod mrakom, z diaľky i párkrát zahrmí, tak sa priveľmi nezdržujeme. Prekonávame vrchol Kotlísk, fľochneme pohľadom po rozložitej Skalke nachádzajúcej sa v južnej rázsoche vybiehajúcej z hlavného hrebeňa. Prudké klesanie z Kotlísk strieda pozvoľné stúpanie na Poľanu, z ktorej severným smerom vybieha nádherný bočný hrebeň Zákľuk a Bôru. Tam ale dnes namierené nemáme, našu pozornosť púta centrálna časť nízkotatranského hrebeňa. Pod vrcholom Derešov začína chodník pekne vyskladaný zo žulových balvanov, ktorý sa viacmenej súvisle tiahne až po Ďumbier. Neviem kedy a kto vybudoval toto dielo, mám podozrenie, že je to práca nejakých kyklopov. Niektoré kamene sú naozaj obrovské. Prechod Derešov nám spríjemňuje skupinka kamzíkov. Nasleduje už len posledné tiahle stúpanie na Chopok. Samotný vrchol príliš fotogenický nie je- pripomína hŕbu kamenia, ktoré tu len tak ledabolo vysypala nejaká obria Tatrovka. Okolie tohto kopca je navyše zdevastované necitlivou činnosťou človeka. Najatraktívnejšia časť Nízkych Tatier znásilnená známou finančnou skupinou.

Pred neutešeným pohľadom sa utiekame do Kamennej chaty alias Kamienky. Dávam si výborné parené buchty s makom a pivko. Za nocľah sa mi 18 euro platiť nechce. Noc má byť teplá, bezoblačná a navyše majú padať Perzeidy. Ideálna príležitosť spať vonku. Marián s Dominikou podľahnú pohodliu chaty a zostávajú. Ja sa po večeri už takmer za šera poberám ďalej s cieľom nájsť nejaké pekné miestečko na nocľah. Nachádzam ho pomerne rýchlo, asi po 10 minutách chôdze smerom k Ďumbieru. Parádny rovný flek s bujnou mäkkou trávou chránený navôkol žulovými balvanmi. To tam snáď nachystali priamo pre mňa ! Už je takmer tma, tak sa nerozpakujem postaviť stan a nachystať si lôžko na spanie. Síce v NAPANT-e by sa nemalo, ale však čo tu po mne ráno zostane? Trochu uležanej trávy, nič viac. Naťahujem telo do horizontálnej polohy, rozmýšľam nad krásnymi okamžikmi v živote a vychutnávam božské ticho okolo. V tme sa postupne utápa silueta Ďumbiera. Ani neviem ako zaspávam. Perzeidy som žiaľ tentokrát prepásol.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie