Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (13.deň)

Chopok – Čertovica – Ramža (12.august 2015 )

Ani netuším, ako noc ubehla. Zobúdzam sa až ráno na budík. Doma v pohodlnej posteli by som sa nevyspal lepšie ako na tomto luxusnom tatranskom trávniku. Batolím sa von zo stanu. Je krátko pred východom slnka. Pobalím stan a veci, nech ma tu dakto nepristihne. Vychádza slnko spoza Ďumbiera. Sledujem toto úchvatné divadlo- zrod nového dňa je vždy povznášajúci, v horách zvlášť. Neraňajkujem, najem sa pohodlne na chate MRŠ. Vydláždeným žulovým chodníkom zbieham do Demänovského sedla, následne stúpam do sedla Krúpového. Tu robím prestávku- ranné svetlo je perfektné a foteniu okolitých scenérií neviem odolať. Spoločnosť mi robia tri svište sediace na skale opodiaľ. Dovolia mi priblížiť sa k nim, takže mám možnosť si ich zvečniť. Jedna z výhod, že je človek ráno v horách úplne sám- má možnosť dôverne spoznať ich domácich obyvateľov.

Na Ďumbier sa mi nechce. Jednak som už hladný a teším sa na raňajky, jednak som bol na tomto kopci veľakrát, naposledy dva mesiace naspäť. Mierim dolu traverzovým chodníkom na Štefáničku. Odrazu ma ktosi potľapká po pleci. Obzriem sa a kamarát Peťo Bilík, bežec a stovkár v jednom. S rodinou dovolenkuje na chate, nuž vybehol privítať východ slnka na Ďumbier. Spolu ideme na chatu a debatujeme. Dlho sme sa nevideli. Na chate zrovna vkĺznem do jedálne za stôl. Žiaľ raňajky si objednať nemôžem- majú pripravené iba pre ubytovaných hostí. A nič naviac. Nuž si objednávam aspoň kávičku a raňajkujem z vlastných zásob. Nič to, aspoň mi odbudne dačo z batoha. Za pol hodinku prichádza Marián. Nevrlý a uhundraný. Na Kamienke sa ani zamak nevyspal- celú noc tam údajne dakto buntošil, vďaka čomu oka nezažmúril. Poznám Mariána už nejaký ten rok a čo sa týka spánku, toto tvrdí takmer vždy. Avšak nevyzerá trikrát čerstvo, tak mu radšej ani nevravím, ako som spal ja. Načo provokovať. Dominika zostala na Kamienke- ďalej pôjde kľudnejším tempom- cieľ má v Levoči.

Po raňajkách je najvyšší čas vyraziť na cestu. Plán dnešnej etapy je v sedle Priehyba. Najprv nás čaká Králička na rozohriatie. Míňame vrchol Malého Gápľa- je bokom chodníka. Nad Kumštovým sedlom stretáme dvoch Nemcov z Chemnitzu /kedysi to býval Karl Marx Stadt/ . Pohovoríme o horách a povysvetľujem im, čo navôkol vidia. Trekujú pohodovo z Telgártu a sú unesení z divokej východnej časti nízkotatranského hrebeňa. A nemyslia to vôbec ironicky. Akurát sa obávajú medveďov. Nasledujúci úsek po Lajštroch patrí k k najkrajším častiam Nízkych Tatier. Zelené oblé kopce sú posiate všemožnými mozaikami kosodreviny . V pozadí im dominuje rozložitý masív Ďumbiera. Posledné krátke stúpanie je na Lajštroch. Kopec poskytuje pekné výhľady na celé Vysoké i Západné Tatry. Nasleduje klesanie na Čertovicu, v poslednom úseku strmo popri zjazdovke. Kolená dostávajú pekne po papuli, našťastie to máme rýchlo za sebou.

Cez sedlo Čertovica vedie hlavná cesta spájajúca Brezno s Liptovským Hrádkom. Je tu viacero ubytovacích zariadení, možno sa tu i najesť. Potraviny tu však nenakúpite. Čas máme dobrý, nuž sadáme do reštaurácie. Objednáme si kávu, pivo a niečo malé pod zub, A potom nasledujú moje obvyklé reštauračné rituály- nabiť mobil, fotoaparát, potom sa idem na WC poumývať a skultúrniť. Vonku na terase sa vyzúvam a uľavujem unaveným nohám od ťažkých bagandží. Aké príjemné je chodiť chvíľu len tak naboso ! Prestávka sa nakoniec pretiahne na hodinu a pol. Krátko pred poludním sa dvíhame na ďalšiu cestu. Stúpanie do sedla za Lenivou po zvážnici je iba mierne. V sedle sa chodník láme v ostrom uhle doľava. Nasledujúce kilometre vedú prevažne krajinou zdevastovanou polomami a ťažbou. Zamýšľam sa nad tým, ktorá z týchto položiek prispela k devastácii viac. Niet tu veľmi čo fotiť ani obdivovať, tak napredujeme rýchlo. Sme vďační aj za malé fliačiky lesa, ktoré nám aspoň na chvíľu uľavia od páliaceho slnka. O pol druhej prichádzame na Ramžu- zatiaľ tu niet ani nohy.

Počasie však začína štrajkovať. Nielenže sa kompletne zatiahlo, ale dakde pred nami tlmene hrmí. Mraky nad nami sú tehotné dažďom. Asi dve hodiny čakáme, ako sa situácia vyvinie. Čas si zatiaľ krátim počítaním prejdených kilometrov a porovnávam to so vzdialenosťou do cieľa. Zisťujem, že som tesne pred polovicou pochodu- ešte 15 km a budem priamo v polčase. To by po Priehybu mohlo vyjsť. Okolo pol štvrtej sa situácia lepší, tak sa rozhodujeme vyraziť vpred. Do večera máme ešte 4 hodiny, to by sme do Priehyby stihli prísť ešte za svetla. Pre istotu prezliekam nepremokavé nohavice, v prípade náhlej búrky či prehánky budem pripravený. Asi pol hodinu za Ramžou sa pristavujeme pri studničke a naberáme vodu. V tej chvíli mi trkne- kraťasy ! Zostali na útulni ! Keďže sú jediné, ktoré so sebou mám, nedá sa nič robiť- nadávajúc na svoju zábudlivosť vraciame sa späť na Ramžu. To už je dobrých 5 hodín a Priehyba prestáva byť reálna. Ani mne sa už nikam nechce, nuž zostávame. Útulňa i jej okolie sa plní nocľažníkmi. Prichádza Marián (alias Humík) , ktorý putuje z Dukly na Devín. Rozpráva svoje zážitky z východu Slovenska. A prichádza ešte- no hádajte kto. No áno, naša spolupútnička Dominika. Takže nocujeme na útulni zase všetci pohromade. My sa toho húževnatého dievčiska snáď nezbavíme! Samozrejme žartujem, sme radi, že ju zase vidíme. Večer posedíme pri ohni, každý porozpráva svoju porciu zážitkov a potom sa rozlezieme do spacákov.

Zajtra bude hardcore etapa- rád by som došiel až do Telgártu. Po týždni spania vonku sa potrebujem niekde ubytovať, osprchovať a hlavne oprať špinavé veci. A Telgárt je strategický bod, ďalšia civilizácia totiž bude až v Košiciach. Takže teraz je nutné čo najrýchlejšie zaspať !

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie