Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (14.deň)

Ramža – Priehyba – Andrejcová – Kráľova hoľa – Telgárt (13.august 2015 )

Na drevenej prični útulne sa mi vôbec nespí dobre. Zvykol som si na luxus mäkkej trávy. Ani chrápajúci spolunocľažníci k spánkovej pohode príliš neprispievajú. Nadránom už nespím, pozerám do tmy, aby som ostatných nebudil. Akonáhle udrie piata hodina, vstávam. Dnes musíme vyraziť skoro. Jednak je pred nami veľmi náročná etapa a taktiež chcem čo najviac odšliapať dopoludnia- kvôli možným poobedňajším búrkam. Ranné balenie je rýchle, už mám presne zaužívanú rutinu. Však dnes zavŕšim práve dva týždne na ceste, takže niektoré úkony robím takmer automaticky. Raňajky odkladáme na neskôr a tradične ako prví z celého osadenstva vyrážame na cestu. Počasie je pod mrakom, slnko nepečie tak neľútostne ako za uplynulé dni. Napredujeme prevažne zničeným lesom prekonávajúc mierne terénne nerovnosti. Významnejšie stúpanie nás čaká až na Homôlku. Homôlka je pekný a fotogenický kopec zarastený mohutnými trsmi ťažko priechodnej kosodreviny. Turistický chodník ju traverzuje. Na samotnom vrchole som ešte nestál a i tentokrát ju obídeme. No niektorú zimu sa sem iste vypravím. Pod kopcom je pekné lúčnaté sedlo podľa smerovníka zvané Havrania poľana. Tu robíme prestávku a v tráve si rozkladáme raňajky, V mysli si spomeniem na známu pieseň v podaní božského Káju. Podobnosť čisto náhodná !

Posilnení výdatnými raňajkami a kávou sa smelo púšťame ďalej. Dominika s nami plánuje prísť na Andrejcovú, poprípade na Kráľovu hoľu a tam prenocovať. Ďalej plánuje otočiť na Vernár a smerom na Levoču. Marián sa tiež necháva presvedčiť na túto variantu. Takže tu sa naše cesty už definitívne rozídu. Ja musím dnes spať v Telgárte stoj čo stoj. Šľape sa mi náramne dobre, chytám pravidelné strojové tempo. Možno k nemu prispieva i akási vtieravá melódia, ktorá mi neustále znie v hlave. Vzďaľujem sa parťákom, Marián zostáva s Veronikou. Poľahky zdolávam trávnatú a výhľadovú Zadnú hoľu a v súlade so smerovníkom mierim do sedla Priehyba. Nasledujúca časť hrebeňa sa mi zdá nekonečná. Trmácam sa hrebeňovým pralesom na mnohých miestach poničenom vetrom a ťažbou.. Po hodine stojím na Kolesárovej. Odtiaľto nasleduje prudké klesanie do sedla Priehyba. Jedná sa o vôbec najnižšie miesto hlavného nízkotatranského hrebeňa.- sedlo je ešte o 50 m hlbšie ako známa Čertovica. Chodník z Kolesárovej ide bez okolkov priamo dolu- doslova ako po streche. Musím dávať pozor na pošmyknutie. Paličky, ktoré 90% času iba nosím v ruke, tu nachádzajú vrchovaté uplatnenie.

Konečne som v Priehybe. Parťáci sú v nedohľadne za mnou, tak tu žiadnu prestávku nerobím. Odpočiniem až na Veľkej Vápenici. Rovno sa prehupnem do náprotivného svahu. A ten veru stojí zato. Ako som 400 výškových metrov stratil, tak musím teraz 500 metrov nabrať. Tempo sa značne spomaľuje, ale prakticky bez prestávky, krok za krokom ukrajujem metre na Veľkú Vápenicu, dominantný kopec tejto časti Nízkych Tatier. Po vyčerpávajúcom lesnom úseku sa konečne blížim k vrcholovým lúkam. V týchto častiach sa sklon chodníka zmierňuje, takže netrvá dlho a som na samotnom vrchole. Skladám batoh, vyzúvam pohorky a zvalím sa do mäkkej trávy. Počasie i teplota tu hore je príjemná. Zatiaľ čo na dolniakoch majú na teplomeroch štyridsiatky, tu to odhadujem na 25 stupňov a k tomu pofukuje príjemný vánok. Takéto chvíle si treba v horách vychutnať – sú totiž za odmenu.

No každá siesta raz skončí, tak i ja neochotne obúvam topánky a zdvíham sa k ďalšiemu pochodu. Polomy, ktoré ma sprevádzali od Čertovice po Priehybu, tu definitívne končia a od Vápenice začína veľmi pekná časť hrebeňa. Z vrcholu klesám do nie príliš hlbokého sedla Priehybka. Odtiaľto vypadá Veľká Vápenica naozaj príťažlivo. Ďalej pokračujem pohodlným chodníkom po nádherných vrcholových lúkach, lemovaných urastenými smrekmi. Na Andrejcovú prichádzam presne napoludnie. Je tu pekne zrenovovaná turistická útulňa i prameň vody. Útulňa má toho roku svojho gazdu (viem, na Slovensku je to sprofanované slovo), takže sa blýska čistotou, okenice sú vyzdobené muškátmi. Ako dakde na rakúskom vidieku. Pán domáci tu nie je, má prísť až večer. Takže pivko si dať nemôžem. Som hladný ako vlk, vyťahujem z batoha poživeň a obedujem. Zásoby sa mi veru míňajú, ďalší dobrý dôvod prísť dneska do Telgártu. Na chvíľu sa vyzúvam a močím nohy v ľadovej studničke. Však sa aj nazýva Zimný prameň, voda je tu „zimná“ i v tej najväčšej horúčave. Masáž nôh je ale neskutočne slastná.

I napriek dlhej prestávke ma kamaráti nedobehli. Zrejme už idú na pohodu s menej ambicióznym cieľom dnešnej etapy. Posilnený a osviežený stúpam na nevýrazný kopec Andrejcová. Ak by som mal vybrať najkrajšie miesto východnej časti Nízkych Tatier, tak by to isto bolo tu. Parádne lúčne úseky porastené trsmi borievok, tisov a kosodreviny lemujú po okrajoch tmavé smrečiny. Pomedzi to rastie veľa čučoriedok. Zdvihnem hlavu hore a vidím dominantný masív Kráľovej hole, poslednú strážnu hradbu nízkotatranského hrebeňa. Vrásky na tvári mi spôsobuje akurát od chrbta sa blížiaca mrákava. Predo mnou je zatiaľ modré azúro, tak dúfam, že prípadnej búrke utečiem. Čaká ma poctivých 300 výškových metrov na Bartkovú, prvý vrchol v kráľovohoľskom masíve. Síl mám ešte nadostač, batoh takmer vyjedený, tak to ide pomerne hladko. Z kamenistého vrcholu môžem pohľadom zbilancovať prejdenú trasu. Avšak tmavé mračná ma poháňajú ďalej. Je tomu už 10 rokov, čo som s partiou kamarátov uviazol v búrke pod Orlovou a veru si podobný zážitok nemienim zopakovať. Cez plytké sedielka prechádzam cez Orlovú a Strednú hoľu. Už iba záverečné stúpanie a som pri vysielači. Hranatá a škaredá budova vysielača skrýva i malú núdzovú miestnosť pre turistov. Dojedám posledné zásoby stravy a píšem správu parťákom. Snažím sa telefonicky zistiť možnosť ubytovania v Telgárte. Všade majú plno, nuž zatiaľ netuším, kde budem nocovať. Okolo štvrtej začínam zostupovať. V zapadajúcom slnku sa krásne vykresľuje bralnatý vrchol Kráľovej skaly. Míňam prameň Zubrovice, potom nasleduje nekonečný zostup popri elektrickom vedení zásobujúcom vysielač. Posledný úsek v lese komplikujú popadané stromy, ale to už som skoro v Telgárte. Tisíc výškových metrov nadol je za mnou- kolená zocelené dvojtýždňovým putovaním to prechádzajú povzneseným mlčaním.

Mierim do miestnej pizzerie a skúmam možnosť večere aj ubytovania. Večera nie je problém, dávam si slepačí vývar, kurča s ryžou a broskyňovým kompótom. Po niekoľkých dňoch suchej stravy normálne jedlo chutí dvojnásobne. Ťažšie je to s ubytovaním. Pani v pizzerii obvoláva niekoľko miestnych privátov. Všetci však majú plno. Navrhuje mi ubytovanie u známej v Šumiaci, to je ale trošku z ruky. Nakoniec sa jej darí predsa len zohnať mi nocľah v apartmáne u jedného manželského páru. Párik tvoria dvaja ultratrailoví bežci a rozhodne im nevadí treker ubytovaný vo vedľajšej miestnosti. Som im vďačný. Večer pokecáme o turistike i behaní. Musím urobiť veľké pranie- periem všetky prepotené a špinavé veci a rozvešiavam ich po celej izbe. Horúca sprcha má na mňa blahodarné účinky. Som unavený ako mača. Luxusná mäkká posteľ mi túto noc bude vravieť pane ! Dnes mám v nohách 37 km a takmer 2000 výškových metrov. Na ceste som presne dva týždne a práve som sa prehupol do druhej polovice putovania. Za sebou mám najnáročnejšie pohoria stredného Slovenska a pred sebou ľudoprázdne Volovské vrchy. Ak všetko pôjde hladko, za štyri dni som v Košiciach. K spánku sa nemusím vôbec presviedčať- zaspávam okamžite po zaľahnutí.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie