Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (15.deň)

Telgárt – Dobšinský kopec – pod Stromišom (14.august 2015)

Ráno sa budím odpočinutý a svieži. Po únavných a náročných etapách ma dnes čaká viac-menej oddychový deň, dačo cez 30 km so znesiteľným prevýšením. Okolo siedmej som kompletne zbalený a pripravený vyraziť na cestu. Bežecký párik odišiel už krátko po štvrtej. Vraciam kľúče od domu pani domácej bývajúcej o ulicu ďalej a mierim do miestnych potravín. Oproti mne kráča párik turistov s veľkými batohmi. Marián a Dominika to včera nakoniec dotiahli až na Kráľovu hoľu a prenocovali v núdzovej bivakovacej miestnosti vysielača. Mariánovi končí dovolenka, z Telgártu cestuje domov. Dominika má naplánovanú cestu do Levoče, ale jej trasa už nie je kompatibilná s mojou- mojím najbližším cieľom sú totiž Košice. Nakupujem v miestnej Jednote, klasický obchod s pultovým predajom a dlhou šórou ranných zákazníkov. Nemám sa však kam ponáhľať a jedlo až po Košice beztak nikde nenakúpim. Plním teda batoh potravinami na ďalšie 4 dni a lúčim sa s mojimi spolubojovníkmi. Potiahli ma za polovicu trasy, ďalšie dva týždne to bude iba na mne. Tesne za Telgártom stretám dve sympatické dievčence- Majku a Marcelku. Šliapu z Dukly na Devín a nocovali taktiež niekde v Telgárte. Stretnutia SNP-čkárov na trase sú vždy veľmi srdečné a ani toto nie je výnimkou. Už sa navzájom spoľahlivo rozpoznávame podľa vizáže ako aj podľa veľkých batohov i opálených a ošľahaných tvárí. Samozrejmosťou je výmena skúseností, predovšetkým o možnostiach ubytovania, bivakovania a zdrojoch vody po ceste. Poprajem im veľa zdaru na hrebeni Nízkych Tatier, Po asfaltke I/66 pohodlne kráčam do sedla Besník. Tesne pod sedlom míňam prameň Hrona s pekne upraveným altánkom.

V samotnom sedle odbočujem doprava na spevnenú šotolinovú cestu. Spod lesa mám panoramatický výhľad na malebný Besník i monumentálnu Kráľovu hoľu. Na moment sa pristavujem pri Ježiškovi a pohodlnou cestou prichádzam na chatu Rita na Čuntave. Chata neposkytuje občerstvovacie služby turistom, Napokon tých turistov tadiaľto ani príliš nechodí. Predo mnou je úsek trasy prechádzajúci južnou časťou Slovenského raja. Smrekové lesy popretkávané peknými zelenými lúkami lahodia oku i objektívu fotoaparátu. Zastavujem sa až pri studničke pod Gápľom. Vedľa je pekný altánok, tak obedujem. V studničke následne chladím rozhorúčenú hlavu i unavené nohy. Na sedlo Dobšinský kopec (nepýtajte sa ma, prečo sa sedlo volá kopec) to už mám kúsok. Sparná horúčava vrcholí, dusno veští búrku. Na lúčnom hrebeni nad Dedinkami skutočne začína pršať a náhle prihrmí i spomínaná búrka. Otvorený terén za týchto podmienok neriskujem a zbieham kúsok nižšie do bukového lesa. Vyberám si hustý strom ako úkryt. Však táto taktika sa mi osvedčila už v Bielych Karpatoch, tak prečo ju nezopakovať? Dážď i búrka trvajú zo dve hodiny. Môj bukový dáždnik je však spoľahlivý- zostávam takmer v suchu. Po daždi sa vyčasilo, ale dusno zostáva stále rovnaké. Prekonávam niekoľko nevýrazných sedielok- najprv Kruhovú a potom Dobšinský vrch (zase ten podivný názov sedla). Na vrchol Ostrej sa i spotím – však nenadarmo nesie tento názov.

Nenápadne sa posúvam na začiatok rozložitých Volovských vrchov. Poznávam ich spoľahlivo- podľa rozsiahlych holín, ktoré tu zostali po vyťažených polomoch. Nekonečne sa krútiacou zvážnicou sa po hodine šliapania dostávam k rázcestiu pod Stromišom. Sú tu naskladané obrovské haldy vyťaženej guľatiny. Toto miesto dôverne poznám. Kúsok bokom od chodníka je poľovnícka chatka s malou krytou terasou pred dverami. A predovšetkým je tu prameň vody. Ideálne miesto na nocľah. Ani nerozbaľujem stan, ustielam si priamo pred dverami. Využívam pramenitú vodu a pácham dôkladnú celotelovú očistu. Po kúpeli sa cítim ako znovuzrodený. Niet nadto ľahnúť do spacáku čistý ako mimino. Varím večeru a sledujem červené farby zapadajúceho slnka. Moje biorytmy sú už dokonale zosúladené so striedaním dňa a noci, takže po zotmení takmer okamžite zaspávam.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie