Denník N

Vôňa smrti

Nikdy som neuvažoval nad tým, kedy a ako sa ukončí môj život. Je to prinajmenšom priskoré. Ale ak by som sa mal nad tým zamyslieť, tak určite by som si to nepredstavoval ako niečo abstraktné alebo teatrálne.

V určitom slova zmysle každý z nás by bol najradšej – ak sa to tak dá nazvať – ak by k tomu došlo v noci, počas spánku, ba dokonca snívania o niečom príjemnom. Nuž, vieme, ani život nehodlá učiniť podľa našich žiadostí a prianí, nieto ešte smrť.

Môj prvý kontakt so smrťou ako takým sa stal vtedy, keď som bol  svedkom skonania najdrahšieho domáceho zvieratka. Najprv som nemal ani potuchy o tom, čo sa vlastne deje a prečo sa morčiatko Mišo správalo zaujímavým spôsobom a našiel si útočisko v sene vystlanom rohu svôjho príbytku. S nemým úžasom a zármutkom som sledoval posledné okamihy jeho života a usedavým plačom a nariekaním som sa s ním rozlúčil.

Mal som osem rokov. Odvtedy som zažil veľa ťažkých chvíľ, ktoré súviseli s koncom daného života. Či už išlo o stratu príbuzného alebo koniec ľudského vzťahu. V tomto čítaní je to možné chápať ako sériu zánikov, ktoré nás sprevádzajú počas celého života a predsa sa s nimi ťažko vysporadúváva.

„What Man Doth Foolishly Call „Death“(Čo človek nazýva hlúpo Smrť)”

Nájde sa množstvo súvisiacich článkov, publikácií, kníh i vedeckých rozpráv ale v konečnom dôsledku neexistuje dôkladné ozrejmenie daného javu a nevyvrátiteľná téza. Zakaždým, ak sa o to niekto pokúsi, sa nájde množstvo protiargumentov.

Je zaujímavé, že nemáme vysvetlenie práve na tento zvláštny a nepopísateľný jav, ktorý nás neodvratne čaká a neminie. Je to nevyhnutná súčasť života na zemi. Prirodzená a predsa tajuplná a nehmatateľná. Neučíme sa o tom, nepripravujeme sa na to po celý ten čas, ale necháme sa napospas osudu, a vôbec sa tomu patrične nevenujeme. Hlavne čo sa týka vlastnej mortality. Bez kombatu.

Zaujímam sa o to aj preto, aby som bol ako-tak pripravený upustiť od čulého a energického života. Nehľadám elixír ani nič podobné, rád by som sa venoval aktuálnemu prežívaniu daného okamihu, ale k tomu neodbytne patrí aj uvažovanie o nastávajúcom a blížiacim sa konci. Nechcem nikoho rozdeptať, život je príliš krásny na to, aby sme sa zaoberali s tým, čo nám prekazuje dobrý pocit hojnosti a radosti. Len tak, keď nečinne si sedím a pozerám sa na hviezdami posypanú oblohu tak sa mi marí o minulosti, pretože aj svit je len lúč svetla minulosti.

Nakoľko podľa našich pozorovaní je smrť ešte stále niečo mimoriadné a vzdialené, tak si ju predstavujem ako súhrn vedeckých a filozofických ideológií o zániku alebo znovuzrodenia, samozrejme závisí od toho, ktoré videnie sveta je nám blízke. Myslím si, že naša smrť i náš život má svoj zmysel a cieľ. I keď sčasti nekontrolovateľný.

Rád sa prechádzam v sychravom počasí a pozorujem pochmúrny svet okolo mňa. A práve v takýchto chvíľach mi prichádza na myseľ presvedčenie, že smrť sa potajomky a postupne plazí a driape sa pod vetrovku a zanecháva za sebou plesnivý zápach vzduchu s esenciou vône živice zo santálového dreva. Zacítil som to už viackrát. Je to ako keď niekto zájde do kostola na zádušnú omšu alebo vstúpi do veľmi starého a nevetraného domu a zacíti pach osihotenosti. To je podľa mňa smrť a zánik. Byť živý, ale bezduchý.

Teraz najčítanejšie