Svet po Lucke

Úradníci tvrdili, že dva roky „po Lucke“ sa veľa vecí zmenilo. Že sa začali radoví zamestnanci vzdelávať, že majú pravidelné supervízie, že sa sprísnili kontroly. Že vznikli národné plány, koordinačné centrá proti násiliu na deťoch, stratégie a metodické materiály a najmä – že žiadny podnet o násilí na deťoch už neostane nepreverený niekde v šuflíku. Kade som chodila, tade som frfľala a tvrdila, že to iste nie je pravda, lebo moji klienti zažívajú stále tie isté absurdné situácie a bojujú stále s tou istou aroganciou a neodbornosťou. Len som – okrem desiatok zamotaných príbehov – nemala nič poriadne v rukách.

A potom prišla Martina.

A rozprávala mi príbeh: o tom ako dostala strach, pretože sa niečo začalo diať s jej trojročnou dcérou. Popisovala mi situácie, ako sa dievčatko rozrozkričí, keď pre ňu príde otec, ako sa nechce pohnúť z miesta, ako zalezie pod posteľ, alebo sa jej drží ako kliešť. Ukazovala mi správy od psychologičky, v ktorých sa píše o úzkosti a strachu, pustila niekoľko nahrávok, na ktorých malé dievčatko hovorí o dotykoch na intímnych miestach a o tom, ako sa nechce vyzliekať. A rozprávala mi aj o tom, že keď sa zašla 22. októbra poradiť na sociálku, tak jej povedali… hm. Čo vlastne? Že má s otcom komunikovať, že obaja majú k dieťaťu rovnaké práva, že sa „s tým nedá nič robiť“, a že keď sa Viktorka tak bráni, je asi chyba v nej ako v matke, pretože ju zle pripravuje, rozmaznáva ju a že najlepšie by bolo, jednoducho ju vyložiť pred dvere, nech si s ňou otec poradí.

CD, na ktoré Martina nahrala rozprávanie svojej dcérky, prevziať odmietli. Takto:

Striaslo ma.

Keď ma niekto volá, aby som vstúpila do jeho príbehu, v ktorom ide o násilie a zneužívanie – som veľmi opatrná. Veci často nie sú čierno – biele, niekedy hľadám pravdu mesiace a niekedy sa ju vôbec nedozviem. Viem, aké je ľahké obviniť niekoho z toho, čo neurobil a na roky mu zaraziť prístup k dieťaťu. Keď sa v takom príbehu ocitnem, najčastejšie si hovorím vetu: „len neurobiť chybu“. Našľapujem po špičkách, snažím sa zistiť, čo sa skutočne medzi „veľkými“ a „malými“ deje, či náhodou dieťa nie je len nástrojom, ako to tomu druhému natrieť a hľadám riešenia ako zabezpečiť deťom bezpečie, ale zároveň nepretrhať väzby, aby v prípadoch, kde sa zistí (často až po mesiacoch), že obvinenia z násilia boli výmyslom, existovala cesta späť k dieťaťu a ľudia nežili s pocitom, že spravodlivosť neexistuje.

Teraz som sa ale pozerala na záznam, ktorý priniesla Martina a myslela som si, že to nemôže byť – vo svete „po Lucke“ – pravda. Správny úradný postup je predsa úplne jednoduchý: sedím v kancelárii, príde klient, vypočujem ho, prevezmem CD-čko, spíšem o tom záznam na päť riadkov, dohodnem sa, kedy mu zavolám, aký bude ďalší postup. Keď klient za sebou zavrie dvere, CD-čko si vypočujem, zapíšem si, čo je v ňom dôležité a rozhodnem, čo ďalej – či podám podnet na políciu, či predvolám oboch rodičov a budem hľadať dohodu, či sa pôjdem porozprávať s dieťaťom, čokoľvek čo mi umožní zákon. Jednoduchá robota. Najviac na hodinu úradníckeho času.

Tak sme s Martinou 28. októbra napísali a odoslali na úrad prvú námietku nesprávneho úradného postupu.

Aby si úradníčky nemysleli, že matka je úplne hlúpa, v dvojstranovom podaní sme citovali zopár zákonov, zo dve interné normy a uviedli sme aj podobné prípady. Odpoveď prišla o dva dni – 30. 10. 2014. Úradníčka najskôr Martine do mailu napísala, cit.: „vážená pani, odpoveď vám posielam listom“.

Tak Martina napísala ďalší mail, že poštou netreba, že stačí elektronicky a na záver dodala niečo o šetrení peňazí daňových poplatníkov. Mail s prílohou obratom (po takmer piatich hodinách) a po telefonáte o tom, ako na úrade nie je voľný scanner, predsa len prišiel.

„No vidíte, nebude to také zlé.“, povedala som. „Reagovali rýchlo a odpovedať inak, než – prepáčte, spravili sme kiks, prineste to CD-čko a pozrieme sa na to, urobíme všetko, aby bola Vikina v bezpečí – nemôžu.“

Môžu. Prišlo toto:

V tom momente som sa vážne nahnevala. Hovorila som si, že ak je toto tá sociálno právna ochrana detí – tak nech to radšej nerobí ten štát vôbec. Nič nevedia, nič nemôžu, nič nechcú rozhodnúť a najmä nič nechcú vidieť. Ale súdoch tie tety posedávajú a vyjadrujú sa k osudom detí, ktorých tváre niekedy ani nevideli. Taká zúrivá som si sadla a napísala som na Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny žiadosť podľa Zákona 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. V skratke som sa spýtala, či sociálka musí prevziať všetky podnety o deťoch a v akej forme – teda či aj na CD nosičoch. Odpovedali jednoducho: musí. Všetky a v akejkoľvek forme.

A tak sme 5. 11. 2014 s Martinou napísali ďalší list – zámerne sme ho nazvali „podnet“, nie „sťažnosť“. Už ich totiž poznám: na „sťažnosť“ nám po 30 dňoch príde odpoveď, že našu sťažnosť prekvalifikovali na „podnet“ a na ten nám odpovedia až po ďalších 30 dňoch. Alebo aj nie. Tentoraz pošta smerovala nielen k úradníčke, zodpovednej za vedenie spisu malej Vikiny a k jej koordinátorke, ale aj na odbor kontroly a vedenie oddelenia sociálno právnej ochrany detí a sociálnej kurately úradu.

Odpoveď od prvej úradníčky prišla tentoraz 14. 11. 2014 – teda za 9 dní. Bola jednoduchá: „vážená pani, prineste nahrávky“. Odpoveď od kontroly a vedenia oddelenia sociálno právnej ochrany detí a sociálnej kurately neprišla dodnes. Iste: majú ten list na stole dnes len 16 dní a určite robia aj niečo dôležitejšie, než odpovedať kverulantom.

Veta, ktorá mala padnúť 22. 10. 2014 padla až o 22 dní, 2 listy a niekoľko mailov neskôr. Keby sme netlačili, keby sme nepísali, nepadla by vôbec.

Pritom sa jednalo o banálny úradný úkon, ktorý musí zvládnuť každý radový úradník. Za tých 22 dní, čo sa s nami úrad naťahoval o to, čo bolo jasné hneď v deň č. 1 – teda či má CD prevziať, alebo nie – nikto z úradníkov nevidel Vikinu, nikto sa s ňou nerozprával, nikoho nezaujímalo čo a ako cíti. Nikto nekontaktoval jej psychologičku, či sa s dievčatkom niečo nedeje. 

Len preto, že na slušné žiadosti úrad nereagoval, tak sme za tých 22 dní tými dvoma podaniami zamestanali najmenej 7 úradníkov a pripravili ich odhadom najmenej o 9 hodín a 40 minút pracovného času: tá štátna zamestnankyňa, čo vedie spis malej Vikiny a zastupuje jej záujmy v súdnych konaniach, musela špekulovať nad tým, čo Martine odpíše najmenej 2 hodiny. Jej koordinátorka musela prečítať naše podania a pomôcť zoštylizovať prvú odpoveď. To jej isto netrvalo menej ako jednu hodinu. Potom ich obe „zhora“ sfúkli. Pracovníčku, čo odpoveď scanovala, sme následne pripravili o 10 minút. Vedúce oddelenia sociálno právnej ochrany detí a sociálnej kurately a oddelenia kontroly a aj najmenej jednu ďalšiu radovú pracovníčku oddelenia kontroly to bude stáť, kým vymyslia odpoveď na naše už rozsiahle podanie, najmenej po dvoch hodinách. A ešte je tu aj pracovníčka Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá odpovedala na naše otázky podľa infozákona – povedzme že 30 min.

Z jedného úradného záznamu na jednu hodinu sa stala práca pre tím byrokratov: nečudujem sa, že nestíhajú a pýtajú od štátu viac zamestnancov a viac peňazí.

Pritom sme od nich nechceli de facto nič: nesťažovali sme sa, nepísali na ministerstvo, prezidentovi a ani generálnemu prokurátorovi. Nevolali sme novinárov. Dali sme im šancu, aby ukázali, čo vedia, a správali sme sa slušne, aby sa nemohli vyhovárať, že sa nedalo, že im nebolo umožnené, že agresívna klientka so zbesilou poradkyňou zmarili ich najčírejšie úmysly v záujme dieťaťa. Len sme ich nechali sme konať a pozerali sme sa.

A videli sme ten svet „po Lucke“.

Je desivé, že to nie je to o zlyhaní jednotlivca, nejakej hlúpej anonymnej tety. Z tých 7 ľudí, čo príbeh riešili, sa za tých 22 dní správali profesionálne 2 (slovom dve) ženy: tá pani, čo oscanovala dokument a tá pani, čo odpovedala na žiadosť podľa infozákona (spolu 40 minút).

Všetky ostatné úradníčky hodiny – už najmenej 9 hodín – riešia to, čo malo trvať chvíľu. Žiadna z nich tej Martine nepovedala „prepáčte, pomýlili sme sa“. Za tých 9 hodín mohli predsa obvolať lekárku, škôlku, spojiť sa s psychologičkou. Ísť sa na hodinu postaviť na odchod Vikiny od mamy k tatovi a začať hľadať pravdu. Ak tieto jednoduché postupy neovládala pracovníčka, čo zodpovedá za vedenie spisovej dokumentácie, tak jej ho mala poradiť koordinátorka a ak tomu nerozumie ani tá, tak by o nich snáď mohla niečo vedieť vedúca oddelenia.

Myslím, že v tomto príbehu je to presne tak, ako mi raz povedal Martin: „Ja proste úradom verím, verím v ich bezhraničnú hlúposť, neochotu, zlý úmysel.“

Hej. Kým sa hráte s úradmi o nejaké dávky a príspevky alebo dotácie, viac menej sa bavíte. Ak ale hráte o dôstojný život (svojho) dieťaťa, je to zlé. Je to neprípustné. 

A mňa zaujíma, čo sa bude diať v tomto príbehu ďalej. Keby som totiž bola v Martininej koži, nemala by som dnes pocit výhry, mala by som strach. Kde má teraz nabrať istotu, že sa jej pracovníčka nebude chcieť za tú hanbu, za tie sťažnosti (a možno aj za tento blog), pomstiť? Kde bude mať istotu, že jej ďalšie kroky nebudú rovnako nesprávne? Kde má nabrať istotu, že Vikinu nepoškodí ďalším neodborným postupom? Kde má istotu, že ak dievčatko náhodou bude tá pani vypočúvať, zapíše všetko tak, ako to skutočne odozneje? Výpovede detí pre súdne konania sa nikde nenahrávajú, nikde nearchivujú a rodičia pri nich nie sú – dve tety, čo s dieťaťom hovoria, si vzájomne dosvedčia, že to tak naozaj povedalo. Kde má istotu, že sa tá pani na ňu nebude pozerať cez prsty, keď bude hodnotiť podmienky u nej doma?

Pozerám sa na Martinu a viem, že si už nikdy nebude istá zákonným postupom. Nemalo by to tak byť.