O nebezpečenstvách výučby dejepisu na školách
Nedávno sa konal XV. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, ktorej predseda a podpredseda prišli do televízie TA3 diskutovať aj o potrebe zintenzívnenia či zlepšenia výučby dejepisu na školách. Sledoval som to i s jedným rozšanteným psom, na ktorého šťastie som pozeral žiarlivým okom. Zviera totiž vôbec nezaujíma, čo bolo včera, zato moderné ľudstvo žije s reťazou na krku, ktorá je priviazaná o búdu jeho individuálnej i kolektívnej pamäte, a jej pevné ohnivá mu nedajú dobehnúť k úplne novým zajtrajškom. Nejeden človek chce dosiahnuť svoj ideál šťastia napodobovaním zábudlivého zvieraťa, ale človek žiť nehistoricky jednoducho nedokáže. Výučba dejepisu sa teda javí byť preňho užitočná, otázkou však je, aký dejepis vyučovať, keďže sú minimálne tri možnosti.
Prvý dejepis, ktorý sa dá vyučovať na školách a najčastejšie sa aj vyučuje, je dejepis romantický. Romantický dejepis je vlastne oprašovaním starého v meste, regióne či národe, ktorého je dejepisec alebo jeho poslucháč súčasťou, s cieľom nadväzovať na tie najlepšie tradície. Takýto dejepis vidí veci príliš zblízka, aby ich mohol naozaj vidieť, všetko „naše“ je hodnotné, nič „naše“ nie je bezcenné, zato tých druhých nezriedka áno. Romantické histórie si preto často odporujú: napríklad história Maďarska s históriou jeho susedných krajín.
Romantizmus sa v prípade potreby striedava s tvrdou propagandou, napríklad hunské dejiny privilegovaných v Uhorsku či sarmatské v Poľsku sú starobylými príkladmi zo stredoeurópskeho regiónu, novších by bolo neúrekom; sem patrí aj idealizácia relatívneho ekonomického úspechu tzv. 1. Slovenskej republiky, ktorá robí vrásky dnešným historikom. Romantický dejepis je nevyspytateľný – môže doviesť Talianov k nezabudnuteľnej renesancii, ale aj k zabudnutiahodnému fašizmu; jeho možnosti sú skutočne neobmedzené.
Druhým dejepisom, vyzdvihovaným historickou spoločnosťou, je dejepis kritický. Tento dejepis vytrháva zo zeme všetok pleveľ, pričom s burinou úmyselne šklbe aj nejeden kvet romantickej histórie. Tak napríklad údajnú múdrosť a civilizovanosť kráľa Svätopluka, podľa hodnoverných dobových prameňov „vagíny všetkej vierolomnosti“, ktorá urezávala porazeným nepriateľom pravú ruku, jazyk a genitálie a ich vojakom prinajmenšom ľavicu, alebo mýtickú bitku pri Rozhanovciach, v ktorej sa sklonila Matúšova zem – pochybný prototyp slovenského kniežatstva – pred pokrokovými a vo všetkých ohľadoch pre budúcnosť lepšími silami. A zaiste nie je nič ľahšie, ako urobiť z nejakého Jánošíka tuctového zlodeja a vraha.
Kritický dejepis so sebou často nesie veľké riziká, lebo na rozdiel od romantickej histórie nám môže ukázať, že sme potomkami šialencov a zločincov, a opodstatnená obava nám našepkáva, že aj my by sme raz v jej rámci mohli byť posudzovaní ako šialenci a zločinci. Kritická história má navyše aj ďalšie úskalia, ktoré môžu oprávnene znepokojovať najmä toho, kto platí jej výučbu. Ten si môže klásť otázku, či tento dejepis napríklad neoslabí ideu národa a štátu. Nezačnú občania prijímať iné občianstva z dôvodu straty národnej hrdosti? A ako sa budú správať v čase vojny? Nie je historická pravda v rukách všetkých nebezpečná? Ekonomické a politické dôsledky výučby kritického dejepisu sú ťažko predvídateľné, no budú s najväčšou pravdepodobnosťou negatívne, ba môžu byť doslova katastrofálne pre samotného toho, kto ju bude finančne podporovať.
Tretím dejepisom je napokon taká história, ktorá je učiteľkou života. Tu nemajú žiaden význam miesta a dátumy, teda či 2. svetová vojna začala v roku 1938 pripojením Rakúska, prípadne rozbitím Československa, alebo napadnutím Poľska v roku 1939, Ruska a USA v roku 1941, či ešte pár rokov pred tým všetkým v Ázii. V rámci tejto histórie vyvolávajú smiech archeológovia so svojím lovením črepín zo zeme, ba aj tí, ktorí kráčajú od rána do večera po egyptských pyramídach. Na smiech sú aj filológovia s ich vŕtaním sa v textoch, z ktorých nič zásadne poučné pre život už dnes asi nevyplynie.
Problémom histórie ako učiteľky života, samozrejme, je, že veci sa v rôznych časoch nedejú rovnako a v rovnakých súvislostiach. Ťažko si možno predstaviť, že by Štefánik a jemu podobní vždy padali lietadlom na to isté miesto a tou istou rukou príčin; často sa padá niekde inde s niečím iným pre niečo iné, a najčastejšie sa vôbec nepadá. Nad takouto „učiteľkou“ nám potom neostáva nič iné, len si buď povzdychnúť a slepo jej neveriť, alebo vyhlásiť astrológiu za vedu a zahĺbiť sa do štúdia kníh starých klamárov a podvodníkov, ako bol Nostradamus.
Neodškriepiteľným pozitívom uvedeného druhu dejepisu však je, že človek sa v ňom dozvedá, čo všetko je možné. Ako otrhaní československí legionári, vojsko štátiku, čo ani neexistoval, bili neskôr chýrnu Červenú armádu a hnali ju po šírej Rusi ako vyplašeného zajaca alebo ako hŕstka presvedčených jednotlivcov dokázala jedným ťahom pera zničiť vynikajúcu a skvostnú monarchiu Habsburgovcov v podstate proti vôli drvivej väčšiny jej neuvedomelých občanov sú určite skvelými príkladmi hodnými pozornosti.
