Denník N

Európa hnedne, Rakúsko porazilo krajnú pravicu len tesne. Ako by skončil prezidentský duel Kiska vs. Kotleba?

Antikampaň na volebnom pútači Norberta Hofera v Dolnom Rakúsku v máji 2016. Foto – Tomáš Lukačovský
Antikampaň na volebnom pútači Norberta Hofera v Dolnom Rakúsku v máji 2016. Foto – Tomáš Lukačovský

Politici, ktorí sa pasujú do role ochrancov národa, sú v skutočnosti jeho hrozbou.

Tohtoročné prezidentské voľby v Rakúsku boli dôležité z celoeurópskeho hľadiska. Najneskôr od volieb do Európskeho parlamentu v roku 2014 totiž v celej Európe pozorujeme vzostup krajnej pravice a fašizáciu časti spoločnosti. Práve súboj o Hofburg, niekdajšie sídlo Habsburgovcov, ukázal, ako budú pravdepodobne vyzerať ďalšie dôležité voľby v našom civilizačnom priestore – od jesenných prezidentských volieb v USA až po budúcoročné prezidentské vo Francúzsku a parlamentné v Nemecku.

Rozpad Európy do roka a do dňa?

Americká novinárka Anne Applebaumová ako prvá upozornila, že sa nachádzame dve až tri voľby od konca NATO, EÚ a možno aj celého liberálneho svetového poriadku v podobe, v akej ho poznáme dnes. Stačí, aby tieto voľby dopadli veľmi zle a zvíťazili v nich kandidáti z krajnej pravice, respektíve populisti s radikálnymi názormi. Myslí sa pri tom najmä na už spomínané voľby v USA, Francúzsku a Nemecku. Zabúdať netreba ani na britské referendum o vystúpení z EÚ, ktoré nás čaká ešte predtým.

Nie je náročné predstaviť si, čo by sa dialo v Európe, ak by sa americkým prezidentom stal Donald Trump, francúzskou prezidentkou Marine Le Penová a nemecká kancelárka Angela Merkelová by po voľbách nevedela zostaviť vládu z štandardných strán (nemeckého, nie slovenského typu), teda bez krajnej pravice či krajnej ľavice. Európa oslabená odchodom Spojeného kráľovstva, bez americkej podpory, s hroziacim frexitom, a bez politicky stabilného Nemecka nemôže byť v záujme žiadneho normálneho politika v Európe.

Ako prvé by novú situáciu využilo Rusko, o tom niet žiadnych pochýb. Treba mať na pamäti, ako Kremeľ pohotovo aplikoval svoje plány ovládnuť Krym a časť východnej Ukrajiny po tom, čo Ukrajinci zvrhli skorumpovaný proruský režim Viktora Janukovyča. Krym ešte mnohých prekvapil a nik nezakročil, no na Donbase bolo Rusko zastavené silným odporom novozjednotenej Ukrajiny, ktorá si užívala podporu takmer všetkých európskych lídrov.

Kto by sa ale v novej Európe postavil možnej ruskej rozpínavosti v Pobaltí, Bielorusku či Moldavsku? Amerika na čele s prezidentom, ktorý obdivuje Putina, a Európanom odkazuje, že už viac nebudú parazitovať na americkej obrane? Alebo Francúzsko pod taktovkou prezidentky, ktorá svoju kampaň financovala z ruských zdrojov? Prípadne Nemecko na čele s oslabenou kancelárkou, ktorá bude musieť riešiť integráciu státisícov utečencov a pritom bojovať za zotrvanie krajiny v EÚ v referende, ktoré si v koaličnej zmluve presadí euroskeptická strana AfD?

Pochopiteľne, Rusko nepredstavuje jedinú hrozbu naštrbenej jednote Európy. Je tu napríklad Turecko, ktoré ani po takmer 60 rokoch rokovaní nebolo prijaté do EÚ, začína skĺzavať k autokracii a voči Európe sa správa už takmer nepriateľsky (dajte nám víza, inak pošleme utečencov). Je tu Daíš, ktorý na Blízkom východe trpí jednu porážku za druhou, preto bude stupňovať tlak na svojich pešiakov, aby opäť zaútočili na európskej pôde. Je tu tiež Čína, ktorej ekonomický tlak silnie a momentálne napríklad ohrozuje prežitie európskych oceliarov. Naozaj si niekto myslí, že európske štáty, vrátane Slovenska, by dokázali moderným hrozbám čeliť lepšie sami než spolu?

Rakúsko zhnedlo, no poskytlo Európe nádej

Myslia si to mnohí, napríklad Slobodná strana Rakúska (FPÖ), ktorú v 50. rokoch založili bývalí nacisti a ktorá v 90. rokoch oponovala vstupu Rakúska do EÚ a eurozóny. Dnes zjemnila rétoriku, nežiada hneď odchod z Únie, ale zavedenie silného severného a slabého južného eura. To je ale v zásade tiež cesta k pozvoľnému rozpadu európskej jednoty, pretože by to rozdelilo Úniu na dve časti. Zo symbolického hľadiska by Európa stratila okrem svojej meny aj lesk. Podobnú taktiku zakrytia svojich skutočných politických postojov zjemnením rétoriky pozorujeme v celej Európe, pretože to prináša úspech.

Aj preto takmer uspel kandidát FPÖ na prezidenta Norbert Hofer. Ako sa na možného prezidenta patrí, nevystupoval tak radikálne ako jeho strana, no jeho kroky boli v súlade so straníckou líniou – kampaň si postavil na odpore k nemecko-rakúskej politike vítania utečencov, strašil islamom, plánoval rozpustiť parlament a nepodpísať dohodu o voľnom obchode medzi EÚ a USA. Nosil zbraň, no stále sa usmieval a upokojoval, že nepredstavuje hrozbu. Umiernený prístup sa ukázal ako úspech, pretože Hofer prehral boj o prezidenta veľmi tesne, len o 30-tisíc hlasov.

Legitimita nového prezidenta, Alexandra Van der Bellena, je tým značne oslabená. Stačí tento výsledok porovnať s poslednými prezidentskými voľbami na Slovensku. Andrej Kiska, ktorý zaostával za Robertom Ficom v prvom kole o 4 %, ho dokázal v druhom kole poraziť o takmer o 20 %. Van der Bellen, ktorý zaostával za Hoferom v prvom kole o priepastných 13 %, ho síce tiež v druhom ho porazil, no rozdiel nečiní ani 1 % hlasov. Tento nezávislý kandidát a bývalý predseda Strany zelených s mnohými skúsenosťami totiž vyhral najmä vďaka dobrej mobilizácii odporcov Hofera a antikampani na rakúskom internete a uliciach.

Kto sa v máji prešiel po rakúskych mestách a vidieku, mohol natrafiť na pútače, kde Hoferovi dokreslili fúzy, pridali preškrtnutú svastiku alebo celý bilbord rovno prelepili plagátom „Kein Nazi in der Hofburg“. Takáto antikampaň bola tvrdá, no nie úplne mimo reality. Časť rakúskej spoločnosti totiž nezabudla, že nacisti sa v 30. rokoch dostali k moci prostredníctvom demokratických volieb aj vďaka svojej navonok prívetivej tvári ochrancov národa. Pangermanista Hofer chcel tiež chrániť – pred utečencami a zahraničným vplyvom.

Rakúsko, rodisko takých protikladných osobností ako je Adolf Hitler a Conchita Wurst, tak opäť prekvapilo. Najprv nás postrašilo možnosťou nástupu prvého krajne pravicového prezidenta v modernej Európe, aby tento scenár nakoniec odmietlo, ale len veľmi tesne. Po voľbách ostala krajina rozdelená a citeľne zhnedla. Napriek tomu však Rakúšania poskytli Európe nádej, že ani voľby v USA, Francúzsku či Nemecku nemusia dopadnúť podľa najhorších scenárov. Nebude to však vďaka „popularite“ Hillary Clintonovej, Nicolasa Sarkozyho či Angely Merkelovej, ale vďaka strachu väčšej časti spoločnosti, čo by s krajinou spravili tí „druhí“ kandidáti. A ani Slovensko nebude výnimkou.

Prezidentské voľby 2019: Kiska vs. Kotleba

Dá sa očakávať, že parlamentnými voľbami posilnený a legitimizovaný Marian Kotleba bude kandidovať na prezidenta. Strana ĽSNS bude mať na kampaň dosť financií, pretože od štátu dostane za volebný výsledok vyše 5 miliónov eur. Kotleba možno ani nebude dúfať, že by v súboji obstál, no môže si na ňom robiť hlasnú kampaň pred parlamentnými voľbami 2020. Titul prezidentského kandidáta mu dodá ešte väčšiu legitimitu a pomôže posilniť auru záchrancu národa.

Slovensko má dnes prezidenta, ktorý môže kandidovať ešte raz, a nie je dôvod domnievať sa, že by do toho Kiska druhýkrát nešiel. Kiska je dnes najpopulárnejším a najdôveryhodnejším politikom na Slovensku, no dobrovoľnou kapituláciou s neistou vidinou výhry v roku 2020 by mohol o svoje tromfy prísť. Preto pravdepodobne bude chcieť prezidentský úrad obhájiť. Napokon, ak by to aj nevyšlo, Kiska môže stále kandidovať „na premiéra“.

Kandidát Kiska môže takmer určite počítať s podporou strán SaS a OĽaNO, pretože tie za dva roky nestihnú „vyrobiť“ osobnosť, ktorá by mala šance získať sympatie väčšej časti spoločnosti a poraziť Kisku. Navyše, na premiéra ašpirujúci Sulík si asi nebude chcieť pohnevať možného dvojnásobného prezidenta. Kisku s veľkou pravdepodobnosťou podporia aj mimoparlamentné strany – súčasné (KDH, SKOK!, Šanca) aj nové (Rybníček).

Podpora koalície je však otázna, pretože tá by si vyžadovala verejný súhlas niekdajších Kiskových najsilnejších súperov – Procházku aj Fica. Navyše, premiér nemá s prezidentom najlepšie vzťahy. Koalícia sa preto môže rozhodnúť nepodporiť oficiálne nikoho a rozviazať svojim členom ruky. Tento scenár by mohol zvrátiť jediný kandidát, ktorý dnes vyhovuje všetkým koaličným stranám – Miroslav Lajčák. Ten sa však môže medzičasom stať generálnym tajomníkom OSN.

Čo sa týka samotného premiéra Fica, je takmer isté, že znovu už kandidovať nebude. Fico už raz súboj o Grasalkovičov palác prehral a strana SMER odvtedy nastúpila na trajektóriu pozvoľného úpadku. Popularita SMER-u je síce stále vysoká, no najnižšia od volieb 2006. Ficova tvár je už opozeraná a časy, keď prezidentský úrad slúžil ako odpočinok pre politických dôchodcov, sú preč. Navyše, premiér by opäť kandidoval z nepopulárnej vlády, ktorú časť spoločnosti považuje za „zradcovskú“ a „oligarchickú“. Ak by si aj vybojoval podporu celej koalície, nemal by prakticky žiadnu šancu uspieť.

Prezidentský súboj 2019 tak najskôr bude kopírovať celoeurópske nálady v podobe, v akej nám to predviedlo Rakúsko. Hlavnými favoritmi budú umiernený proeurópsky liberálny demokrat (Kiska) a radikálny protieurópsky krajný pravičiar (Kotleba). Kiskovi bude hrať do karát jeho popularita, ponuka stability v prezidentskom úrade a myšlienka kontinuity slušného a nezávislého prezidenta, ktorý spoluobčanom rozdáva svoj plat. Kotlebovi bude nahrávať nepopularita vlády, jeho aura martýra bojujúceho za národ a ponuka nahradenia celej triedy „starých politikov“, kam propaganda ĽSNS zaraďuje aj Kisku.

Prví prezidentskí kandidáti sa ohlásia už budúcu jar, tí poslední najneskôr na jeseň 2018. Dva roky sú pomerne dlhá doba, pričom nevieme, ako dopadnú dôležité voľby v zahraničí, či vtedy ešte bude existovať EÚ, aké ďalšie kroky podnikne Kremeľ a ako sa vyvinie vojna v Sýrii a utečenecká kríza. Všetko teda nakoniec môže byť inak.

Prezidentskí kandidáti, ktorí by mali šancu uspieť, nám tu však ani za dva roky nevyrastú ako huby po daždi, preto sa duel Kiska vs. Kotleba javí zatiaľ ako najpravdepodobnejší. Ak to tak bude, čakajú nás podobne mrazivé voľby, akými si nedávno prešli Rakúšania.

Náš „Hofer“ je ďaleko radikálnejší, v Rakúsku by proti nemu bolo vedených aspoň 10 trestných oznámení, no šance uspieť má, keďže u nás je hranica vnímania radikalizmu posunutá. Kotlebovi praje aj prostredie – hviezda SMER-u zhasína, neustále opozičná SaS márne sľubuje zmenu už skoro 10 rokov a Kotleba hovorí z duše státisícom Slovákom. Ako ukázali parlamentné voľby, Kotleba je doma aj na internete, kde ho podporujú mladí ľudia. Hoci nič nie je isté, voľby 2019 sa už z diaľky javia ako strašidelné. Posledný prezidentský súboj bol oproti nim selanka.

Teraz najčítanejšie