Denník N

Opona, vojna a revolúcia

ExplicitTacitIceberg

25. výročie pádu Železnej opony, skončenia Studenej vojny, a u nás uskutočnenia Zamatovej revolúcie. Medzi ZápadomVýchodom (však) žiadna Železná opona (fyzicky) nebola. Nebola ani žiadna opona. Teplotu Studenej vojny by sme tiež márne merali. Nebola ani žiadna vojna a zo Zamatovej revolúcie sa už nebudem snažiť vysávať nánosy 25-ročnej špiny, aby som interpretoval jej vtedajšiu „mäkkosť“ a „eleganciu“, či dokonca „nehu“, „erotiku“.

Potrebu, odvahu (drzosť, nevyhnutnosť) vytvárať odľahčujúce termíny evokuje závažnosť situácie. Lebo sme v priestore, ktorý je príliš malý alebo príliš veľký, príliš hustý alebo príliš riedky, príliš blízky alebo príliš vzdialený. Je to naliehavosť POETICKÉHO, ktoré dominuje celému kognitívnemu a komunikačnému, celému kultúrnemu rozhraniu. Všetko je POETICKÉ! POETICKÉ je médium rozličných aspektov toho kým sme, vrátane toho: akými sa vidíme, kým chceme byť, kým by sme chceli byť, ale racionalizačne sa toho vzdávame (alebo to potláčame, čo z „iných pórov“ vždy presublimuje), kam sa zaraďujeme, kam nás zaraďujú, akých nás vidia iní, akých nás iní chcú mať, akých nás prezentujú iní, všetko zvažované naraz. Poznať rozdielne, a niekedy i odporujúce si (niekedy iba zdanlivo si odporujúce), permanentne diskotické vrstvy jednej veci, považujem za nevyhnutné k poznaniu (a komunikovaniu) toho „jedného“ – samého seba, čo prechádzaním sa mení podľa priestoru (v permanentnej diaspóre), teda nevyhnutne porozumieť aj tomu (vždy cudziemu) prostrediu. ZeitgeistGenius Loci. Pochopenie samého seba nie je možné bez pochopenia POETICKÉHO. Pod kým sme rozumiem ako ja – tak aj my, oddelene-svorne-neoddeliteľne (korelácia). Poznanie samého seba nepovažujem za existenčne bezpodmienečné, lebo prežiť sa dá „len tak“. Finančne bohatým sa dá byť, aj keď ste úplne chudobný humánne. Hnus jazyka a slasť jazyka. Čo na jazyk vstupuje a čo z jazyka vystupuje. Spievať sa dá „len tak“ falošne a aj tak to spev je. POETICKÉ nás však zveľaďuje, robí nás ladnejšími. Študovať POETICKÉ, znamená stať sa humánne kvalitnejšími. Humánna kvalitatívnosť ale nie je súvzťažná s etickou kvalitatívnosťou: brilantný básnik môže kľudne byť sociálnym netvorom. POETICKÉ sa vymyká akejkoľvek morálnej či politickej polarizácii (je POETICKÉ fašistické aj komunistické, idealistické aj materialistické…). POETICKÉ je neutrálne (an sich selbst) v zmysle vynikajúceho automobilu, čo je iba prostriedkom = v rukách sadistu sa stáva monštrom. Humánna kvalitatívnosť neznamená ani ľahší život, niekdy práve presný opak.

 

Politickými metaforami začínam vyjadrovať to, čo vnímam a pomenovávam za POETICKÉ. Podčiarkujem POETICKÉ v politickom, lebo stále sa, srandovne-anticky, pokladá POETICKÉ za antonymum politického. Podčiarkujem POETICKÉ v politickom, aby som exponoval biotickosť, organickosť, polymorfnosť, synæsthesiu, diskotickosť (čo je označovaná aj za kompozitnosť) a celostnosť. Podčiarkujem POETICKÉ v politickom, lebo o tom, že POETICKÉ sa nachádza v poézii nikto nepochybuje, ale jeho významnú mieru v politike si nie každý uvedomuje. Podčiarkujem POETICKÉ v politickom, lebo politické vnímame byť súčasťou našich každodenností oveľa eminentnejšie ako POETICKÉ, vďaka predstieravým priemyslom infotainmentu. Konám z východísk a hľadísk mojich limitovaných (expert v jednom = laik v druhom) znalostí a skúseností. Vopred deklarujem, že vedami sa zaoberám horizontálne, z pozície akéhosi „fanúšika“ (voľne citujúc iného výtvarníka – Thomasa Hirschhorna). V mojom prípade sa jedná (mimo mne spontánneho umenia, poézie a hudby) o záujem o poznatky kognitívnych vied, psychológie a lingvistiky, ktoré sú mi koníčkom. Horizontalitou myslím sústredenie sa na výskum / štúdium a zlúčenie (ktoré nevyhnutne predpokladá budovanie vhodnej klímy prekladu medzi) jedného problému viacerými disciplinárnymi, či názorovými pozíciami (východiskami, stanoviskami, uhlami, rovinami, perspektívami, menovateľmi, činiteľmi…). Horizontalita je zameranie sa na šírku problematiky, na dávanie dokopy. Ak skúmam metaforu (napríklad) nepovažujem za zodpovedné ju skúmať iba z pozícií umení, alebo iba filozofie, alebo iba kognitívnych vied. V takto ekonomicky náročnom (penzum textu, ktorý by som mal prečítať) predsavzatí musím obmedziť vlastnú rolu (lebo to penzum textu jednoducho nedokážem sám zvládnuť). Moja rola (horizontalita) používa ekonómiu povrchovosti (nie povrchnosti, či plytkosti), kde expertné hĺbky či výšky (vertikalita) prehovárajú často textami (kompilovaných, odkazovaných) autoriek a autorov (cut-out). Takáto práca s textom je analogická môjmu druhému zamestnaniu – profesii kurátora. Moje vnímanie, myslenie i písanie má mediačne encyklopedickú inklináciu. Pre jednotlivé disciplinárne aprobácie možno nebudem hovoriť o ničom novom, mnoho opomeniem, ale syntetické prepojovanie považujem za prínosné. Môj prístup je multidisciplinárny, čo znamená iba snahu o navrátenie predošlého spojenia, čo bolo (z tých či oných dôvodov, možno násilne, ale pre dobro veci) prerušené. Multidisciplinarita je pre mňa, nadšenca feyerabendovho Epistemologického anarchizmu, naturálna. Moja osobná pozícia by sa dala nazvať mystickým materializmom, pričom mystický odkazuje k zvedavosti okolo neznámeho, teda tmavého (okultného…), a materializmus vyjadruje môj východiskový kritický status, môj svetonázor. Moja vlastná pozícia by sa dala nazvať POETICKÝM MATERIALIZMOM, pričom POETICKÉ odkazuje k nedôvere voči manifestatívne exaktnému, či proklamatívne politickému.

 

POETICKÝ MATERIALIZMUS sa používa aj na označovanie americkej básnickej školy od Walta Whitmana, podľa jeho „Song of Myself“, z roku 1855ktorá sa puškinovsky začína:

 

I celebrate myself, and sing myself,

And what I assume you shall assume,

For every atom belonging to me as good belongs to you.

 

POETICKÝ MATERIALIZMUS používa, ako východisko z kritiky obrazu (limity videnia, proti autorite optického videnia atď.), aj Madridská Surrealistická Skupina, vo svojom manifeste „False Mirror“, z roku 2000 (podľa Magritte-ovho rovnomenného obrazu z roku 1928), navrhujúc. že: „…poetický materializmus by mohol byť imaginatívny prúd, ktorý transformuje realitu bytia, bytostný tok, ktorý premodelováva formy reality, ktoré chce transformovať: to by mohlo byť vykonané na poliach okamžitej akcie, nechávajúc samého seba byť sprevádzaného princípom slasti…“.

 

POETICKÝ MATERIALIZMUS nerozdeľuje svet na svet ideý a svet vecí. POETICKÝ MATERIALIZMUS nás nerozdeľuje na psycho- a -soma, ale plne vníma ako nerozlučiteľné jedno. POETICKÝ MATERIALIZMUS spája aproximatívne s exaktným.

 

V mojom príklade sa jedná o skladanie vlastnej – diskotickej teórie. Budujem teóriu retro-evolučného zámeru, teda nie s primárnym zámerom kreovania nového, budúceho, ale skôr objasňovaním existujúceho, minulého (popretého, zabudnutého, prehliadnutého…), čo neodvratne predznamenáva súčasné. Z toho vyplýva, že väčšinu fenoménov, ktoré spomínam nie sú priekopnícky entuziastické, sú skôr konzervatívne analytické, syntetizujúce rôznorodé obyčajnosti – skôr prízemnosti ako vzletnosti, oprašovanie azbestového poprašku. V mnohých vzletnostiach ozrejmujem prízemnosť. Môj viaczdrojový záber je integračný. Viac- je aj celkovou charakteristikou môjho textu, kde, keďže miešam prvky tak-zvane faktické s prvkami špekulatívnymi, budujem formu, čo je zároveň aj teóriou POETIKY (o POETIKE) a zároveň aj POETIKOU samou. Ešte pred začiatkom chcem akcentovať (aby sme nevošli do elementárneho nedorozumenia), že nehovorím o poézii, ale o POETIKE. Poézia je iba mikroskopická, veľmi špecifikovaná podmnožina POETIKY, tak ako je vizuálne umenie mikroskopické voči celej vizualite. Moje eseje sú určené ako tým, ktorí si na POETIKU (neprávom) nárokujú, teda literátom, ako aj tým, ktorí sa z POETIKY vysmievajú, neuvedomujúc si (alebo popierajúc), akú významnú rolu zohráva pri výkone ich práce, teda (povedzme) politikom, právnikom alebo ekonómom a podnikateľom. „Zohrávať rolu“ – theatrum mundi.

 

Ešte musím uviesť jednu osobnú motiváciu: Keďže som vyrastal, a celý život žijem, v akejsi „chránenej dielni“ umenia, môj vzťah primárnosti POETICKÉHO bol automatický. Často-krát som sa však ocital v komických pozíciách, hovoriac o POETICKOM, chápaný inými ako pošetilý, smiešny, alebo dokonca hlúpy, nevzdelaný. Cítil som však, že ja sa nemýlim, iba som vedel, že to ešte nedokážem jasnejšie formulovať, preto som začal intenzívne znovu študovať. Moje POETICKÉ preto obsahuje mnoho odkazov na čítaný text, argumentačný materiál.

 

Snažím sa nahlas rozmýšľať o pravde, a mojim zámerom nie je ju mapovať primárne skrze korunu filozofie, ale skôr skrze žezlo vied a jablko umení, ale aj tak, mimo viacerých, predsa len nemôžem nezačať Friedrichom Nietzschem a jeho razantným komunikovaním autority POETICKÉHO, ktorý tvrdí, že: pravdy sú ilúzie, o ktorých sa zabudlo, že sú tým, čím sú – obnosenými metaforami bez zmyselnej sily – mince, čo stratili svoje obrazy a dnes sú považované už iba za kov…“  = jeho vyjadrenie sa stále dokonale spája s charakterom najväčšieho globálneho priemyslu = s mediačným / sprostredkovateľským priemyslom (meta, medzi), ktorého nástrojmi sú symbolické i priamo kyborganické protetiká, ktorého jazyk je číro metaforický. Mediálny priestor sa nedá čítať explicitne (mémy politických pravdepodobností…) = tacitná rovina je bezpodmienečná. POETIKA je východisko, zbraň. (poznámky a odkazy v komente)

Teraz najčítanejšie