Rozprávka štvrtá: O tom, že aj rodičia niekedy robia chyby

Žofka veľmi rada pomáhala mamke s varením. Vždy, keď mamka išla variť, Žofka si zobrala svoju zásterku, pritiahla si stoličku k pultu, aby dočiahla, a pomáhala. Aj Miško rád pomáhal, ale vždy iba krátko, lebo bol ešte malý, a tak ho každú chvíľu zaujalo niečo iné. A tak to bolo dobre, aspoň si vyskúšal veľa vecí za krátku chvíľu. Ale Žofka nie. Žofka pomáhala mamke po celú dobu varenia. A to tiež bolo dobre, pretože Žofka už vedela, čo ju baví, a tak to robila. Bolo skvelé, že mamka jej v tom nebránila, pretože sa Žofka v tom varení mohla stále zlepšovať. Možno jedného dňa Žofku prestane baviť varenie, a začne ju baviť napríklad pomáhanie ockovi, keď niečo majstruje vo svojej dielničke. A to bude tiež dobre.

Vieš prečo? Pretože všetko, čo robíš preto, že Ťa to baví, je správne. Aj skúšať stále nové veci je správne, ak Ťa to baví – ako inak prídeš na to, v čom sa chceš zlepšovať?

A tak Žofka vždy mamke pomáhala s varením. Miešala omáčky, alebo polievku, bielila cibuľu, podávala jej potraviny z chladničky a dokonca, keď bola trošku staršia, umývala aj riad. Sem tam niečo rozbila, alebo zašpinila, ale mamka vedela, že to vôbec nevadí. Ako inak by sa Žofka naučila dobre variť, keby niekedy nespravila nejakú chybu? Veru tak, robiť chyby vôbec nie je zlé, pretože chyby nám pomôžu nakoniec nájsť ten správny spôsob, ako niečo robiť dobre. Napríklad keby Žofka nebola minule rozbila pohár pri umývaní, nenaučila by sa, že ho musí pri umývaní položiť do umývadla, keďže má rúčky od peny a tie sa na sklenenom pohári kĺžu.

Mamky sa snažia deťom pomáhať, a tak im radia. Aj Žofkina mamka jej vtedy hovorila: „Žofka, polož si ten pohár do drezu, keď ho umývaš, lebo Ti vypadne.“ Alebo inokedy: „Žofka, nemiešaj tú omáčku tak rýchlo, lebo Ti vyšplechne a všetko sa tu zašpiní.“ Ale ľudia sú už takí, že sa najlepšie naučia vtedy, keď to sami skúšajú, nie keď im to niekto povie. A tak si potom dospelí myslia, že ich deti neposlúchajú a aj tak si spravia, čo chcú, ale v skutočnosti to je tak, že tie deti si potrebujú vyskúšať aj ten nesprávny spôsob, ako sa niečo robí, aby samé prišli na to, ktorý spôsob je správny. Povedať to deťom jednoducho nestačí. Lenže to veľa mamiek ešte nevie.

Žofkina mamka to síce tiež ešte nevedela, ale trošku to tušila. A tak, hoci sa snažila Žofke radiť, ako je to správne, nechávala ju tiež, aby si ten nesprávny spôsob vyskúšala. A tak Žofka sem-tam niečo rozbila, sem-tam niečo rozliala, niekedy dokonca presolila, a vždy sa z toho poučila a nakoniec prišla na to, ako sa to má robiť. Jedného dňa, keď Žofka vyrastie, bude určite vynikajúco variť, lebo si to mohla veľakrát skúšať a mamka ju nechávala.

Ale čo sa nestalo. Jedného dňa mamka varila obed, a veľmi sa ponáhľala, lebo mala ešte veľa úloh, ktoré chcela v ten deň stihnúť. Chcela napísať pár e-mailov do práce, potom chcela povysávať, poliať kvety a ešte aj vyprať špinavé prádlo. A tak nemala toľko trpezlivosti ako inokedy, keď jej Žofka pomáhala. Každú chvíľu jej vravela: „Vieš čo Žofi, toto spravím ja, bude to rýchlejšie, dobre? Zeleninu nakrájam ja, aby sme to mali raz-dva“. A Žofke sa to teda vôbec nepáčilo, pretože ona predsa chcela variť. A tak skúšala: „Mami, a môžem pomiešať polievku? Mami, a môžem vybrať maslo z chladničky? A naliať vodu do hrnca?“ A mamka na všetko hovorila: „Nie Žofka, to spravím ja.“ To sa Žofka už začínala hnevať. A mamka tiež. Nakoniec sa Žofka spýtala: „Mamiiii, a môžem očistiť mrkvu touto škrabkou?“ „Nie, to je ostré, môžeš sa porezať.“ Povedala mamka nahnevane. „Ale mamíííí, ja to chcem očistiť! Nič mi nedovolíš, nechaj ma očistiť tú mrkvu!“ dupla nôžkou Žofka. A vtedy mamka povedala: „Ako chceš. Ale keď sa porežeš, ani mi to nehovor!“ odvrkla a rýchlo sa ponáhľala dovariť obed, Žofku si viac nevšímala. Žofka škrabkala mrkvu, a keď dokončovala tretiu, veru sa stalo to, čo mamka predpovedala. Žofka sa naozaj porezala. Lenže si pamätala, že jej mamka povedala, že jej to ani nemá hovoriť, a tak bola tíško. Štípalo ju to, aj bolelo, ale nepovedala nič.

Potom rýchlo odložila škrabku a utekala do svojej izby, aby si mamka nič nevšimla. Prihovorila sa víle Amálke: „Amííí, veľmi ma bolí prštek, porezala som sa, aha.“ A krivila ústa, že sa už-už rozplače. Víla Amálka videla, že je zle-nedobre, a tak rýchlo zoskočila zo svojej vetvičky. „Neplač, poď, vypláchneme to pod studenou vodou a dáme na to náplasť.“

Ako povedala, tak aj spravila. Zobrala Žofku za rúčku a išli do kúpeľne, kde spolu ranku ošetrili. Ako Amálka zalepovala Žofke ranku, pofúkala ju zázračným dychom, aby sa rýchlejšie hojila a pritom sa spýtala: „A prečo Ti to neošetrila mamka?“

„Mamka o tom nevie. Povedala mi, že keď sa porežem, ani jej to nemám vravieť.“ Povedala smutne Žofka. Amálka sa zamyslela – to sa veru nepodobá na Žofkinu mamku, iste sa jej niečo dialo, že Žofke povedala takúto nepremyslenú vec. A povedala: „Žofi, myslím, že mamka to vôbec nemyslela tak, ako to povedala. Asi sa iba bála, aby si sa neporezala, a keď si ju nechcela poslúchnuť, a stoj-čo-stoj si chcela vyskúšať šúpanie mrkvy, a k tomu sa ešte aj veľmi ponáhľala, tak povedala takúto vetu. Ale myslím, že určite by chcela vedieť, že si sa porezala.“

„No určite“ povedala Žofka. „Keď teraz za ňou prídem, že som sa porezala, isto sa nahnevá a bude na mňa kričať. Povedala, že jej to ani nemám hovoriť.“ trvala na svojom.

„Dobre, nechaj mamku chvíľku samú, kým bude mať lepšiu náladu, a potom pri obede jej o tom povedz. Uvidíme, čo sa bude diať.“ Povedala Amálka a znovu vyskočila na svoju vetvičku. Práve včas, lebo mamka vošla do Žofkinej izbičky, aby ju zavolala k stolu – išlo sa obedovať.

Žofka videla, že mamka sa už nehnevá a už je aj kľudnejšia, a tak, keď dojedali polievku, povedala: „Mami, musím Ti niečo ukázať.“ A nastrčila mamke svoj porezaný prštek.

„Híííí! A to sa Ti kedy stalo?“ zhíkla mamka.

„No, keď som šúpala mrkvu. Ale Ty si mi povedala, že keď sa porežem, ani Ti to nemám hovoriť.“

Mamka sa zarazila. „To som Ti naozaj povedala? Vôbec som si to neuvedomila. Povedala som to, lebo som sa hnevala, že ma nechceš poslúchnuť, ale vôbec som to tak nemyslela. A v skutočnosti som sa nehnevala na teba, ale preto, lebo som si naplánovala príliš veľa úloh naraz. Vieš Ty čo, prádlo operieme zajtra, a aj povysávame až zajtra, miesto toho sa budeme poobede hrať. Vždy mi môžeš všetko povedať, všetko na svete, Žofka. Vieš, my dospelí niekedy zabudneme, že vy deti vidíte svet inak ako my a že vety, ktoré povieme, môžu niekedy veľmi ublížiť. Odteraz si už budem dávať pozor na každé slovíčko, ktoré Ti poviem, dobre?“

„Mamka moja, teraz to už viem. Myslela som si, že Ti nemôžem povedať, že som sa porezala, lebo si mi to tak povedala, ale teraz viem, že si iba použila nesprávne slová“ povedala Žofka a veľmi jej odľahlo, pretože znova vedela, že mamke môže povedať každú, aj veľmi nepríjemnú vec.

Aj Tvojej mamke, ockovi alebo nejakému dospelákovi, ktorého poznáš, sa môže niekedy stať, že povie vec, ktorú myslel úplne inak, ako si ju pochopil. Vtedy je najlepšie spraviť toto: počkaj, kým sa ten dospelák ukľudní – kým bude mať opäť dobrú náladu, a spýtaj sa ho, či to naozaj myslel tak, ako to povedal. Aj dospeláci robia chyby, a mýlia sa, dokonca aj v slovách. Ale keď si to uvedomia, určite Ti radi vysvetlia, ako to naozaj mysleli.

Keď Žofka odkladala svoj tanier na drez, aby ho spolu s mamkou poumývali, mamka sa zadivila: „No, počkaj Žofka, ale kto Ti zalepil ten porezaný prštek? To Ty sama?“. A Žofka sa usmiala: „Mami, no predsa mi s tým pomohla víla Amálka, ona mi poradila aj to, aby som sa Ťa išla spýtať, či Ti naozaj nemám hovoriť, že som sa porezala.“ Mamka sa začudovala, a nepovedala nič. Nevedela, že Amálka je naozaj zázračná, vie zoskočiť zo svojej vetvičky a ešte k tomu aj rozprávať. Ktovie, možnože raz aj jej Amálka ukáže, že je čarovná…