Zachráni nás Rusko? Podľa tejto knihy sotva

Kto je homo sovieticus? Ako vystihnúť jeho dušu, jej mnohovorstevnosť? Ako ho nezabaliť do škatuľky Jozefa Maka, trpiaceho človeka milióna? A dá sa to vôbec? Kniha Koniec červeného človeka sa k tomu prinajmnešom priblížila.

Svetlana Alexijevič napísala silnú, mimoriadne desivú knihu, ktorá je únavná a vyčerpávajúca, zároveň však núti čítať stále ďalej. Je preplnená ľudskými osudmi, osudmi bežných sovietskych a postsovietskych ľudí, nie nevyhnutne tragédiami, hoci väčšinou áno.

Lebo – a to je veta, ktorá sa v texte vyskytuje často a pri rôznych príležitostiach – taká bola doba.

Citovať z nej znamená odcitovať ju celú, ak sa o iných knihách Absyntu, napríklad o Akoby si kameň jedla, písalo, že sú surové, tu to platí dvojnásobne. Kamene mali 120 strán, týkali sa niekoľkých rokov; Koniec červeného človeka má strán 500 a opisuje takmer celé storočie. Jednoducho – nekončí sa to.

Čaká vás päťsto strán nekomentovaných prepisov monológov, niekedy prúdov vedomia. Hovoria bývalí vojaci, väzni, spisovatelia, študenti, architektky, synovia a dcéry. Sila tejto knihy je v jej bezprostrednosti, namiesto suchého výpočtu a čísel ponúka osudy. Autorka neinterpretuje – nemusí; postavy v knihe hovoria s naliehavosťou človeka, ktorý roky čakal na príležitosť niekomu sa vyrozprávať.

Aký je homo sovieticus? Veľmi komplikovaný

A čo kniha hovorí o sovietskom človeku?

V skratke toto: bolo zle, ale taká bola doba. A bolo aspoň nejako, mohli sme mať víziu, že raz bude lepšie. Možno už nám, možno našim deťom, ale bude. Keď potom to raz prišlo, a lepšie nebolo, stále sme mohli veriť, že zase raz, ten ďalší raz, bude. Uznať, že to všetko bolo klamstvo znamená priznať, že sme sa celý život mýlili, že všetky obete boli zbytočné. A tak sme verili a hoci bolo hrozne, bolo aspoň nejako, lebo teraz nie je nijako.

Bolo hrozne. Ale bolo. Teraz nie je. Stále dookola.

Homo sovieticus sa ukazuje ako človek oddaný kolektívnej veci, ochotný ísť ďaleko, ďaleko za hranice toho, čo by bol schopný vydržať občan každej inej krajiny. Zbavený individuálnych potrieb, obraný o ne žil pre krajinu. Môžeme ju nazvať Zväzom alebo Impériom, na tom nezáleží, práve v nej sa však videl – mal sa zle, bol ničím, ale kým bol niečím jeho štát, mal sa aspoň k čomu upínať.

“Miloval som impérium… Už nie je a môj život je teraz šedivý. Nezaujímavý.”

Zjednodušiť motiváciu sovietskeho človeka by však bolo neprípustné, existujú otázky, ktoré nemajú iba jednu správnu odpoveď.  Aj Doba zo second handu poskytuje desiatky motívov – od osobných až po ideologické, niektorí úprimne verili, niektorí nevideli inú možnosť, mnohí boli v šedej zóne kdesi medzitým.

Všetky odpovede sú správne, žiadna konkrétna nie je správna sama o sebe. Táto kniha ich skúma azda najviac do hĺbky.

Stratení v novom Rusku

Čítali sme knihy, encyklopédie, štúdie, takmer už niet čo povedať, ale Svetlana Alexijevič ide ďalej: skúma, ako sovietsky človek žije dnes, čo cíti? Aký je dnešný ruský človek? Čo je vlastne dnešné Rusko?

Práve tam začína druhé peklo.

Obraz, ktorý vyvstáva, je nesmierne smutný, ukazuje totiž ľudí, ktorí stratili nádej aj zmysel. Sú oklamaní hneď dvakrát: komunizmom, ktorý nevyšiel, aj kapitalizmom, ktorý o nich nemá záujem. Hľadajú miesto a nenachádzajú ho.

Nikoho nezaujímajú, v živočíšnej postsovietskej realite im chýbajú hodnoty. Kde sa ukotviť? Žuvačky namiesto vyššieho dobra? Sú peniaze odpoveďou na všetko? A čo salámy, dá sa to na ne okresať? Síce ich dostať, ale čo z toho, ak si ich nemôžu dovoliť?

Homo sovieticus je dnes navyše okiadzaný, akoby mal na čele vypálený znak – nehodný človek, komunista. A kričí: ja nie som zločinec! Trpel som! A načo to bolo dobré? Zúri.

Ľudia bez vízie, krajina bez budúcnosti?

“Veľká myšlienka si vyžaduje krv. Nikto dnes nechce nikde umierať. Na nejakej vojne. Ale ak nástojíte na tom, že máme nejaký cieľ, aký je to cieľ? Každému po mercedese a dovolenke na Miami?”

Z rozhovorov vzniká nemilosrdný obraz dnešného Ruska ako traumatizovanej krajiny, v ktorej sa veľká časť obyvateľstva cíti byť vylúčená a pripravená o zmysel. Javí sa ako spoločensky nezmieriteľne rozdelená, ekonomicky rozvrátená a demograficky kolabujúca krajina. Krajina traumatizovaná svojou vlastnou históriou, štát, ktorý opustil svojich vlastných ľudí – ak sa o nich vôbec niekedy staral.

“Ja som človek, ktorý pije. Prečo pijem? Nepáči sa mi môj život. Chcem pomocou alkoholu urobiť nejaký neuveriteľný premet a nejako sa premiestniť niekam inam. A tam bude všetko pekné a bude tam dobre.”

Alexijevič mapuje stalinský teror, druhú svetovú vojnu, obdobie po nej, pád komunizmu, roky po ňom. Homo sovieticus to všetko prežil a je veľmi, veľmi unavený. Kto by nebol? Zaslúži si obdiv. A objatie.

Kniha cestuje Impériom z Tadžikistanu cez Arménsko až do Bieloruska, zastavuje sa aj v dnes opäť aktuálnom Náhornom Karabachu. Zo žiadnej inej časti knihy necítiť takú neriedenú, zvieraciu a hlboko zakorenenú nenávisť medzi dvoma národmi, nič tak intenzívne opäť nepripomína onen Balkán.

Doba zo second handu je skvelá kniha, len je v nej ťažké nájsť čo i len jednu veselú vetu.

Menili by ste?

A tak z nej nemilosrdne vychádza toto, trikrát podčiarknuté:

Spoločenská diskusia sa v priebehu posledných rokov čoraz viac posúva k bagatelizácii. Nesmierna námaha je vynakladaná s jediným cieľom – aby prevládol názor, že medzi Ruskom a Európskou úniou niet rozdielu. Všetci sú rovnako zlí, všetko je to akosi jedno, a nielen to; existuje stále silnejší prúd, ktorý volá po priľnutí k Rusku ako bašte tých lepších hodnôt.

Dá sa povedať jediné.

Európsku úniu si nikto prehnane neidealizuje. Existuje mnoho vecí, ktoré treba zlepšiť, niektoré akútne, Rusko však v žiadnom prípade nie je odpoveďou pre sklamaných.

Žiadna iná krajina, ktorá sa považuje za súčasť toho civilizovaného, nášho sveta, totiž nie je tak systematicky drancovaná. Žiadna iná neudržuje svojich občanov v takej biede pri takých ohromných zdrojoch.

Žiadna krajina sa počas svojej histórie tak často, tak vytrvalo a v takom obrovskom meradle nesnažila svojich vlastných občanov zničiť, uväzniť, zabiť, umlčať.

Žiadna iná krajina nevnímala tak dlho svojich vlastných občanov ako smrteľných nepriateľov.

V štyridsiatom roku sa fínska kampaň skončila… Sovietskych zajatcov vymenili za Fínov, ktorí boli zajatí u nás. Išli naproti sebe v zástupoch. Fínov, keď sa priblížili k svojim, začali objímať a podávať im ruky. Našich tak nevítali, privítali ich ako nepriateľov. „Bratia! Naši rodní!“ vrhli sa k svojim. – „Stáť! Krok mimo a budeme strieľať!“ Zástup obkľúčili vojaci s ovčiakmi a priviedli ich do špeciálne pripravených barakov. Okolo barakov bol ostnatý drôt. Začali sa výsluchy… „Ako si sa dostal do zajatia?“ spýtal sa tata vyšetrovateľ. „Fíni ma vytiahli z jazera.“ – „Si zradca! Zachraňoval si si svoju kožu, a nie Vlasť!“ Tato si tiež myslel, že je vinný. Tak ich učili… Nekonal sa žiadny súd. Vyviedli ich na cvičisko a v zástupe im prečítali rozkaz: šesť rokov lágrov za vlastizradu. Poslali ich do Vorkuty. Tam stavali železničnú trať na večne zamrznutej pôde. Môj  boh! Štyridsiaty prvý rok… Nemci už boli pri Moskve… Ale nikomu nepovedali, že sa začala vojna, veď boli nepriatelia, ešte by sa radovali. Pod Nemcami už bolo celé Bielorusko. Dobyli Smolensk. Keď sa o tom dozvedeli, okamžite chceli ísť na front, písali list vedúcemu lágra… Stalinovi… Odpovedali im: Vy, svoloč, pekne pracujte na víťazstve v  tyle, zradcov na fronte nepotrebujeme. A oni… tato… počula som to od tata… oni všetci plakali… (Mlčí.)

Áno, medzi Sovietským zväzom a Ruskom je rozdiel. Nie, nie je taký veľký, ako by sme si priali. Mentalita sa nemení zo dňa na deň, povaha krajiny nezmizne len tak. Pokiaľ ide o slobodu jednotlivca, jeho kvalitu života a spokojnosť, o to, čo nazývame šťastím, Rusko a Európska únia si jednoducho nie sú rovné. Nie sú. To rovná sa tam nenakreslíte a ak áno, budete klamať.

Na to treba pamätať a unikátnu knihu držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič prečítať. Je zatiaľ najlepšou v tomto roku.