Denník N

Z jazykových príbehov medzinárodného práva: ako sa z droits de l´homme stali ľudské práva

Názov jedného z najprekladanejších dokumentov na svete, Všeobecnej deklarácie ľudských práv, je vo francúzštine oficiálne Déclaration universelle des droits de l’Homme, hoci francúzske homme znamená muž a nie na človek vo všeobecnosti. Z historických dôvodov sa Francúzi svojho homme nechcú vzdať, a tak toto jedno slovíčko začína pod tlakom snahy o politicky korektné vyjadrovanie meniť svoje lexikálne a sémantické prostredie.

Všeobecnú deklaráciu ľudských práv oficiálne schválilo Valné zhromaždenie OSN v decembri 1948 ako medzinárodný dokument, ktorý má chrániť ľudské práva (pričom je zaujímavé, že Československo sa ako jedna z ôsmich krajín hlasovania zdržalo, s formálnym prehlásením, že Deklarácia dostatočne neodsudzuje nacizmus a fašizmus, hoci Eleanor Rooseveltová naznačila, že krajiny sovietskeho bloku sa v skutočnosti zdržali hlasovania kvôli článku 13, ktorý ustanovuje právo občana opustiť svoju krajinu).

Hoci Deklarácia nie je záväzným dokumentom medzinárodného práva, pretože bola ustanovená ako rezolúcia, podľa UNHR získala v roku 2009 svetový rekord najprekladanejšieho dokumentu na svete (čo do počtu cieľových jazykov, ktorých je aktuálne údajne 471).

Do francúzštiny sa oficiálne preložila ako Déclaration universelle des droits de l’homme, pričom homme znamená muž, teda naspäť do angličtiny by sa spojenie preložilo už nie ako human rights, ale rights of man. Tu sa však opäť dostávame na tenký ľad nejednoznačného ohraničenia, keďže anglické man môže označovať nielen mužov ako takých, ale v určitom kontexte môže slúžiť aj ako generické maskulínum, teda označovať človeka vo všeobecnosti, avšak francúzske homme sa vzťahuje len na mužské pohlavie.

Francúzi by vám akiste povedali, že pod týmto termínom úplne samozrejme chápu mužov aj ženy, to sa rozumie samo sebou. Presne tak, ako sa pre zjednodušenie komunikácie používa už spomínané generické maskulínum, teda používanie podstatných mien mužského rodu pre súhrnné označenie mužov a žien (proti ktorému sa mnohí snažia bojovať tiež ako proti zákernej forme jazykovej diskriminácie a my prekladatelia, čím myslím aj prekladateľky, sa potom boríme s gender-friendly prekladmi).

Ak chceme pochopiť, prečo aj v dnešnej dobe agresívnej (a niekedy značne nezmyselnej) politickej korektnosti používajú práve tento výraz a nie niečo iné, čo by lepšie a explicitnejšie vyjadrovalo význam human či ľudský (a v duchu politickej korektnosti zahŕňalo mužov aj ženy), musíme späť do minulosti. Pre Francúzov má totiž spojenie droits de l’homme veľký kultúrny význam už od doby Francúzskej revolúcie.

Revolučný režim vo Francúzsku vypracoval svoju slávnu deklaráciu v roku 1789 a nazval ju Déclaration des droits de l´homme et du citoyen, čím dával základné práva svojim občanom, ktorí mohli voliť a ktorými boli v tom čase muži: výrazom homme teda vyjadrili presne to, čo chceli: práva muža a občana.

Na rozdiel od francúzštiny a angličtiny, nemčina má výraz, ein Mensch, ktorý zahŕňa mužov aj ženy, teda akéhokoľvek človeka, na rozdiel od nemeckého ein Mann, muža, ktorý môže podľa kontextu znamenať aj manžela. Preto sa Männerrechte nemohlo použiť ako preklad droits de l´homme, keďže to by sa mohlo veľmi ľahko vnímať aj v súvislosti so záležitosťami domáceho spolužitia, ktorého sa ľudské práva netýkajú. A tak nemecký preklad, ktorý vznikol len pár rokov po zverejnení revolučného francúzskeho dokumentu, použil celkom logicky Menschenrechte.

Keďže Menschenrechte sa nedá do angličtiny preložiť priamo tak, aby preklad nevyjadroval buď niečo viac alebo niečo menej než nemecký originál, v angličtine sa stalo zvykom hovoriť o Menschenrechte ako o human rights, teda ľudských právach.

Anglická alternatíva výrazu je teda zovšeobecňujúce adjektívum + podstatné meno v množnom čísle, ktorá vznikla z nemeckej kombinácie dvoch podstatných mien v množnom čísle, ktorá vznikla z francúzskeho spojenia podstatného mena v množnom čísle + substantívnej frázy v jednotnom čísle. Tieto drobné posuny gramatickej formy môžu vyzerať ako hnidopišské slovíčkarenie, ale anglický termín human rights, ktorý mal byť pôvodne prekladom francúzskeho les droits de l´homme et du citoyen, znamenal niečo viac a zároveň niečo menej, a ako sa časy menili, začal si žiť svojim vlastným životom.

Keď OSN prijala v roku 1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, do francúzštiny sa jej názov oficiálne preložil ako Déclaration universelle des droits de l’homme. Od roku 1789 sa však mnohé zmenilo, okrem iného aj to, že ženy sa stali plnohodnotnými občanmi s hlasovacími právami a mužské homme, ktoré malo znamenať to, čo nemecké Mensch (ale neznamenalo), začalo vyzerať príliš diskriminačne. Nemecké Menschenrechte by problém vyriešilo, ale nemčina nie je oficiálnym jazykom OSN a tak ostalo na anglickej adjektívnej formulácii, aby k spokojnosti všetkých vyjadrila to, čo sa vyjadriť malo, teda práva (všetkých) ľudí. A takmer vo všetkých európskych jazykoch sa tak aj stalo, okrem francúzštiny.

Vo francúzštine by totiž preklad výrazu „ľudské práva“ predstavoval trochu problém: droits humains by zahŕňali význam ľudský aj humánny. Tým by sa posunuli bližšie k humanitárnym otázkam, ktoré, podobne ako pri nemeckých Männerrechte a manželských záležitostiach, nie sú primárnym cieľom Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Francúzi sa tak dostali do zvláštnej situácie, keďže kvôli historickému prvenstvu ich revolučnej deklarácie sa nechceli vzdať svojho homme.

A tak našli jazykové riešenie, ktorým elegantne prepojili historický význam s potrebou modernej doby. Slovo Homme s prvým veľkým písmenom sa dnes vzťahuje na mužov aj ženy bez rozdielu a považuje sa za presný ekvivalent nemeckého Mensch, zatiaľ čo homme s malým prvým písmenom označuje len mužov. Riešenie tejto problematickej frázy, ktorá vznikla vo Francúzsku a potom sa do Francúzska vrátila, aby jeho jazykové pravidlá potrápila, je síce elegantné, ale ľudia si ho pri používaní aj tak pamätajú len zriedka a často si Homme/homme zamieňajú.

Možno aj preto sa dá stále častejšie natrafiť na výraz droits humains v pozícii funkčného ekvivalentu pre ľudské práva či droits de l´Homme a je celkom pravdepodobné (hoci pri vývine jazyka sa to nikdy nedá predpovedať s určitosťou), že toto nové použitie slova humain sa časom úplne zbaví svojho paralelného významu humánny, ktorý prenechá slovu humanitaire, a tým spôsobí drobnú reorganizáciu lexikálneho a sémantického prostredia. A to vďaka jedinému slovíčku (či skôr želanému významu) a jeho ceste vodami medzinárodného práva.

––

Zdroje: David Bellos: Is That a Fish in Your Ear? The Amazing Adventure of Translation, 2011

Universal Declaration of Human Rights

Teraz najčítanejšie