Hlásenie z frontu 1

Každé bienále má svojho režiséra – hlavného kurátora. On určuje tému a vyberá jednotlivcov alebo skupiny architektov, ktoré – každý svojím spôsobom – reagujú na kurátorskú výzvu v areáli benátskych záhrad (Giardini) a starých lodeníc (Arsenale). V Giardini je kurátorská výstava v hlavnom pavilóne, národné pavilóny si svoje expozície pripravujú nezávisle. Môžu a nemusia zareagovať na hlavnú tému. Špecifický krásny štrúdlovitý priestor Arsenale je tiež vyhradený pre kurátorskú tému.

Generálom tohtoročného bienále (keď už vojenská terminológia) je čilský architekt Alejandro Aravena. So svojím ateliérom Elemental zaujal hlavne projektmi bývania pre chudobných a postihnutých prírodnými katastrofami. Toto môže byť jeden z kľúčov k pochopeniu zvolenej témy. Už niekoľko posledných benátskych výstav reflektovalo problém vzdaľovania sa architektúry a občianskej spoločnosti. Nedávno aj Rem Koolhaas (kurátor 14. bienále) smutne konštatoval, že architekti v prostredí trhovej ekonomiky už nedokážu natoľko reagovať na potreby ľudí, ako to bolo na začiatku modernistickej epochy a pracujú dnes hlavne pre privátny sektor. Aravena akoby sa týmto bienále snažil dokázať, že architekti ešte stále vedia byť užitoční a nápomocní pri riešení problémov sveta.

Aby sme ale toto konštatovanie nebrali príliš bombasticky a veľkohubo, Aravena svoju pozíciu vysvetľuje fotkou nemeckej archeologičky Marie Reiche, stojacej na hliníkovom rebríku uprostred púšte Nazca v Peru. Táto žena roky študovala tajomné obrazce v púšti, ktoré sú pozorovateľné iba z výšky (nedávno o nich na blogu Denníka N písal pán Zumaran). Nemala na výskum peniaze ani sofistikované technológie a jej hlavným nástrojom v teréne bol práve tento obyčajný rebrík. On jej umožnil vidieť to, čo je z horizontu človeka neviditeľné. Práve takto chápe Aravena kreativitu architektov v kontexte aktuálneho bienále – poradiť si v ťažkých podmienkach bez veľkých prostriedkov. Zároveň menuje jednotlivé konflikty, na ktoré chce svojou výstavou reagovať a podávať „hlásenia z frontu“: kvalita života, bývanie, periférie, prírodné katastrofy, segregácia, migrácia, znečistenie, zločin, doprava, nakladanie s odpadom…

Juhoamerický pohľad je to, čo robí tohtoročné bienále iným a zaujímavým. Vystavované projekty sa síce neobmedzujú iba na Južnú Ameriku, ale optika je neeurópska. Cítiť podhubie, z ktorého vyrástli Marquéz alebo Vargas Llosa, podnebie, kde vznikla teológia oslobodenia, priestor, z ktorého pochádza autentický pápež František. Na pozadí mnohých projektov vidíte latinsko-americké ľavicové vnímanie sveta, ktoré je stále životaschopné. Symbolickým potvrdením juho-americkosti tohto bienále bolo udelenie Zlatého Leva za celoživotný prínos brazílskemu architektovi Paulovi Mendesovi da Rocha.

Nasledujúci výber vystavujúcich je len malou vzorkou toho, čo bienále ponúka.

Vstupné priestory v Arsenale aj v Giardini vypĺňa Aravena jednoduchým konceptom. Využíva odpad (sádrokartónové dosky a hliníkové profily) z predchádzajúceho bienále a zostavuje akúsi architektonickú etudu na tému: Ako využiť odpad? Je to mnohokrát opakovaná etuda, ale v tomto prípade skôr pomáha naladiť sa na tému výstavy.

Hlavnému pavilónu v Giardini dominuje inštalácia skupiny Gabinete de Arquitectura z Paraguaju. Vysoká tehlová rebrová klenba a po bokoch šalovacie a podkladné dielce z drevenej preglejky. Konštrukcia vyzerá veľmi sofistikovane. Vtip je v tom, že ako hovoria jej autori, na jej zrealizovanie stačia dva najvýdatnejšie stavebné zdroje: tehly a nekvalifikovaná pracovná sila. Neprekvapí, že práve táto inštalácia má ústredné miesto (získala tiež Zlatého Leva), zrejme úplne vystihuje Aravenovu tému – Reporting from the front – realizovanie kvalitnej architektúry bez neobmedzených rozpočtov a najnovších technológií. Skupina Gabinete de Arquitectura dokázala v Paraguaji takýchto architektúr postaviť niekoľko.

Dopravný uzol Warwick v Durbane (Juhoafrická republika) bol nebezpečným miestom s vysokou kriminalitou. Bývalý policajt, ktorý na tomto mieste donekonečna zatýkal ľudí, sa rozhodol fyzicky zmeniť problematické miesto. Založil neziskovku a spojil sa s architektom Andrewom Makinom a jeho firmou Designworkshop:SA. Sériou jednoduchých intervencií (využitie plôch nedokončených cestných stavieb, prepojením oddelených častí mostíkmi a schodmi) sa z hluchého a nebezpečného miesta stalo živé trhovisko a spojnica trás medzi oddelenými časťami mesta. Čo bolo niekedy problémom, sa stalo prínosom a nebolo treba realizovať nič extra nákladné.

Christian Kerez je prominentný švajčiarsky architekt (narodený vo Venezuele!) so vzťahom k Južnej Amerike. Už dlhšie obdobie sa zaoberá fenoménom „favelas“ – bývaním chudobných v okolí brazílskych metropol. Spolu so svojím študentom Hugom Mesquitom podrobne analyzujú vybraté časti favel a ukazujú, akú bohatosť a rôznorodosť môže mať architektúra bez architektov. Ich výskumy naznačujú, že okrem rozľahlosti, vzdušnosti, svetlosti a tichosti môžu byť kvality architektúry aj v hustote, tesnosti, temnote, ruchu. Kerez neostáva iba pri analýzach, ale prezentuje vlastný projekt favely (Porto Seguro), ktorá si zachováva typický charakter, zároveň poskytuje širokú škálu obytných priestorov a spĺňa potrebné požiarne a hygienické normy. K veľkému modelu je priložená aj harmoniková dokumentácia na stavebné povolenie. O Kerezovi ešte bude reč v súvislosti so švajčiarskym pavilónom.

Berlínsky architekt Arno Brandlhuber nedávno zaujal projektom svojho víkendového domu, ktorý nazval „Antivilla“. Jeho benátska inštalácia „Legislating architecture“ v sérii videí skúma vzťah legislatívy a architektúry a prezentuje ho ako jeden z frontov, kde sa odohráva bitka o podobu architektúry. Veľmi sviežim dojmom pôsobí, keď starý veterán Luigi Snozzi (architekt zo švajčiarskeho kantónu Ticino) vymenúva 7 pravidiel, ktoré zaviedol pre stavebnú činnosť v mestečku Monte Carasso, z ktorého urobil miesto s veľmi osobitnou architektúrou a atmosférou.

Forenzná architektúra (Forensic architecture) – tak nazýva svoju inštaláciu a aj dlhodobú snahu Eyal Weizman a jeho tím. Ich postup je architektonická práca s obrátenou logikou. Namiesto vypracovania dokumentácie, podľa ktorej sa niečo realizuje, oni na základe dostupných materiálov (filmové zábery, fotografie, satelitné snímky, svedectvá) rekonštruujú tragické udalosti a vojnové útoky a spätne dokazujú, že neboli náhodné, ale naplánované. Používajú pri tom modelovacie a animačné softvéry – ich výstupy sú naozaj architektonické. Takto zhromaždené fakty sú často dôkazovým materiálom v súdnych procesoch proti ľudskosti. Veľmi ťaživo pôsobili videá, v ktorých boli zdokumentované trasy a presné pozície lodí utečencov v Stredozemnom mori. V niektorých prípadoch dokázali, že ľudia umierali zbytočne – len preto, že ich lode nedoplávali po imaginárnu hranicu, kde už zasahuje armáda.

Fotky výbuchov a ich analýzy sa opakujú aj na začiatku výstavy World of fragile parts, ktorá je pripravená v spolupráci s londýnskym Victoria and Albert Museum. Výstava je zamyslením nad fenoménom kopírovania umeleckých diel. Fotodokumentácia zničenia pamiatok v Palmýre Islamským štátom má byť dôvodom k zamysleniu sa, ako intenzívnejšie využívať nové technológie (3d-skenovanie, 3d-tlač) na zachovávanie a nahrávanie hodnôt svetového kultúrneho dedičstva. Na konci výstavy je výzva Scan the world! Táto iniciatíva vyzýva ľudí, aby fotili svojimi tabletmi a smartfónmi pozoruhodné diela v svojom okolí a posielali fotodokumentáciu nadšencom, ktorí z podkaldov pripravia 3d modely, ktoré si následne môžete stiahnuť a vytlačiť vo svojej 3d-tlačiarni. Na ukážku sa priamo na mieste tlačí zmenšenina Michelangelovho Mojžiša.

Priestoru Arsenale dominuje inštalácia študentov ETH v Zürichu pod vedením profesora Blocka. Dvojito zakrivená škrupina vyskladaná z kamenných blokov odkazuje na históriu stredomorskej architektúry, svojím prevedením je však nanajvýš súčasná. Vyskladaná z niekoľkých typov kamenných blokov vyrezaných CNC strojmi podľa počítačového modelu. Udivuje subtilita a zároveň pevnosť konštrukcie. Inštalácia poukazuje na racionalitu klenbových konštrukcií, ktorých sa moderná architektúra vzdala.

Subtílnejšia je už iba nasledujúca atmosféricko svetelná nálada „Dážď svetla“ od Transsolar.

V 2. časti pár slov o národných pavilónoch.