Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (16.deň)

Pod Stromišom – sedlo Súľová – Skalisko – Úhornianske sedlo – Pod Pipitkou (15.august 2015)

Budím sa (ako obvykle) do slnečného rána. Moje ranné úkony sú každý deň stereotypné. Pobaliť  veci do nepremokavých sáčkov, uložiť všetko do batoha, poskladať spacák, karimatku (prípadne i stan), uvariť rannú kávu, pripraviť raňajky, najesť sa a napokon navštíviť onú miestnosť, kde aj králi bývajú  osamote  (hádate správne- pri chatke je i latrína).  Až mám všetky položky splnené, môžem sa vydať  na cestu.  Po lesnej zvážnici ma čaká rezké stúpanie do sedla pod Smrečinkou.  Míňam nenápadnú odbočku červenej značky a ocitám sa neplánovane na vrchole Stromiša. Jeden s mnohých spustošených kopcov s trčiacimi torzami kmeňov.   Na druhej strane je odtiaľto pekný výhľad východným smerom na nekonečné doliny a hrebene tohto rozľahlého pohoria. Po chvíľke tápania sa zorientujem v mape, vraciam sa kúsok späť a už správnou cestou pokračujem do sedla Súľová. Chodník sa najprv tiahne zarasteným traverzom popod Smrečinku, neskôr v podobe zvážnice prudko padá až  do sedla. Prekračujem štátnu cestu  II/533 spájajúcu Spišskú Novú Ves s Rožňavou. Čaká ma síce pozvoľné ale zdĺhavé stúpanie do sedla pod Hoľou.  Charakter krajiny sa nemení, prevažujú vysokou trávou zarastené rúbaniská s vyváľanými  pňami- symbolickými pomníkmi lesa, ktorý tu kedysi stál. Cestou do sedla Volovec  stretám  trojicu SNP-čkárov. Kristýnu,  Maja  a Vlada. V týchto končinách prakticky ani nikoho iného nestretnete, iba diaľkárov.  Úplne samozrejme sa vždy pristavím a aspoň na chvíľku  hodíme  reč.  Veď sú to ľudia z rovnakého cesta, ako ja sám.

Po rozlúčke  klesám do sedla pod Volovcom. Robím krátku odbočku po zelenej značke ku prameňu a naberám vodu. Počasie je naďalej horúce a voda  ubúda rýchlym tempom. Jediný spôsob, ako sa ubrániť prehriatiu, je poctivý pitný režim.  Zastávku na  chate Volovec  oželiem,  tentokrát mierim po červenej rovno na vrchol Skaliska.  Tieto partie patria k najkrajším častiam Volovských vrchov. Polomy sú zrazu preč a všade okolo  husté smrečiny spestrené malebnými lúkami.  Pomedzi stromy sú husté porasty čučoriedok.  Ak takto kedysi vypadali celé Volovské vrchy,  muselo to byť neskutočne krásne pohorie- ako stvorené na nekonečné túlačky.  Na lúkach pod vrcholom Skaliska je partia počerných zberačov čučoriedok.  Pristavujem sa a chvíľu pohovoríme. Keď zistia, odkiaľ idem, údiv v ich tvári je očividný. A to celé peši?  Veru peši.  A keľo dní idzeš?  Už mi je jasne, že som definitívne na východe.  Ďalší sa ma typickým prízvukom spýta:  A načo to  robíš ?  Nuž, načo, to sa ťažko vysvetľuje. Sám si neviem dať na túto zdanlivo ľahkú otázku uspokojivú odpoveď.  Aby som dakomu niečo dokázal ? To ťažko.  Aby som dačo dokázal sebe?  Možno, ale i o tom dosť pochybujem.  Snáď sa  na konci cesty dozviem, prečo to vlastne celé robím. A možno mi ten dôvod zostane utajený.

Lúčim sa a za chvíľu som na Skalisku. Nie je to síce najvyšší  kopec  pohoria, ale istotne patrí k najkrajším. Samotný vrchol tvorený bridlicovými skalami poskytuje dokonalý kruhový výhľad na všetky svetové strany. Potom, čo uspokojím prízemné telesné potreby a dodám telu energiu, sa rozhliadam okolo a fotím o dušu.  Som tú sám a môžem si to tu dokonale vychutnať.  Bosé nohy hrejem na horúcom kameni.  Severozápadným smerom  sa formuje búrka- sivý pás tiahnúci sa od mračna k zemi svedčí o miestnom lejaku v jednej z početných doliniek.  Poberám sa urýchlene z vrcholu,  nahadzujem batoh a pokračujem v ceste. Mierim na východ, nuž dúfam, že búrke utečiem.  Hrebeňový chodník je nádherný, okolitá príroda má až pralesovitý charakter.  Všetko sa to mení,  ako sa priblížim k sedlu Krivé.  Pralesy tu opäť striedajú vylámané a vyholené kopce.  Tak vitaj zase v typických Volovských, chlapče,  pomyslím si.  Zozadu ma naháňa búrka. Postupne sa čierňavou zatiahne celá severná časť oblohy a ozýva sa hlasité hrmenie. Našťastie búrkové mraky postupujú rovnako rýchlo ako ja, tak sa mi darí držať si ich aspoň trochu od tela. Zatiaľ nado mnou neprší, ale  dusné horko by sa dalo krájať.  Do kopca zo mňa tečie pot cícerkom, takže  som mokrý tak či tak.  Čo najrýchlejšie sa chcem dostať do Úhornianskeho sedla. Nádejam sa, že tam  bude nejaký prístrešok, kde nájdem  úkryt pred búrkou.  Našťastie sa nemýlim  a sedle je odstavená  stará  lesná maringotka bez dverí.  Super, teraz už môže liať ako z krhly.  Vypadá to, že dneska nezmoknem.

Len čo zložím batoh a usadím sa za stolom, zbadám dvoch ťažko nabalených turistov schádzajúcich z protiľahlej Pipitky. Mávam na nich a pozývam ich do môjho  dočasného prístrešku. Sú to (ako inak) ďalší  šialenci, čo sa trmácajú až z Dukly.  Pipitku častujú nevyberanými  slovami. Nečudo, škaredo tam poblúdili v polomoch.  Sadáme ku kávičke a rozprávame zážitky z cesty. Chlapi majú plán potiahnuť na Donovaly. Ale to nie je všetko! Je  tu ešte jeden, oveľa smelší cieľ.  A síce vypiť počas putovania 200 pív. Teraz sú niekde v polčase- čo sa piva i kilometrov týka.  Navyše, sú to kolegovia- krčiar a chirurg.  Takže nemám najmenšie pochybnosti , že svoj pivný plán do bodky splnia!  Dnes chcú za svetla dôjsť na chatu pod Volovcom, tak sa po hodinovom oddychu dvíhame k odchodu. Po búrke zrazu nieto chýru ani slychu, obloha vymetená  ako trúba.  Rozlúčime sa a ja zamierim smerom na  Pipitku.  Kúsok pod vrcholom je malá poľovnícka chatka, ktorá mi poslúži na dnešný nocľah.

Po káve som ako ryba vo vode a do kopca mi to šľape  samo.  Zdevastovaný masív Pipitky ponúka permanentné výhľady.  Hlboko pod nohami  zazriem strechy domov v Úhornej, kus ďalej vežu kostola v Smolníku.  Na obzore sa vypína Kloptaň, tam prídem až zajtra.  Prichádzam na križovatku lesných ciest. Neomylne  viem, ktorú si vybrať. Po 150 metroch stojím pred chatkou dômyselne ukrytou  cudziemu zraku.  Je samozrejme zamknutá, ako všetky poľovnícke  zariadenia. Ale má pred dverami malú krytú terasu ako stvorenú pre môj spacák.  Dvere potiahnuté množstvom pavučín prezrádzajú, že tu už dlho žiadna návšteva nebola. Pre chatou je ohnisko a kúsok nad ňou vo svahu prameň vody. Čo viac mi treba ku šťastiu ?  Výhľad mám luxusný- prakticky na celé Volovské vrchy.  Do večera je ešte ďaleko, tak sa rozhodnem rozložiť  oheň.  Suchého dreva je všade nadostač,  netrvá  mi dlho a  ohník veselo praská.   Vybaľujem batoh,  rovno pred chatou sa celý osprchujem pramenitou vodou.  Je to jedno, beztak široko- ďaleko nikoho niet. Také súkromie ako tu by som veru našiel  málokde.  Tentokrát varím večeru na ohni, ako dezert mi poslúžia sladké lesné maliny rastúce okolo.  Sedím pri ohni  až do tmy.  Premýšľam nad opustenosťou a romantikou tohto miesta. Myslím na svojich blízkych, ktorých som zanechal doma.  Dohárajúcu pahrebu nechávam svojmu osudu, dym aspoň odplaší nevítaných návštevníkov. Potichu vkĺznem do spacáku a dlho sa dívam na hviezdnatú oblohu nado mnou.  V  pustých horách človek pochopí, odkiaľ  Mliečna dráha prišla k svojmu názvu.   Už začínam tušiť, prečo to všetko robím.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

Teraz najčítanejšie