Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (19.deň)

sedlo Repy – Kysak – Radatice – Cemjata (18.august 2015)

Po výdatnom a kvalitnom spánku sa mi vstáva dobre.  Dážď nadránom ustal, všade okolo hmla ako mlieko. Citeľne sa ochladilo.  Telo zvyknuté za uplynulé tri týždne na horúčavy sa zrazu cíti uzimene. Teplota spadla pod 20 stupňov, ale ja som stále nastavený na 35.  Volám domov, na západe Slovenska už dva dni v kuse leje.  Som zvedavý, kedy to dorazí na východ. Žeby som po troch týždňoch horúčavy a sucha zažil zimu a dážď?  Pohodlným chodníkom idem smerom na Prielohy, odtiaľ to je z kopca na Jánošíkovu baštu. Na  chvíľu sa pristavujem a fotím výhľady na údolie kľukatého Hornádu. Počasie je zamračené a svetlo nedobré, nuž aspoň dokumentačne. Zbieham prudko do doliny a popri chatkách prichádzam do Kysaku. V dedine okrem železničného uzla a krčmy nie je nič zvláštne ani navštívenia hodné. V krčme sa dnes nepristavujem. Neviem totiž, ako dlho vydrží dobré počasie, tak chcem prejsť čo najviac.

V Kysaku prekračujem Hornád a  popri rieke smerujem k detskému táboru Brezie. Je tu rušno, plno detí a kriku. K táboru vedie úzka asfaltka, v zákrutách je príkazová značka – trúbiť !  Výstup hore Sopotnickou dolinou nie je náročný, spevnená cesta plynule stúpa popri potoku v hĺbke. Po hodine šliapania dolinou prichádzam k Pustému mlynu. Uhýbam do lesa a stúpam na pekné lúky  nad Ľubovcom. Zbehnutie do dediny je otázkou krátkej chvíle. V dedinke je akurát malý krčmoobchod. Krčmová časť je zatvorená,  tak v obchode kupujem čerstvé pečivo a fľaškové pivo. Obedujem na malej krytej terase Obďaleč postávajú štamgasti so skaleným pohľadom a veľkými červenými nosmi.  Podozrievavo poškuľujú po mojom batohu ale nepovažujú za potrebné vyzvedať.  Po vedľajšej ceste za pol hodinu prichádzam do Radatíc. Tu je krčma  otvorená, nuž ju poctím svojou návštevou a dávam si aspoň kávičku. Dlho sa však nezdržujem. Za dedinou uhýbam do lesa smerujúc na  nevysoký Čertov kameň. Pred rokom som tu zmokol ako myš. Dnes tu stretám jediného Čecha, ktorý šliape, ako inak, na Devín. Z lesa sa vynorím až v Cemjate. Je to malá dedinka- súčasť Prešova, s pekne upraveným parkom, kamenným altánkom a prameňom železitej minerálnej vody /tu  na východe jej hovoria kvašná voda/.

Naberám do zásoby a pokračujem  smerom na Veľký Šariš. Kúsok za Cemjatou odbáča moja trasa z hlavnej cesty smerom ku diaľnici.  Pod lesom stojí opustená budova  s ohromnou krytou terasou. Zrejme súčasť blízkeho ihriska. Keďže sa riadne zaťahuje, rozmýšľam, čo ďalej.  Čas mám dobrý, dalo by sa ešte dve – tri hodiny šliapať a posunúť sa o nejakých 10 km ďalej. Proti je neisté počasie a minimálna možnosť nocľahu a úkrytu pred dažďom. Nakoniec vsádzam na istotu a zostávam. Dôkladne si vyzametám svoju časť terasy, proti komárom a hmyzu staviam  vnútornú časť stanu a nachystám si lôžko. Po večeri mám ešte kopec času, nuž v bodoch spisujem doterajšie zážitky a príhody z cesty. Až budem po návrate písať cestopis, môžu sa ešte hodiť. Ako vidíte, vyplatilo sa. Spolu so súmrakom padá spánok na moje oči a ja nemám dôvod mu vzdorovať.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

 

Teraz najčítanejšie