Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (21.deň)

Žobrák – Hervartov – Bardejov – Stebnícka Magura – Zborovský hrad (20.august 2015)

Ráno sa preberiem na zvonenie budíka ešte pred východom slnka.  Útulňa je prázdna, chlapci sa  večer zrejme presunuli do tej susednej. Musel som spať naozaj tvrdo, nezaregistroval som žiadny obraz  ani zvuk. Alebo boli proste ohľaduplní a nechceli ma zobudiť. Možno to s tou našou mládežou nie je až také zlé.  Zo dverí  sledujem  východ slnka.    Najprv žeravá žiara za vzdialeným kopcom. Napäto čakám až vykukne ohnivý kotúč.  Nakoniec  sa dielo podarí a i tentokrát slnko úspešne zvláda  svoj ranný rituál.  Neopakovateľný zážitok- napokon ako vždy.   Raňajkám moc nedám, najem sa niekde po ceste.  Z vrcholu Žobráka je to do dediny Hervartov asi 3 km s prevýšením (respektíve klesaním) cez 500 metrov. Takže strmo dolu a v závere ešte strmšie.  Hervartov je pekná  dedinka s mnohými zachovanými pôvodnými domčekmi. Perlou dediny je však drevený kostol  sv. Františka z Asissi zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.  Pochádza z konca 15. storočia- je  to údajne najstarší drevený kostol na Slovensku. A taktiež patrí k najzachovalejším.  Vnútornú výzdobu si  zavčas rána nepozriem. Nevadí, ešte sa sem istotne vrátim- už dlhšie mám v hlave plán precestovať východ Slovenska a objavovať  zapadlé dedinky s ich drevenými cerkvami.  Spoznať zabudnutý svet minulosti, než sa úplne rozplynie a vytratí v dnešnej  modernej dobe.

Z Hervartova to je kus po asfaltke a dolu  z kopca. Ranné slnko je príjemné, oteplilo sa a obloha je jasne modrá. Z cesty nad Kľušovskou Zábavou odbáčam na  lúky a stúpam strmo smerom na Bardejovský Miháľov. Čím som vyššie, tým lepšie vidím masívnu hradbu pohoria Čergov.  Netrvá dlho a som hore v dedine, respektíve v miestnej časti Bardejova. Do mesta klesám po asfaltovej ceste. V Bardejove plánujem dlhšiu prestávku. Táto perla východného Slovenska zapísaná v UNESCO si to rozhodne zaslúži.  Nádhernému historickému námestiu s malebnými meštianskymi domami dominuje bazilika sv. Egídia a radnica. Gotika a renesancia sa tu snúbia v dôvernej jednote a dýchajú na vás doslova z každého kúta.  Na rohu zavadím pohľadom  o dve dámy stojace za malým pultíkom s bližšie neindetifikovaným tovarom.  Pohotovo využijú očného kontaktu a nadväzujú rozhovor. Okamžite viem, koľká bije. Ale však čo, aspoň sa pobavím. Najprv ma nastriekajú nejakou voňavkou nevábneho odéru. A potom ďalšou. Trpezlivo znášam ich úsilie. Následne uspejem vo vedomostnom  kvíze, ktorému ma podrobujú a ktorý pochopiteľne nie je príliš ťažké vyhrať.  Stáva sa zo mňa šťastný výherca oných vzácnych produktov  za predpokladu, že si jednu z tých  neodolateľných  voňaviek zakúpim za zvýhodnenú cenu 50 euro.  V tej chvíli nasádzam smutný výraz poukazujúc  na svoj plný batoh na chrbte. S ľútosťou musím konštatovať, že ani keby mi uvedený tovar zadarmo núkali, nemôžem ho prijať. Nemal by som ho totiž najbližší týždeň kde nosiť. Sami uznávajú, že mám pravdu, nuž im plnú náruč exkluzívnych parfémov  vraciam späť na improvizovaný stolík. Ale na druhej strane, keď sme sa takto pekne spoznali, mohli by mi poradiť nejakú reštauráciu, kde sa dá dobre najesť.  Aj keď sa žiadny biznis nekonal, ochotne mi  poradia.  Akurát  som odsúdený i naďalej putovať  smradľavý.

Okolo desiatej sadám do jednej z miestnych reštaurácií.  Obedové menu ponúkajú až za hodinu a pol, tak čašníčku požiadam o uschovanie batoha a sám naľahko sa poberám na prehliadku mesta. Po troch týždňoch šliapania sa  bez batoha cítim ľahký ako pierko,  už iba vzlietnuť. Hodinku venujem prehliadke gotického kostola. Nenechám si ujsť výhľad z veže, z ktorej mám celé námestie,  mesto i široké okolie ako na dlani.  V uvedený čas sa vraciam do reštaurácie. Na toaletách zo seba zmývam pot a prach, nabíjam mobil i foťák. Polievku mi  prinesú na stôl vo veľkej mise. Nezdráham sa a dávam si dvakrát doplna.  S pocitom mierneho studu im misu vraciam prázdnu. Bravčovina s ryžou a hranolkami je už iba čerešničkou na torte. Nuž čo narobím, posledné dni je telo mimoriadne žravé. Výborný obed splachujem  pivom a zdvíham sa k odchodu. Na Bardejov budem mať  len a len pozitívne spomienky.

Cez vilovú štvrť sa dostávam na lúky za mesto. Po neveľkom stúpaní sa prehupnem do lesa a som v Bardejovských kúpeľoch.  Už to tu poznám, pred rokom som tu v miestnom parku nocoval  (v stane, nie na lavičke).  Dnes sa tu dlho nezdržujem, letmo si obzriem ospalé kúpeľné mestečko  a naberám vodu z verejných minerálnych prameňov na námestí.  Čaká ma stúpanie na Stebnícku Maguru. Turistov je v týchto končinách minimálne, cestou nahor stretám iba skupinku násťročných dievčeniec zďaleka sa smejúcich.  Vrchol neposkytuje žiadne výhľady, je tu iba veľký vysielač.  Dávam krátky oddych v altánku a zapisujem sa do vrcholovej knihy.  Zostup je strmý a krúti sa v nekonečných serpentínach. V týchto častiach je pekný prales ponechaný svojmu osudu. Dolinou po lesnej asfaltke zbieham až na hlavnú cestu I/77 spájajúcu Bardejov so Svidníkom.  Červená turistická značka vedie do Zborova. Absolvoval som ju minulý rok, včetne prechodu skrz známu rómsku osadu.  Tentokrát si to odpúšťam a skracujem trasu po žltej rovno na Zborovský hrad.  Je príjemný  neskoré popoludnie, svetlo žltne a osvetľuje mestečko  Zborov i okolité kopce.  Prichádzam na hrad, tu budem dnes nocovať.  Ruina je to monumentálna, má niekoľko pásov opevnenia a niekoľko nádvorí. Z vrchných partií je parádny výhľad na podvečerný Zborov. Na hrade prebiehajú konzervačné práce, ktoré tu vykonáva dobrovoľné združenie. Už možno  vidieť  prvé výsledky ich mravčej práce,  niektoré múry a bašty sú pekne opravené.  Obrovskú časť  je však  ešte treba  vykonať. Je tu práce ako… na hrade.  Ešte sa tu trúsi zopár návštevníkov, tak odkladám batoh a obzerám ideálne miesto na nocľah.  Sú tu veľké sklepné priestory opravenej bašty hradu, nechce sa mi  však spať v zatuchnutej kobke na tvrdej zemi plnej jemného prachu.  Akonáhle posledný turista schádza do civilizácie, staviam stan na mäkkom trávniku dolného nádvoria. Kochám sa zapadajúcim slnkom, fotím, varím večeru.  Ešte za svetla sa naťahujem v stane a  píšem blízkym domov.  Z kľudu ma vyruší akýsi  hulákajúci  a alkoholom podgurážený párik, striedavo slovensky a nemecky vykrikujúci  rozličné nadávky.  Dobrú pol hodinu sa ozývajú kdesi z druhej strany hradu.  Potom utíchnu, tak dúfam,  že už bude kľud.  Posledné dva dni  mám za sebou náročné,  takmer 40 km dlhé  etapy.  Unavený  zaspávam.

Okolo jedenástej ma budí neobvyklý zvuk. Rozospatý chvíľu nechápem, čo sa deje. Niekto kričí z amplióna, evidentne  dakoho hľadajúc. Ostro bliká modré svetlo majáku. Onen párik,  Slovenka so svojim rakúskym priateľom,  z hradu neodišiel. Popíjali, dokiaľ  mali čo a potom už za tmy nevedeli zliezť dolu.  Navyše Rakúšan spadol do akejsi  šachty, odkiaľ  sa nevedel  dostať.  Nuž zalarmovali policajtov. Tí ich nakoniec našli a odviedli dolu do bezpečia. Rakúšana i s poranenou rukou.  Našťastie môj stan na hrade im nevadil.  Dychovú skúšku mi nerobili- ten večer som beztak nemal čo piť – teda okrem výbornej bardejovskej minerálky.  Všetko okolo konečne potemnelo a stíchlo. Vypínam čelovku a dvíham hlavu hore. Mesiac ešte nevyšiel, zato pás Mliečnej dráhy svieti cez celú oblohu. Úžasný pohľad  na Galaxiu. V horách vraj vidieť  voľným okom viac ako dvetisíc hviezd, v meste iba niekoľko desiatok- ak vôbec nejaké.   Myriády hviezd spočítať neviem, ale živo si predstavujem nekonečné hlbiny vesmíru tam hore. Nad hlavou mi ticho šelestia netopiere.    Zaliezam späť do stanu a okolo polnoci po druhýkrát zaspávam. Tentoraz sa budím až ráno.

 

FOTOGALÉRIA:

Facebook

 

Teraz najčítanejšie