Devín – Dukla – Nová Sedlica (25.deň)

Skoré vstávanie dnes neplánujem, nech sa telo zregeneruje.  Budím sa sám od seba pred šiestou. Rytmu  svetla a tmy som sa za uplynulý mesiac  dokonale prispôsobil. Nenáhlivo sa balím a raňajkujem  z vlastných zdrojov. Dve zvyšné a dobre vychladené plechovky piva starostlivo balím do uteráka a membránovej bundy. Mám vyskúšané, že takto si udržia správnu teplotu  i celý deň.  Nemusím sa ponáhľať, dnes mám pred sebou necelých 30 km. Čo to je oproti predošlým vyčerpávajúcim etapám?  Na hrebeni Bukovských vrchov  sú dve útulne na prenocovanie. V Ruskom sedle a pod Čierťažou. Ani jednu však tentokrát neplánujem využiť.  Bude to moja posledná noc vonku, nuž chcem dačo štýlovejšie a exkluzívnejšie. A robím si nádej, že  noc bude jasná  a ja si naplno užijem karpatskú hviezdnu oblohu. Však tieto hory sú  najtmavšou  oblasťou nielen na Slovensku ale v celej strednej Európe.  Kde inde je Mliečna dráha veľkolepejšia a žiarivejšia ?  Tak  snáď  mi bude šťastie priať.

Vydávam sa na cestu. Ráno je chladné a svieže, ale do kopca sa zahrejem  i v tričku. Idem stále po lese, prvé vážnejšie stúpanie je až na kopec  Černiny.  Kúsok za vrcholom stretám dvoch trekerov. Postrašia ma, že pred hodinou zrejme stretli a vyplašili medveďa. Ale maco utiekol do doliny. Radšej by som bol, keby vyplašili dačo iné, ale pre istotu nasledujúce dve hodiny dávam o sebe hlasito vedieť.  Medveďa ani žiadne stopy po ňom našťastie nenachádzam a bez problémov prichádzam na vrchol  Stropu (poľsky názov Stryb).   Som vo výške 1011 m a po piatich dňoch šľapania som sa znovu prehupol cez magickú hranicu tisíc metrov. Naposledy to bolo v Čergove!  Za Stropom nesmelo začínajú prvé horské lúky zvané poloniny.  Jednoliaty les sprevádzajúci  ma 80 km od Dukly končí.  Krajina je tu pestrejšia a malebnejšia. Lesné úseky striedajú lúky porastené bujnou trávou a čučoriedkami. O výhľadoch ani nehovoriac.  Po troch dňoch v lese parádna zmena.  Výrazné klesanie signalizuje, že sa blížim do Ruského sedla.

Cez sedlo vedie kvalitná lesná cesta spájajúca zaniknutú dedinu Ruské na slovenskej strane s Roztokmi Górnymi v Poľsku. Kúsok obďaleč  v lese je turistická útulňa neformálne zvaná U plcha.  Strechu už má ľahko nahlodanú zubom času, ale celkovo je zatiaľ v dobrej kondícii. Pobaví  ma punkerský nápis na dverách  PLCH’S NOT DEAD. Asi dakomu toto drobné zvieratko spríjemnilo noc v útulni. Čo sa týka vyjedania turistických zásob, nepoznám drzejšieho a vynaliezavejšieho tvora.  Pár metrov pod útulňou je prameň. Vody je málo, niekto  odklopil  ťažké veko studne, nuž naberám priamo z nej.  S čerstvou zásobou vody  sa poberám ďalej.  Predo mnou je dlhé stúpanie na Kruhliak. V tomto úseku je hodne poľských turistov. Vačšinu z nich do kopca obieham i s plnou poľnou výbavou. Nieže by som chcel machrovať,  je  to jednoducho moje cestovné tempo. A po mesiaci putovania  je dosť svižné a to aj s 20 kilovým batohom na chrbte.  Na Kruhliaku sa stretajú štyri (!) červené značky. K slovenskej červenej karpatskej  magistrále sa tu pripája poľská červená značka, smerujúca jednak na vrchol Jasla a do Cisny  (a ďalej až do 500 km vzdialenej  Bielsko-Bialy), na druhú stranu pokračuje do Bieszcad na Smerek, Poloninu Wetlinsku a Tarnicu.   Kruhliak poskytuje iba čiastkové výhľady južným smerom. Ale čo tak poľské Jaslo ?  Kruhový výhľad z tohto kopca ešte nepoznám.  Je to naň iba kúsok  po rovnom hrebienku a ja mám dnes času habadej.

Schovávam batoh do lesa kúsok od chodníka a vydávam sa do Poľska- za výhľadmi  na Jaslo.  Keďže hrebienok je skutočne ľahučký,  za 15 minút stojím na vrchole. Bez ťažkého batoha na chrbte sa mi chce vzlietnuť. Výhľady sú naozaj parádne. Vidieť  nielen zalesnený hraničný hrebeň Bukovských vrchov, ale na východe i malebné Bieszczady s odlesnenými lúčnymi masívmi. Ďalšie kopce a vrchy v hlbinách Poľska neviem identifikovať.   Až sa nabažím výhľadov, poberám sa spať. Batoh nachádzam na svojom mieste. Dopĺňam tekutiny a poďho ďalej, tentokrát  opäť  s dvadsať kilovým hendikepom na chrbte.

Nasledujúca časť  Bukovských vrchov patrí  vôbec k najkrajším. Na hrebeni prevažujú typické lúky,  najrozsiahlejšie na vrchole Pľaše a  Ďurkovca.  Práve na  Ďurkovci hodlám zakončiť dnešný deň. Vychutnať si tu západ slnka,  zažiť hviezdnaté nebo a ráno zase privítať vychádzajúce  slnko.  Úprimne sa nato teším. Kúsok za Kurnikowym Beskidom  stretám šľachovitého šedivého pána s mohutným bielym plnofúzom. V ruke palica, na chrbte klasický remienkový plecniak. Byť v Krkonošiach verím, že som stretol Krakonoša. Ale čo by robil Krakonoš na východe Slovenska?  V skutočnosti je to geodet, ktorý precestoval so svojou prácou polovicu sveta. Mimo iného vymeriaval plynovod na Sibíri a cez Ural. Slovenské hory a zvlášť  Poloniny pozná ako vlastné boty.  Dlho debatujeme, pýta sa ma na moju cestu. Sám sa zasní, že až bude starý, pôjde peši do Santiaga de Compostella. Ale z Košíc!  Viem, že netára do vetra a verím, že sa mu to podarí. Ešte mi odporučí dobrý prameň pod Pľašou, ktorý nedávno vyčistil. Potom sa rozlúčime a pokračujeme každý po svojom.  Nenáhlivým krokom  prichádzam na vrchol Plaše. Popoludňajšie slnko dáva lúkam zlatistý nádych. Zdržím sa a fotím. Kam sa ponáhľať- Ďurkovec mám na dosah. Po fotopauze sa dvíham, čerpám vodu v studničke pod Pľašou. Netrvá dlho a som v sedle pod Ďurkovcom.  Je už podvečer,  nikde ani živej duše, som tu úplne  sám. Vyhliadnem si kus rovného miesta tesne pri chodníku vystlaného mäkkou vrstvou trávy.  Staviam si svoj mobilný príbytok a chystám lôžko.  Varím večeru,  otváram  pivko, užívam pohodu a ticho hôr.  Keď slnko vstupuje do zlatej hodinky, vybieham na vrchol Ďurkovca a sledujem toto úchvatné predstavenie.  Mám tieto hory dnes iba pre seba.   Po zotmení  ležím v stane a čakám na hviezdy.  Je jasná obloha, ale svieti i mesiac v splne.  Hviezdy v jeho silnom svetle pôsobia  mdlým a unaveným dojmom.   Nič to, pošťastí sa nabudúce. Stan mám presvietený mesačným svitom, na stenu sa premietajú  pohybujúce sa tiene kríkov. Mierne hororová atmosféra mi nevadí, poberám sa do ríše snov.

Budím sa dačo po druhej. Stan je zrazu potemnelý.  Nedá mi to a vyliezam von.  Obraz, ktorý mám nad hlavou sa ťažko popisuje, ten treba vidieť na vlastné oči.  Pochopíte, prečo človek odnepamäti dvíha hlavu ku hviezdam.   A dnes v noci som ju v úžase zdvihol i ja.

 

FOTOGALÉRIA: